Národná bločková lotéria. Má byť jedným z nástrojov Ministerstva financií SR v boji proti daňovým únikom. Oficiálne odštartuje 1. septembra. Rezort financií chce prostredníctvom tejto novinky zlepšiť výber daní a odhaliť podnikateľov, ktorí podvádzajú pri vystavovaní dokladov z elektronickej registračnej pokladnice.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Dlh prekročil 55 percent Slovenský dlh minulý rok dosiahol 55,4 percenta hrubého domáceho produktu, aj keď vláda plánovala, že sa do hranice 55 percent vmestí. Na druhej strane, kabinetu sa podarilo skresať rozpočtový schodok pod 3 percentá HDP. Z týchto údajov vyplývajú zaujímavé dôsledky. Pri poklese deficitu verejných financií pod 3 percentá by sa totiž mala znížiť sadzba dane z pridanej hodnoty z 20 na pôvodných 19 percent.

Pohľad na rebríčky silných kníhkupeckých značiek naznačuje, že opäť bodujú najmä zaručené mená, ako Dominik Dán, Dan Brown, Maxim E. Matkin, Igor Bukovský či Jozef Banáš a Július Satinský. Ale je tu aj jedno príjemné zistenie. Bodujú najmä slovenskí autori – a to takmer vo všetkých smeroch. V lifestyle vďaka Igorovi Bukovskému, v detektívkach vďaka Dominikovi Dánovi, ale dominujú aj v publicistike, historickej literatúre či v popkultúrnej literatúre.

Práve som sa vrátil z Košíc. Výlet trval 20 hodín, z toho 10 sme s Danom a Gešom strávili vo vlaku. Zvyšok v tej dzivokej metropole "blízkeho východu". Výborné to bolo!

Tak nám pravicova vláda zvýšila dane. Kto ich volil, môže byť sklamaný. Veď si mnohí dobre pamätame ako niektorí z dnešných ministrov pred voľbami sľubovali, že dane sa zvyšovať nebudú. Kto však vie, čo všetko môže spôsobiť hrozivý skoro 8-percentný rozpočtový deficit, zoberie najnovšie opatrenia vlády ako menšie zlo.

Dvadsať rokov od konca totalitného režimu v našej krajine, to je čas, v ktorom sú pripomínané udalosti stále v čerstvej pamäti, no predsa je to čas dostatočne dlhý na to, aby sme mohli posudzovať výsledky. Nie je to len možnosť, je to naliehavá potreba. Podporte túto kampaň tu: <a href="http://www.changenet.sk/?section=kampane&x=448040">November 2009</a>

Pevne verím, že toto je na dlhý čas posledný text, ktorý píšem o Planéte vedomostí. Keď som pred zhruba dvomi mesiacmi začal o tomto nepodarku diskutovať s pracovníkmi rezortu školstva, hovoril som, že plánovaných 12 miliónov eur (toto bola horná hranica ceny za celoplošnú licenciu Planéty) sa dá v školstve využiť určite oveľa lepšie, napríklad na zvýšenie platov učiteľov.

Aký je štát hospodár a vlastník v súvislosti s predraženými nákupmi v zdravotníctve, už vidí každý. Nikoho netrápi, že v kultúre sa deje presne to isté. Tíško a spokojne tu prežíva ten istý, socialistický kultúrny model, kde sa plytvá a korumpuje rovnakými miliónovými sumami. Z daní nás všetkých platíme kultúru ako jeden obrovský, betónový moloch, s ktorým si nikto netrúfa pohnúť. Od čias Novembra tu nebol jeden minister kultúry, ktorý by priniesol do financovania kultúry systémové zmeny. Nie občan, kultúru u nás robí výhradne štát a jeho úradník.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.