Dnes sa o ňom málokedy píše či hovorí, a to aj napriek tomu, že stále stojí za mnohým pozoruhodným a dobrým, čo vyprodukovala na poli gastronómie či priamo kultúry naša civilizácia. Skromný motor zázračnej evolúcie ľudstva s obyčajným menom: jačmeň.

Som odchovanec starej medicínskej školy. Myslím tým napríklad to, že som nikdy nedokázal onkologickému pacientovi povedať, že umrie, aj keď to bolo už úplne jednoznačné. Akosi generácia lekárov pred nami a aj naša verila, že nádej umiera posledná.

Potlesk sa ozýval na celom Slovensku. Tento, ktorý počujete, znel na Račianskom mýte.

Globálna premena spôsobu života, ktorá nastala v mnohých spoločnostiach takmer zo dňa na deň v súvislosti s rozsiahlymi karanténnymi opatreniami, upravuje naše sociálne správanie, no sotva sa dotkne našej typicky ľudskej zvedavosti.

Ešte pred štrnástimi dňami som si myslel, ako vidím do budúcnosti, keď som písal, že pri epidémii pomáha zavrieť školy. To bol piatok 6. 3. ráno a Česko hlásilo 12 nakazených. Dnešný stav bol mimo mojej fantázie.

Počas uplynulých dní sa vláda Slovenskej republiky v súvislosti s COVID-19 pokúsila získať citlivé dáta o našom súkromí. Napokon sa im to v poslednej chvíli nepodarilo a štát bude mať možnosť získavať dáta o polohe občanov len s ich súhlasom. Tieto kroky sa podobali praktikám digital surveillance.

Už tretí týždeň žijeme celkom iné životy než roky predtým. Ale niektoré veci ostali rovnaké – potreba vzťahov, naša závislosť na láske a aj túžba po spravodlivosti. A presne o tom je nový .týždeň, vrátane rozhovoru s novým ministrom vnútra Romanom Mikulcom o tom, ako poraziť mafiánsky štát.

Leonardo da Vinci si na okraj svojich skíc urobil poznámku, že veľké umenie neexistuje bez ozajstnej lásky k ľuďom. Čas krízy, karantény, biedy, či vojny preverí tvorcov i milovníkov umenia. Ako je to v našej krajine? Zdá sa, že umenia, solidarity aj lásky máme dosť.

December roku 1979, Oslo. Matka Tereza, oblečená napriek mrazu vo svojom typickom bielo-modrom sárí a obutá len v sandáloch, prijíma Nobelovu cenu mieru. V prejave hovorí, že Kristus je všade. V našich srdciach, úsmevoch. Ako to myslí?

Victor L. Schermer vo svojej knihe Duch a duše (Triton, Praha 2007) píše: „Bůh je v našich srdcích. Bůh je láska. Bůh je v lidech. Bůh je v setkání Já – Ty. To vím jistě.“ Pekne povedané, akurát ma trochu mýli, že v našich srdciach a mysliach je aj nenávisť, závisť, zlo.