Mysela som si, že je to život vo veľkom meste, ktorý otupil naše susedské vzťahy. Keď som vyrastala v Trnave, poznali sme všetkých susedov v našom dome po mene a kamarátili sme sa minimálne s polovicou z nich (u mňa bolo číslo väčšie ako u ostatných členov rodiny, lebo ja som sa hrala aj s rómskymi deckami). Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, už sa naše vzťahy obmedzili na maximálne 2 rodiny v dome. Sťahovali sme sa často. Dodnes som sa sťahovala 24-krát, dokopy v 4 krajinách. Vystriedala som teda množstvo susedov. A môžem povedať jednu vec – nikde nie sú susedské vzťahy chladnejšie ako v bývalom „ostbloku”.

S Jozefom Bžochom sa poznám odjakživa. Aspoň mám taký pocit. Ale určite od čias, keď som ešte ako decko chodil do Bratislavy na prázdniny k tete. Jožko bol spolužiakom môjho otca na fakulte, a tak som ho bral trochu ako rodinu. Mám ho rád ako človeka oddaného knihám, literatúre.

Zabudnite na moment na filmových Päťdesiat odtieňov. A teraz, keď sú decká preč, pozrime sa na niečo iné, čo sa práve deje v mene oslobodenia ženského sveta. Potrebuje to totiž malé vysvetlenie.

Voľby v roku 1998 poslali Mečiara do dôchodku. Odišiel od nás a (podľa vlastných slov) neublížil nikomu z nás. Určite mu nič nedokázali. Korune však jeho panovanie dalo zabrať. Naša vtedajšia mena po uvoľnení kurzu a počas nasledujúcej sanácie ekonomiky výdatne krvácala. Za prvých 6 mesiacov roku 1999 stratila 18 percent svojej hodnoty voči americkému doláru. Pamätám si to pomerne presne. Doslova som vtedy cítil, ako sa tisíce amerických dolárov, ktoré som si v lete 1998 priniesol z letných prác v Novom svete, množia v internátnej skrini. Tentoraz bez toho, že by som musel vypotiť čo i len kvapku potu na budovanie amerického kapitalizmu. Cítil som sa ako kráľ. Chvíľu som sa oddával luxusu. Namiesto 10 rožkov a 15 deka parížskeho som večeral 30 deka šalátu s troma rožkami.

Pýta sa ma môj syn pri štedrovečernom stole, či som ako decko tiež jedávala vianočné oblátky. Po krátkej úvahe odhadnem, že áno, ale trochu iné. „Na tých kupovaných nebol kríž, vieš?“ pokúšam sa vysvetliť rozdiel.

Na webovej stránke SME svieti práve ako najčítanejší text analýza od redaktorky Lidových novín. Píše o tom, ako premyslene a sebavedomo sa Slovensko správalo pri udeľovaní pôžičiek Grécku. Slovensko prosto zohralo v prípade pôžičiek európskych peňazí pre Grécko úlohu toho milého decka, čo skríklo, že cisár je nahý. A zahanbilo tak tých väčších a múdrejších. Príjemný pocit, nie?

Grafický dizajnér, multimediálny výtvarník Ján Šicko vníma dizajn ako službu. Popri grafickom dizajne a učení na VŠVU sa venuje voľnej tvorbe, jeho interaktívne projekcie sú súčasťou predstavení SĽUK-u, Konvergencií aj ekumenických bohoslužieb.

Dnes si pripomíname 74. výročie smrti Andreja Hlinku. O Hlinkovom odkaze hovorí historik Milan Zemko.

Keď ide o deti, všetci v sebe nájdeme zásoby mravného rozhorčenia i nadmerné vedomie povinnosti. (Aj postava Bolka Polívku v Kurvahošigutentágu.) Štát ho nachádza predovšetkým – napokon, jednou z jeho úloh je vyhľadávať údajné nedostatky reality a potom ich s veľkou pompou naprávať.

Pod Lampou boli Milan Šimečka, Andrej Bán, Milan Zemko a Jindřich Štreit.