Tento rok to opäť bude niekoľko desiatok filmov v ôsmich sekciách: Cesta k slobode, Eko-aktivizmus, Máte právo vedieť, Naša r/evolúcia, Nové médiá menia svet, Ženské svety, Slovenský dokumentárny film 2010/2011 (táto sekcia je jedinou súťažnou na festivale, kde o najlepšom slovenskom dokumente uplynulého roka a udelení Ceny Jedného sveta rozhodne trojčlenná medzinárodná porota) a Jeden svet deťom.
.chudoba, smútok, spolunažívanie
Opäť to bude prierez mnohými krajinami, minulosťou aj dneškom. Cesta chudobou aj prosperitou, smútkom aj víťazstvami, absurdnosťou aj múdrosťou, chorobou aj zdravím, vojnou aj mierom, xenofóbiou aj toleranciou, všeobecným aj konkrétnym. Toho prvého je veľa, tak veľa, až to presakuje do filmov. Kiež by – okrem tých pozitívne ladených – aj chudobou, smútkom, absurditou, chorobou, vojnou a neznášanlivosťou presiaknuté filmy dokázali pomôcť tomuto svetu.
Napríklad tomu rómskemu u nás na Slovensku, aby sme pre začiatok nechodili ďaleko. Snímka Nech sa páči, poďte ďalej (Paula Ďurinová, Vladimíra Hradecká, 2011) nás zavedie do obce Sveržov na východe krajiny, kde žije neveľká komunita Rómov a – čuduj sa svete – v súlade s majoritou, v nových domoch, bez dlhov, na vyplatenej pôde. Za úspechom stojí hlavne starosta, a keď rozpráva o spolunažívaní v ovzduší tolerancie, je jasné, že je to správny chlap na správnom mieste: „My chceme, aby z nich takí boli, ako my sme. Ale som povedal: Nebudú! Ani my nebudeme ako oni, ani oni ako my. Ale musíme ísť vedľa seba. Ako také koľajnice vedľa seba.“
O situácii Rómov a spolunažívaní s Nerómami hovorí aj americko-švajčiarsky dlhometrážny dokument Naša škola (Mona Nicoara, Miruna Coca-Cozma, 2011). V meste na severe Rumunska sa v osade rozpadáva škola. Starosta zoženie peniaze na výstavbu novej. Kým sa stavia, rómske deti chodia do „bielej“ školy v meste. A práve v tom období sledujeme príbehy niekoľkých z nich. Príbehy neveľmi optimistické, príbehy, kde niet perspektívy na vymanenie sa, ale jesto chudoba a xenofóbne odmietanie.
.slovenské dejiny
Slovenské snímky, ktoré sú v programe festivalu, patria viac-menej do tej soft kategórie, veď už – našťastie – dlhé roky žijeme za chrbtom veľkých katastrof, v závetrí, civilizovaní, uchránení. Ak už sa musíme konfrontovať s niečím zlým, často to má korene v minulosti a podobu spomienok. Tak ako vo (vizuálne dosť chudobnom) filme Junáci z prachu (Tomáš Vitek, 2010) starenky a starčekovia spomínajú na svoju skautskú mladosť, na dvojaké totalitné (fašistické a komunistické) snahy – našťastie neúspešné – pokoriť a zahubiť ducha skautingu.
Aj kultivovaný film Jozef a jeho bratia (Anna A. Hlaváčová, 2009) sa vracia do čias minulých. Prostredníctvom (šarmantného a múdreho) rozprávania Jozefa Bobalika (doplneného autentickými i ilustračnými zábermi), ktorý spomína na povojnové dobrovoľné presídlenie Rusínov do Sovietskeho zväzu, na to, ako namiesto raja našli peklo, ako si všetko treba vopred obozretne premyslieť, nepodľahnúť propagande, ako stretol babku, čo mala pravdu, ale on jej neuveril a škaredé si o nej pomyslel, a keď sa po desaťročiach vrátil do vlasti, babky už nebolo, už nebolo komu sa ospravedlniť za hanlivú myšlienku.
