.na začiatku to bolo ako blesk z jasného neba: krízou unavení Slováci, ktorí sa len málokedy postavili moci na odpor, zrazu vyrazili do ulíc ako jeden muž. Dôvodom bol spis Gorila, ktorý plasticky opisuje, ako si tu vplyvní oligarchovia a ich politici rozparcelovali krajinu. Niekoľko týždňov po jeho zverejnení sa dala na sociálnej sieti dokopy skupina mladých ľudí, ktorí to chceli zmeniť.
Zorganizovali sériu mítingov a žiadali vyvodiť zodpovednosť: pre ustavične sa meniace požiadavky, vnútorné spory, neskúsenosť a absenciu dôveryhodného lídra sa však protesty časom rozplynuli dostratena. Politické dôsledky však boli fatálne – Smer porazil vo voľbách pravicu na hlavu, do vlády prišli rôzne pochybné persóny a vyšetrovanie rozsiahlej korupcie, o ktorej hovorí spomínaný spis, zastalo na mŕtvom bode.
Aký bol vlastne význam protestov Gorila? Nebola to nevyužitá príležitosť zásadne zmeniť pomery v krajine, aká sa objaví možno raz za dvadsať rokov? Kde urobili organizátori mítingov najväčšiu chybu? Čo by dnes robili inak a ako zmenila táto skúsenosť ich pohľad na slovenskú politiku?
.konšpiračné teórie
Tridsaťročný Peter Pčolinský je externým študentom Fakulty manažmentu UK v Bratislave. K protestom Gorila sa dostal úplnou náhodou. „Ako každý večer som si pozeral Facebook, kde som zrazu narazil na odkaz s týmto názvom,” hovorí Pčolinský. Vzápätí napísal blog, kde vymenoval desať dôvodov, prečo sa zúčastní na proteste. Následne ho kontaktovala jedna z organizátoriek Lucia Gallová.
Deň pred prvým protestom – vo štvrtok 26. januára 2012 – sa všetci stretli v kancelárii Ľubice Lehotskej. „Dovtedy sme sa vôbec nepoznali – možno s výnimkou troch, štyroch ľudí, ktorí mali predtým spolu iné aktivity,” spomína Pčolinský. Spočiatku sa tam cítil trochu „divne”. „Považujem sa za pragmatika – realistu. Keď som však počúval všetky tie konšpirácie, tak som si pripadal ako jediný normálny.”
Niektorí z organizátorov totiž vyzývali ostatných, aby si z miestnosti odniesli aj notebooky – a chránili sa tak pred možným odpočúvaním. Napokon však Pčolinský zostal. „Našiel som tam asi troch či štyroch ľudí, ktorí mali triezvy pohľad na vec. V tíme boli profesionálni aktivisti, študenti aj nezamestnaní, a práve v tom to bolo zaujímavé.” Aj politicky boli organizátori protestov „pestrou zmeskou”.
„Ja sa považujem za pravičiara, ale boli tam aj krajní ľavičiari – to znamená ľudia, ktorí by sa v normálnom živote nikdy neocitli v jednej partii,” vysvetľuje Pčolinský. Aj preto mu bolo jasné, že nebude ľahké dosiahnuť zhodu.„Často sme sedeli dlhé hodiny, mali sme však spoločný cieľ – vyšetrenie a potrestanie aktérov kauzy Gorila. Toto boli aj prvé požiadavky, na ktorých sme sa zhodli.”
.konflikty s anarchistami
Po prvých protestoch si však uvedomili, že to nie je len o Gorile, ale o hlbšej zmene pomerov v krajine. Požiadavky postupne pribúdali, pričom došlo aj k prvým konfliktom – okruh organizátorov sa totiž rozšíril o ľavicových anarchistov okolo Aleny Krempaskej. „Pôvodne som dokonca navrhol, aby bola naším hovorcom – pôsobila sympaticky a vedela sa vyjadrovať. Problém nastal, keď urobili spolu s Luciou Janovič tlačovku, o ktorej nám dopredu nepovedali,” tvrdí Pčolinský.
Na tlačovke totiž zverejnili deväť požiadaviek – vrátane vymenovania Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora či odvolania predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina. Pčolinskému takéto požiadavky v princípe neprekážali, no uvedomoval si, že ide o jednoznačnú agendu pravice, čo by mohlo protestom uškodiť. „Chceli sme zmenu a tú dosiahnete len vtedy, keď dostanete do ulíc 50- až 100-tisíc ľudí. Preto sme hľadali požiadavky, ktoré sú všeobecné a nepriestrelné.”
