Berlínsky festival mal zdanlivo všetko, čo dôležité kinematografické prehliadky potrebujú: silné, politicky akcentované filmy mladých autorov, rešpektované diela uznávaných osobností i mediálne atraktívne celebrity. Ešte keby sa domáci filmári dočkali Zlatého medveďa...

Rok 1997. Luke Perry, rebel bez príčiny, v existenciálnom kŕči nehanebne parazitujúci na ikonografii James Deana, sa pokúša presadiť na filmovom plátne. V seriáli Beverly Hills 90210 nemá konkurenciu, trčí nad všetkými, v Piatom Elemente Lucca Bessona má len štek, a aj tak je to utrpenie. Zrazu vidno, ako táto televízna hviezda na film nemá, nestačí naň. Divákom je trápne spolu s ním.

Film režiséra Martina Scorseseho Hugo a jeho veľký objav asi treba vidieť, aj za cenu bolesti hlavy z 3D okuliarov, ak kvôli ničomu inému nie, tak kvôli tomu, aby sme si mohli uvedomiť, akí bezmocní sme zoči-voči gýču. Hugo je vizuálne nádherný, je to šou, ktorá vidiaceho nemôže nezasiahnuť, 3D v ňom má druhýkrát (po Tintinovi) skutočne zmysel a prináša do filmového diela kvalitu, ktorá nespočíva len v dekoratívnej nápadnosti, ale plní reálnu dramatickú funkciu. A každého Oscara®, ktorého kvôli tomu dostane, si nepochybne zaslúži.

Sherlock Holmes na prelome rokov dominuje. Kinám vo filme režiséra Guya Ritchieho, kde si túto úlohu druhýkrát vychutnáva Robert Downey jr., a dominuje aj šedej internetovej diváckej zóne. Presne na Nový rok mala premiéru druhá séria aktualizačného televízneho seriálu Sherlock, ktorým britská verejnoprávna televízia BBC opäť raz vytrela zrak všetkým skeptikom.

Futbal bol dlho pre Nemcov a Angličanov (relatívne) mierumilovným spôsobom pokračovania vojny inými prostriedkami. Ako sa to všetko vlastne začalo? Rozkošný príbeh prvého zápasu medzi Anglickom a Nemeckom je námetom nového nemeckého filmu Der Ganz Grosse Traum. Dej sa odohráva na chlapčenskej škole, zasadený do blata militarizmu v Bismarckovej ére.

Chápanie filmu iba ako tovaru väčšine autentických tvorcov kole oči a najmä ho zazlievajú zákonodarcom a administrátorom kultúry. Administrátori kultúry v tom však nie sú sami.

Dokumentaristka Zuzana Piussi práve nakrúca dokument o tom, čo sa u nás deje, píše scenár k filmu podľa poviedok svojej sestry Lucie a pokiaľ je ešte kde, hrá v divadle Skrat. Fláka sa, kedy chce, pracuje od nevidím do nevidím a nemá žiadne sociálne istoty.

V dňoch 29. novembra až 4. decembra sa bude v Bratislave konať 12. ročník medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Vznikol v roku 1999 v Česku, dnes sa pod touto značkou premietajú filmy napríklad aj v Sofii, Nairobi, Budapešti, Berlíne, Varšave, Bukurešti.

Divadelná hra škótskej dramatičky Lizy Lochheadovej (v réžii Alice Nellis) bola od premiéry do derniéry, teda takmer sedem rokov, v pražskom Divadle Na zábradlí vypredaná, dnes ju hrajú v bratislavskej Aréne. A je podľa nej už aj nakrútený film. Rovnomenný. Veď je to chytľavý názov – Perfect days.

Poznáte to.  Pozeráte v televízii svoju obľúbenú reláciu alebo film a zrazu príde reklama. Na tom by nebolo nič zvláštne, až na to, že ste nútení siahnuť po ovládači a stíšiť zvuk.