Jednou z najtmavších komôr slovenských dejín je vojnový pronacistický štát a deportácie Židov, za ktoré sme spriatelenému Nemecku platili päťsto ríšskych mariek za osobu (týranú alebo zlikvidovanú v koncentračnom tábore). Tomu sa ešte aj dnes len ťažko verí. Biľag hanby nebude nikdy zmazaný. A nevyvážia ho ani hrdinské skutky ľudí, ktorí s nasadením vlastného krku zachraňovali Židov prenasledovaných Hlinkovou gardou. Nevyvážia, ale je nesmierne dôležité, krásne a povzbudzujúce, že jestvujú. V snímke Toda – ďakujem (Michal Spišák, 2011) sa o takých skutkoch hovorí. Len vďaka nim prežil Juraj Szantó, syn známeho prvorepublikového košického staviteľa, vojnu.
Hoci sa nám aj veľké nešťastia už roky vyhýbajú, osobné tragédie neústupčivo ostávajú. Napríklad vo filme Matka (Dávid Horínek, 2010) terapeutka drogových závislostí rozpráva o smrti syna, ktorý zomrel, lebo bol závislý od heroínu. Osud je niekedy krutý ironik, zavše sa mu nedá vyhnúť, nech by sme si to akokoľvek poctivo želali.
Neubehlo veľa času a už zas sa nám zvolebnieva. Dokumentárna snímka Teraz ťa máme radi (Zuzana Líšková, Peter Hodál 2010), mapujúca predchádzajúcu volebnú kampaň budúcich parlamentných strán, získa na pár mesiacov zvláštnu aktuálnosť. Človek sa pozerá na tie usmievavé tváre a ksichty, počúva tie presladené či nafúkané slová (prednášané úprimnými hlasmi), v duchu preratúva, koľko stáli všetci tí spievajúci a tancujúci účinkujúci a potoky chľastu... a modlí sa, aby to zas v marci aspoň ako-tak dobre dopadlo.
Politický nádych majú aj ďalšie jednosvetové filmy, tie dva zo štvorice časozberného cyklu R/evolúcia, ktoré začal nedlho po Novembri nakrúcať Pavel Koutecký a po jeho tragickej smrti sa ich ujal Jan Šikl. Hovoria o tom, čo nám dnes sebazničujúco chýba: o zodpovednosti za verejný priestor, o občianskej angažovanosti... Prvý je o Michaelovi Kocábovi, o neposednej postave (manželovi, otcovi, synovi) s hlavou plnou nápadov, ktorá by rada robila muziku, ale práve robí politiku, alebo by sa rada venovala politike, lenže teraz ju baví komponovať... Druhý je o Janovi Rumlovi. Navonok pokojnejší, lebo hlavný aktér vnútorné zápasy vybojúva introvertnejšie: „Těžká je práce vevnitř, aby se člověk sám v sobě vyznal. Za tuhle práci, kterou já považuji za nejdůležitější – přemýšlení o sobě, a je úplně jedno, kde člověk je a musí jí absolvovat –, nejsou žádné peníze. To je ta práce, kdy pracuješ sám na sobě. Přemýšlet o životě a o smrti je nejdůležitější práce člověka. A v tom já nemám jasno, proto mám v sobě vnitřní neklid.“
Nepokoj, väčšmi však ten vonkajší, cítiť aj v snímke Slobodné javisko (Mathew Charles, Albina Kovalyova, Veľká Británia 2010). Manželia Nataša a Kolja prevádzkujú v starom schátranom dome divadlo. Hrajú sa tam predstavenia, ktoré by sa na oficiálnych bieloruských scénach nikdy hrať nemohli. Konajú sa náhodne, v prísnom utajení, avizované sú len krátko pred začiatkom prostredníctvom esemesiek a e-mailov, niekto z divadla vždy vyzdvihne divákov niekde na ulici a odvedie ich na predstavenie. Je to taká hra na mačku a myš so štátnou bezpečnosťou a politickou mocou. Nebezpečná hra, lebo sa za ňu môžete dostať do väzenia (čo sa Nataši a Koljovi už prihodilo), alebo môžete aj prísť o život za veľmi záhadných okolností (a ukáže sa, že to bola samovražda). Slávny britsky dramatik Tom Stoppard, podporovateľ Slobodného javiska, povedal o vyľudnených uliciach Minska, že pôsobia ako kulisy pripravené na príchod hercov. Bielorusko – európska diktatúra, veď je to oxymoron. A chodíme okolo tohto faktu so zavretými očami a pred Vianocami radšej riešime, či deťom kúpiť mp3, alebo by už „potrebovali“ mp4.