Pčolinského brat Vladimír navyše pracoval pre bývalých ministrov vnútra za KDH – Vladimíra Palka a Daniela Lipšica. Peter Pčolinský tvrdí, že o jeho aktivitách v organizačnom výbore spočiatku nevedel. Neskôr ho však upozornil, aby sa pripravil na to, že médiá budú ich príbuzenský vzťah automaticky spájať. „Bral som to trochu na ľahkú váhu, no zároveň ma veľmi hnevalo, že nikto neverí, že brat s tým nemá nič spoločné.”
Keďže spis Gorila je primárne o pravici, protesty podporovali vo väčšej miere voliči ľavice. Dokonca sa objavili aj hlasy, že organizátorov platil Smer. „Samozrejme, že nie je to pravda, hoci najviac sme, žiaľ, pomohli Ficovej strane,” konštatuje Pčolinský. Protesty sa podľa neho skončili najmä preto, že boli voľby. Pripúšťa však, že problémom bol aj chýbajúci líder, ktorého by akceptovala široká verejnosť.
.paranoja a extrémisti
Pčolinský hovorí, že oslovili viacero známych umelcov, s výnimkou Rasťa Piška však všetci odmietli. Na rozdiel od osobností VPN boli navyše organizátori protestov Gorila o generáciu mladší. „To však nič nemení na tom, že sme to pohnojili. Boli sme naivní amatéri, pričom v tíme fungovala aj silná paranoja, že niekto sa chce medzi nás infiltrovať a podobne. Aj preto sme zrejme podvedome odmietali ďalších ľudí.”
K protestom sa navyše pridala časť extrémistov, čo ľudí odrádzalo od účasti na ďalších mítingoch. „Niektorí fanúšikovia Slovana tam zrejme chodili preto, aby vyvolali bordel. Je otázne, na čí pokyn to robili,” uvažuje Pčolinský. Napriek tomu je presvedčený, že protesty mali význam. „S výnimkou zrušenia imunity sme síce nedosiahli hmatateľný výsledok, ale mnohým otvorili oči. Dôležité je, že ľudia naďalej chodia do ulíc.”
Keby mal ísť do protestov ešte raz, už by na to šiel inak. „Ľuďom potrebujete dať pocit víťazstva. To znamená sústrediť sa na dve-tri požiadavky a presadzovať ich postupne jednu za druhou,” hovorí Pčolinský. Zároveň si však uvedomuje, že zmeny sa dajú uskutočniť len štandardnou cestou. „Niektorí ľudia z tímu nezáväzne debatovali o založení vlastnej strany. Všetko je však otázka peňazí, takže to nebolo reálne.”
Po skončení protestov sa Pčolinský zamestnal v jednej poisťovni. „Najskôr moju účasť na protestoch nijako neriešili. Problém nastal, keď začali mať kolegovia rôzne narážky, že je to negatívna reklama a podobne.” Situácia sa ešte viac skomplikovala, keď naňho podal trestné oznámenie policajný prezident Tibor Gašpar – za výrok, že zneužil svoje právomoci, keď nariadil skartáciu čiastkovej informácie zo spisu Gorila. Momentálne prebieha trestné stíhanie vo veci. „Nadriadený sa ma viackrát pýtal, či nemôže to trestné stíhanie poškodiť mňa alebo firmu.” Po niekoľkých mesiacoch sa firma s Pčolinským rozišla.
.pokusy o diskreditáciu
Dvadsaťsedemročná Lucia Gallová pochádza z Revúcej, v čase protestov však žila v Bratislave. „Som aktívny človek, ktorý sa zaujíma o veci. Keď som našla na Facebooku skupinu s názvom Gorila, hneď som sa prihlásila,” hovorí Gallová. Dôvodom vraj bola bezmocnosť voči tomu, „aké zverstvá sa dejú na Slovensku”. Spojila sa teda s ľuďmi okolo Petra Klinca a začali organizovať prvé protesty. Podľa Gallovej bola na začiatku v tíme veľmi priateľská atmosféra. „Boli sme k sebe otvorení, dôverovali sme si.”
Pripúšťa, že počas prvých protestov mohli pôsobiť chaoticky, keďže všetko robili za pochodu. Za väčší problém však považuje pokusy o diskreditáciu organizátorov, ktoré sa týkali aj jej osoby. V priebehu protestov sa napríklad objavilo video z centrály hnutia 99-percent, na ktorom bolo dievča, ktoré sa na ňu podobalo. „Prekvapilo ma, že ľudia sú schopní uveriť, že som to ja, hoci podoba bola minimálna,” tvrdí Gallová.
