v roku 1988 predniesol francúzsky filozof a lekár Georges Canguilhem na jednej konferencii príspevok s názvom Zdravie – ľudový pojem a filozofická otázka. Okrem iného v ňom povedal toto: „Verejné zdravie je sporný pojem. Lepšie by bolo hovoriť tu o hygiene. To, čo je verejné, čo je zverejnené, býva omnoho častejšie choroba. To choroba predsa volá o pomoc, ona priťahuje pozornosť iných; ona je závislá. Zdravý človek, ktorý sa v tichosti venuje svojim úlohám, ktorý žije svoju pravdu existencie v relatívnej slobode vlastných rozhodnutí, sa pohybuje v spoločnosti, ktorá ho ignoruje. Zdravie nie je iba život v tichu orgánov, je to aj život v mlčanlivosti spoločenských vzťahov. Ak niekomu poviem, že sa mám dobre, blokujem tým stereotypné otázky skôr, než by boli vyslovené. Ak poviem, že mi nie je dobre, ľudia chcú ihneď vedieť ako, prečo...“
Zdravie je život v tichu orgánov – tieto slová si Canguilhem vypožičal od francúzskeho chirurga Reného Lericha a adaptoval ich na sociálnu realitu: keď sme zdraví, spoločnosť sa o naše zdravie nijako nezaujíma. A tak je to aj správne. Presne toto totiž vystihuje podstatu zdravia. Robíme si svoje, venujeme sa svojim prácam a nielenže spoločnosť, ale ani my sami nevenujeme pozornosť bežným funkciám našich telesných orgánov: skrátka, fungujú, nič neohlasuje chorobu ani iný zdravotný problém.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.