Všetko ostáva tak, ako bolo. Všetci milovníci nedeľných nákupov môžu byť pokojní, nikto im ich radosť zatiaľ nevezme. Dokonca aj počas sviatočných dní – s výnimkou tri a pol dňa v roku – sa bude veselo nakupovať.

Britský premiér David Cameron a americký podnikateľ Maurice Taylor, každý pri inej príležitosti, vyslali Európe varovné signály, o ktorých síce informovali aj naše médiá, dostalo sa im však nezaslúžene málo pozornosti. Málo vzhľadom na skutočnosť, že máme tú česť byť pasažiermi lode zvanej Európska únia, ktorej kľúčovým problémom je podľa Camerona prílišná centralizácia a podľa Taylora zúfalá strata konkurencieschopnosti.

Pri pohľade z lietadla na latinskoamerický kontinent vás zaujme červenkavá farba zeme. Aká je táto krajina? Akí ľudia tu žijú? pýtal som sa v duchu, keď som v decembri 2000 letel na pozvanie argentínskych jezuitov do ich krajiny.

Keď Ingólfur uvidel zem, hodil do mora drevené stĺpy. Chcel vedieť, kde sa má vylodiť a prosil takto Thóra o radu. Stĺpy vyplavilo na breh v zátoke, nad ktorou sa prevaľovala hmla. Ingólfur ju nazval Dymová zátoka, Reykjavík.

Na malej železničnej stanici začína život od skorého rána. Študenti v upätých uniformách prídu a odídu a predavač novín ponúka nudnú Granma deň čo deň. Obaly po orieškoch, predavači nápojov a pár tvárí, ktoré spali len na kartónoch na zemi. Mohla by to byť stanica kdekoľvek na svete. Chýba tu len jedna vec. Koľaje sú prázdne, žiadna lokomotíva ani žiadny zvuk pištiaci kdesi v diaľke. Potom príde opustený vagón s iniciálkami DB (Deutsche Bahn). Pasažieri s nechuťou nastúpia. Situáciu nezachráni ani úsmev mávajúceho dieťaťa z ktoréhosi okienka.

Bol som v Grécku. Poučený mienkotvornými médiami i paňou z autobusu, ktorá takmer celú cestu z Modry nadávala na obyvateľov tohto sympatického štátu, som sa rozhodol, že budem pozorovať, ako to vyzerá v praxi. A skutočne. Gréci sú tuční a popíjajú kávičku. Tak by sa dala zhrnúť predstava serióznych i bulvárnych médií, a je to tak aj v realite. Posedávajú pri mori. Aj to je pravda. A my im posielame na toto všetko peniaze. No hrôza. Aj autá tam furt chodia a dokonca aj eskalátory v metre. Tak vyzerá kríza? Super, už sa na tú krízu tešíme, čo?

Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.

Tento týždeň začnem spanilou jazdou do kníhkupectva Artforum, kde by som si chcel kúpiť malý bedeker o Petržalke, ktorý dala dohromady dvojica nadšencov Martin Kliebl a Jožo Chartaoui. Sprievodca po najškaredšej bratislavskej štvrti, ktorý Bratislavčanovi, ktorý nežije v Petržalke, spôsobuje obavu, že sa tam stratí, ale ukazuje, že aj toto miesto má svoju bohatú históriu a že ešte v šesťdesiatych rokoch bolo rajom na zemi.

Pred rokom zmobilizovali tisícky ľudí, ktorí niekoľko týždňov protestovali proti skorumpovaným slovenským politikom. Po voľbách sa však po tvárach z mítingov Gorila akoby zľahla zem. Čo dnes robia organizátori najväčších protestov od novembra 1989?

Dvaja kandidáti sa stretnú v televíznom štúdiu, moderátor im kladie otázky a od ich odpovedí na tieto otázky závisí veľa. Po skončení debaty sa rozbehne mašinéria prieskumov, analýz a komentárov. Výsledok debaty mnohokrát vychádza skôr z dojmu, ktorý počas nej kandidáti vytvoria, než z toho, čo počas nej povedali. Jazyk tela je minimálne rovnako dôležitý ako slová. Tak v prvej prezidentskej diskusii, ktorá sa konala počas tohoročnej predvolebnej kampane, bez akýchkoľvek pochybností zvíťazil Mitt Romney nad Barackom Obamom.