V internetových diskusiách sa dokonca objavila informácia, že je priateľkou bývalého šéfa kontrarozviedky SIS Petra Tótha. „Vôbec som nevedela, kto to je. V deň, keď to malo vyjsť v novinách, mi zavolal, že tomu nerozumie. Vzápätí mi s humorom navrhol, aby sme sa zoznámili, keď už sme partneri,” spomína Gallová. Podľa nej sa ešte aj dnes objavujú konšpiračné teórie, že protesty ovplyvňovali rôzne skupiny.
Atmosféru v tíme síce podobné aktivity nenarušili, Gallová však súhlasí, že medzi organizátormi boli aj konflikty. „Dokonca boli ešte väčšie, ako to vidieť vo filme Zuzany Piussi Od Fica do Fica. Nedávno som sa však bavila s jedným politikom, ktorý mi povedal, že to, čo tam videl, je ešte nič oproti tomu, čo prebieha na ich poradách.” Podľa Gallovej sú spory v takýchto hektických situáciách normálne – dôležitejšia je forma a ochota nachádzať riešenia.
.ezoterické krídlo
„Na riešenia bolo málo času, takže nebol priestor, aby sme sa bližšie spoznali. Vnímam to ako veľkú lekciu pre nás všetkých – toto je obraz spoločnosti, ako naozaj funguje. Nie sme schopní dohodnúť sa skoro na ničom, a tak to potom aj vyzerá,” myslí si Gallová. Súhlasí však s Petrom Pčolinským, že problém bol aj v tom, že organizátori boli až príliš rozdielni. „Mňa napríklad označovali ako ezoterické krídlo. Je však skvelé, že sme sa vôbec stretli a sedeli spolu v jednej miestnosti. Verím, že zámer sme mali totožný.”
Podľa Gallovej však protesty stroskotali aj z iných dôvodov – za hlavný považuje prácu médií. „Myslím si, že neinformovali úplne objektívne – napríklad o počte ľudí, ktorí prišli na mítingy. Zároveň vytvárali falošný obraz o povahe protestov, že sú tam len nepokoje a agresivita, takže ľudia od toho začali dávať ruky preč,” tvrdí Gallová. Súhlasí, že organizátorom chýbal aj rešpektovaný líder. „Snažila som sa však presadiť myšlienku, aby sme nemali svojho vodcu alebo guru v zmysle lídrov, ako ich vnímame dnes, ale rozptýlili naše aktivity medzi viacerých ľudí. Neboli sme na to pripravení.”
Gallová si uvedomuje, že chybou bolo aj to, že mali priveľa požiadaviek. „Mali sme sa sústrediť na jednu vec – dotiahnuť kauzu Gorila. Ľuďom by to dalo nádej a silu,” myslí si. Napriek tomu je presvedčená, že protesty mali význam. „Vznikli aj ďalšie aktivity ako okupácia Generálnej prokuratúry, ľudia sú menej apatickí.” Pri otázke, či sa môže zopakovať akcia takého rozsahu ako Gorila, však Gallová zaváha: „Keď vidím tú nedôveru k vačšine ľudí, ktorí chcú úprimne niečo zmeniť, tak neviem.”
Po protestoch sa odsťahovala do Prahy, kde má rodinu. Dnes sa venuje projektom „energetickej a potravinovej sebestačnosti”. Gallová hovorí, že skúsenosť spred roka jej pomohla, má väčší nadhľad. „Možno som bola za najväčšiu naivku, zároveň si však myslím, že som dospela. Som väčšia pragmatička, dokážem hľadať aj praktickejšie riešenia problémov v spoločnosti. Slováci sú malý národ, ktorý medzi sebou nezmyselne bojuje. Pritom stačí len zmeniť svoje myslenie a začať si pomáhať,” uzatvára Gallová.
.vystrašení podnikatelia
Dvadsaťštyriročný Miroslav Hrivík žije v Kysuckom Novom Meste, momentálne je externým študentom práva. Zároveň pracuje v rodinnej firme, založil si aj kyslíkové štúdio. „Už dlhšie som cítil potrebu vyjadriť svoj nesúhlas so smerovaním Slovenska. V polovici januára 2012 sme na sociálnej sieti spolu s Petrom Klincom, Ľubicou Lehotskou, Štefanom Miščíkom a Martinom Perdukom zverejnili zámer zorganizovať protest Gorila,” hovorí Hrivík.
O dva týždne sa už stretli na prvom mítingu v Bratislave. „Spúšťačom bol spis Gorila, v prvom rade sme však chceli ísť príkladom všetkým ľahostajným a apatickým ľuďom, že hoci sme neskúsení a obyčajní mladí ľudia, nebojíme sa verejne prezentovať svoj kritický názor.” Pred prvým protestom bol pritom v organizačnom tíme aj človek, o ktorom vyšlo neskôr najavo, že patrí k neonacistom. „Vôbec sme o tom nevedeli, keďže nám nič nepovedal. Napokon sa stiahol sám,” spomína Hrivík.