Myslím, že jedným zo zmyslov filmového festivalu Jeden svet je zobudiť v divákoch pocit zodpovednosti za dianie okolo seba, aby potom chuť a odvaha mohla byť pretavená do činov. Poďme do kina a zobuďme svoje zodpovedné pocity.
Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet bude od 29. novembra do 4. decembra vo viacerých bratislavských kinách.
.chudoba, smútok, spolunažívanie
Opäť to bude prierez mnohými krajinami, minulosťou aj dneškom. Cesta chudobou aj prosperitou, smútkom aj víťazstvami, absurdnosťou aj múdrosťou, chorobou aj zdravím, vojnou aj mierom, xenofóbiou aj toleranciou, všeobecným aj konkrétnym. Toho prvého je veľa, tak veľa, až to presakuje do filmov. Kiež by – okrem tých pozitívne ladených – aj chudobou, smútkom, absurditou, chorobou, vojnou a neznášanlivosťou presiaknuté filmy dokázali pomôcť tomuto svetu.
Napríklad tomu rómskemu u nás na Slovensku, aby sme pre začiatok nechodili ďaleko. Snímka Nech sa páči, poďte ďalej (Paula Ďurinová, Vladimíra Hradecká, 2011) nás zavedie do obce Sveržov na východe krajiny, kde žije neveľká komunita Rómov a – čuduj sa svete – v súlade s majoritou, v nových domoch, bez dlhov, na vyplatenej pôde. Za úspechom stojí hlavne starosta, a keď rozpráva o spolunažívaní v ovzduší tolerancie, je jasné, že je to správny chlap na správnom mieste: „My chceme, aby z nich takí boli, ako my sme. Ale som povedal: Nebudú! Ani my nebudeme ako oni, ani oni ako my. Ale musíme ísť vedľa seba. Ako také koľajnice vedľa seba.“
O situácii Rómov a spolunažívaní s Nerómami hovorí aj americko-švajčiarsky dlhometrážny dokument Naša škola (Mona Nicoara, Miruna Coca-Cozma, 2011). V meste na severe Rumunska sa v osade rozpadáva škola. Starosta zoženie peniaze na výstavbu novej. Kým sa stavia, rómske deti chodia do „bielej“ školy v meste. A práve v tom období sledujeme príbehy niekoľkých z nich. Príbehy neveľmi optimistické, príbehy, kde niet perspektívy na vymanenie sa, ale jesto chudoba a xenofóbne odmietanie.
.slovenské dejiny
Slovenské snímky, ktoré sú v programe festivalu, patria viac-menej do tej soft kategórie, veď už – našťastie – dlhé roky žijeme za chrbtom veľkých katastrof, v závetrí, civilizovaní, uchránení. Ak už sa musíme konfrontovať s niečím zlým, často to má korene v minulosti a podobu spomienok. Tak ako vo (vizuálne dosť chudobnom) filme Junáci z prachu (Tomáš Vitek, 2010) starenky a starčekovia spomínajú na svoju skautskú mladosť, na dvojaké totalitné (fašistické a komunistické) snahy – našťastie neúspešné – pokoriť a zahubiť ducha skautingu.
Aj kultivovaný film Jozef a jeho bratia (Anna A. Hlaváčová, 2009) sa vracia do čias minulých. Prostredníctvom (šarmantného a múdreho) rozprávania Jozefa Bobalika (doplneného autentickými i ilustračnými zábermi), ktorý spomína na povojnové dobrovoľné presídlenie Rusínov do Sovietskeho zväzu, na to, ako namiesto raja našli peklo, ako si všetko treba vopred obozretne premyslieť, nepodľahnúť propagande, ako stretol babku, čo mala pravdu, ale on jej neuveril a škaredé si o nej pomyslel, a keď sa po desaťročiach vrátil do vlasti, babky už nebolo, už nebolo komu sa ospravedlniť za hanlivú myšlienku.
Jednou z najtmavších komôr slovenských dejín je vojnový pronacistický štát a deportácie Židov, za ktoré sme spriatelenému Nemecku platili päťsto ríšskych mariek za osobu (týranú alebo zlikvidovanú v koncentračnom tábore). Tomu sa ešte aj dnes len ťažko verí. Biľag hanby nebude nikdy zmazaný. A nevyvážia ho ani hrdinské skutky ľudí, ktorí s nasadením vlastného krku zachraňovali Židov prenasledovaných Hlinkovou gardou. Nevyvážia, ale je nesmierne dôležité, krásne a povzbudzujúce, že jestvujú. V snímke Toda – ďakujem (Michal Spišák, 2011) sa o takých skutkoch hovorí. Len vďaka nim prežil Juraj Szantó, syn známeho prvorepublikového košického staviteľa, vojnu.
