Dokumentárny film z delty Dunaja v Rumunsku. Veľkú reportáž Andreja Bána a Martina Hanusa o tejto rieke a o ľuďoch, ktorí žijú v jej okolí, nájdete v najnovšom .týždni.

Slovenskí umelci žijú v stave pubertálneho vzdoru: sú nahnevaní, hovoria o nezávislosti, ale bez vreckového od štátu si svoj život nevedia predstaviť.

Čítajúc slovenské denníky má človek pocit, že žije v nudnej krajine, kde sa nič nedeje. No nie je to celkom tak.

Pri príchode na štadión stretávame Paľa Gašpara, ktorý zápas Rusov so Slovincami nekomentuje, takže si užíva chvíľu voľna. Bavíme sa o tom, že v novej hale prakticky nie sú zlé miesta a spoločne konštatujeme, že raz za čas si treba pozrieť hokej hneď spoza plexiskla - až tam človek precíti, čo sú to za rany, keď sa hráči zrazia pri mantineli.

Nie, na Slovensku to ešte nie je také zlé. Pro-life organizácia Fórum života si môže pokojne 2. novembra pripomenúť svoju pamiatku zmarených nenarodených detí. Niektorí sa na dušičky k iniciatíve Fóra aspoň v duchu pripoja, ale ani mnohým z tých, ktorí s dnešným potratovým zákonom nemajú problém, nenapadne spochybňovať, že pro-liferi majú na verejné prejavy právo. Nescudziteľné právo. Stačí však pohľad k našim južným susedom a onemiete od úžasu.

Málokedy mi pripadá názov tejto rubriky taký príznačný. V krajine, ktorá je kvôli nekončiacej vojne a druhému kolu prezidentských volieb (bude 7.11.) stredobodom svetových správ treba žiť – alebo pobyt v nej treba prežiť. Týchto pár riadkov píšem na izbe guesthousu Zarafshan v meste Mazár e Šaríf v Severnej provincii. Slúžia ako „predkrm“ reportáží, ktoré, verím, o pár dní v zdraví prinesiem domov.

Bude to jedenásť rokov, čo žijem v Devínskej Novej Vsi. Krátko po tretích komunálnych voľbách, ktoré sa ma týkali, som sa konečne rozhodol spoznať mojich komunálnych politikov. 

Milí priatelia, zo sveta prichádzajú hlavne zlé správy. Hlavne sú ohavne namierené na mier. Mierka deformuje realitu. Je to ako s tým človekom, ktorý je na sto metrov iba terčom, no vo vzdialenosti jedného metra je to bytosť, ktorá potrebuje objatie. Možno je to pravda, veď objatie potrebuje každý. Ale Pilát sa pýta: „Čo je pravda?“ a následne vydá Krista katom. Pravda sa ohýba v rytme gumených obuškov a viera sa nevyznáva, ale priznáva. Priznám sa vám, nedokážem o tom už počúvať, nieto sa na to dívať. Nevládzem.

Civilizovaný svet šokovaný sleduje, čo sa za posledné roky deje v Sýrii a Iraku a inde s miestnymi kresťanmi. Z 1,8 milióna kresťanov, ktorí žili v Sýrii, ubudlo už 700-tisíc. Pred rokom 2 000 žilo v Iraku približne milión kresťanov, aktuálne ich je okolo 250-tisíc. Denne počujeme o ich únosoch, hanobení žien a beštiálnych vraždách. Pred našimi očami zaniká kresťanská civilizácia, ktorá tu bola prítomná dvetisíc rokov. Posledné ničenie vzácnych pamiatok a kníh v irackom Mósule je kultúrnou genocídou.