Hoci sa nám aj veľké nešťastia už roky vyhýbajú, osobné tragédie neústupčivo ostávajú. Napríklad vo filme Matka (Dávid Horínek, 2010) terapeutka drogových závislostí rozpráva o smrti syna, ktorý zomrel, lebo bol závislý od heroínu. Osud je niekedy krutý ironik, zavše sa mu nedá vyhnúť, nech by sme si to akokoľvek poctivo želali.
Neubehlo veľa času a už zas sa nám zvolebnieva. Dokumentárna snímka Teraz ťa máme radi (Zuzana Líšková, Peter Hodál 2010), mapujúca predchádzajúcu volebnú kampaň budúcich parlamentných strán, získa na pár mesiacov zvláštnu aktuálnosť. Človek sa pozerá na tie usmievavé tváre a ksichty, počúva tie presladené či nafúkané slová (prednášané úprimnými hlasmi), v duchu preratúva, koľko stáli všetci tí spievajúci a tancujúci účinkujúci a potoky chľastu... a modlí sa, aby to zas v marci aspoň ako-tak dobre dopadlo.
Politický nádych majú aj ďalšie jednosvetové filmy, tie dva zo štvorice časozberného cyklu R/evolúcia, ktoré začal nedlho po Novembri nakrúcať Pavel Koutecký a po jeho tragickej smrti sa ich ujal Jan Šikl. Hovoria o tom, čo nám dnes sebazničujúco chýba: o zodpovednosti za verejný priestor, o občianskej angažovanosti... Prvý je o Michaelovi Kocábovi, o neposednej postave (manželovi, otcovi, synovi) s hlavou plnou nápadov, ktorá by rada robila muziku, ale práve robí politiku, alebo by sa rada venovala politike, lenže teraz ju baví komponovať... Druhý je o Janovi Rumlovi. Navonok pokojnejší, lebo hlavný aktér vnútorné zápasy vybojúva introvertnejšie: „Těžká je práce vevnitř, aby se člověk sám v sobě vyznal. Za tuhle práci, kterou já považuji za nejdůležitější – přemýšlení o sobě, a je úplně jedno, kde člověk je a musí jí absolvovat –, nejsou žádné peníze. To je ta práce, kdy pracuješ sám na sobě. Přemýšlet o životě a o smrti je nejdůležitější práce člověka. A v tom já nemám jasno, proto mám v sobě vnitřní neklid.“
Nepokoj, väčšmi však ten vonkajší, cítiť aj v snímke Slobodné javisko (Mathew Charles, Albina Kovalyova, Veľká Británia 2010). Manželia Nataša a Kolja prevádzkujú v starom schátranom dome divadlo. Hrajú sa tam predstavenia, ktoré by sa na oficiálnych bieloruských scénach nikdy hrať nemohli. Konajú sa náhodne, v prísnom utajení, avizované sú len krátko pred začiatkom prostredníctvom esemesiek a e-mailov, niekto z divadla vždy vyzdvihne divákov niekde na ulici a odvedie ich na predstavenie. Je to taká hra na mačku a myš so štátnou bezpečnosťou a politickou mocou. Nebezpečná hra, lebo sa za ňu môžete dostať do väzenia (čo sa Nataši a Koljovi už prihodilo), alebo môžete aj prísť o život za veľmi záhadných okolností (a ukáže sa, že to bola samovražda). Slávny britsky dramatik Tom Stoppard, podporovateľ Slobodného javiska, povedal o vyľudnených uliciach Minska, že pôsobia ako kulisy pripravené na príchod hercov. Bielorusko – európska diktatúra, veď je to oxymoron. A chodíme okolo tohto faktu so zavretými očami a pred Vianocami radšej riešime, či deťom kúpiť mp3, alebo by už „potrebovali“ mp4.
Myslím, že jedným zo zmyslov filmového festivalu Jeden svet je zobudiť v divákoch pocit zodpovednosti za dianie okolo seba, aby potom chuť a odvaha mohla byť pretavená do činov. Poďme do kina a zobuďme svoje zodpovedné pocity.
Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet bude od 29. novembra do 4. decembra vo viacerých bratislavských kinách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.