Technicky zabezpečili míting Gallová a Lehotská. Komunikáciu na internete, maily a Facebook mali na starosti ľudia ako Hrivík, ktorí neboli z Bratislavy. Pred prvým protestom bol problém najmä s aparatúrou.
„Nemali sme peniaze na to, aby sme si mohli zaplatiť prenájom, a preto sme ich zháňali, kde sa dalo. Jeden podnikateľ mi na rovinu povedal, že by nás aj podporil, ale má štátne zákazky, o ktoré nechce prísť,” tvrdí Hrivík.
Po prvom proteste, na ktorý prišlo okolo päťtisíc ľudí, si uvedomili, že musia rozšíriť organizačný tím. „Toto však bola, paradoxne, aj naša budúca skaza. Ďalších ľudí sme priberali len na základe prvotného kontaktu, dovtedy sme ich nepoznali. Podobne sa dali dokopy aj ľudia v iných mestách.” Problém bol podľa Hrivíka aj v tom, že každá skupina mala inú víziu – jedna chcela novú ústavu, druhá zmeniť volebný systém, tretia zaviesť priamu demokraciu.
.odmerané elity
„Za takýchto okolností nedokážete nájsť kompromis,” hovorí Hrivík. „Boli sme nejednotní, pričom dochádzalo aj k častým konfliktom. Ľudia sa medzi sebou hádali, osočovali a intrigovali, tím sa rozpadal a trieštil. Oni chceli úprimne pomôcť, no keďže nedokázali navzájom spolupracovať, len ťažko mohli ísť príkladom iným.”
Podľa Hrivíka však sklamali aj slovenské intelektuálne a morálne autority. Už po prvom proteste totiž oslovili organizácie ako Via Iuris, SAV, Inštitút pre verejné otázky a podobne. „Dostali jedinečnú možnosť urobiť niečo proti tomu, čo dlhodobo vehementne kritizujú. V uliciach boli tisíce ľudí, ktorí čakali, že niekto príde s návrhom riešenia. Niektorí nám ani neodpísali, iní nám zaželali veľa šťastia, no nikto sa nepridal.”
Napriek tomu nie je sklamaný, ako napokon protesty dopadli. „Chápem to ako iskierku, ktorá zapálila v tejto zatrpknutej spoločnosti nádej, že ľudia sa stále dokážu zomknúť pre správnu vec. Uvedomelí ľudia totiž naháňajú gorilám najväčší strach. Je to aj zdvihnutý prst politikom, že keď budú napínať strunu, podobné akcie sa môžu kedykoľvek zopakovať,” myslí si Hrivík.
Keby mal však v budúcnosti organizovať protesty typu Gorila, určite by intenzívnejšie hľadal lídra – reprezentanta, ktorý „dokáže zjednotiť aktívnych ľudí pre spoločnú myšlienku. Občianski aktivisti sa síce hrajú na priamu demokraciu, bez akceptovaného vodcu sú však stratení”. Hrivík uvažoval, že vstúpi do politiky, blízka mu bola SaS. Napokon si to však rozmyslel. „Pokým budú v politike platiť také pravidlá, ako dnes, tak určite nie.”
Zorganizovali sériu mítingov a žiadali vyvodiť zodpovednosť: pre ustavične sa meniace požiadavky, vnútorné spory, neskúsenosť a absenciu dôveryhodného lídra sa však protesty časom rozplynuli dostratena. Politické dôsledky však boli fatálne – Smer porazil vo voľbách pravicu na hlavu, do vlády prišli rôzne pochybné persóny a vyšetrovanie rozsiahlej korupcie, o ktorej hovorí spomínaný spis, zastalo na mŕtvom bode.
Aký bol vlastne význam protestov Gorila? Nebola to nevyužitá príležitosť zásadne zmeniť pomery v krajine, aká sa objaví možno raz za dvadsať rokov? Kde urobili organizátori mítingov najväčšiu chybu? Čo by dnes robili inak a ako zmenila táto skúsenosť ich pohľad na slovenskú politiku?
.konšpiračné teórie
Tridsaťročný Peter Pčolinský je externým študentom Fakulty manažmentu UK v Bratislave. K protestom Gorila sa dostal úplnou náhodou. „Ako každý večer som si pozeral Facebook, kde som zrazu narazil na odkaz s týmto názvom,” hovorí Pčolinský. Vzápätí napísal blog, kde vymenoval desať dôvodov, prečo sa zúčastní na proteste. Následne ho kontaktovala jedna z organizátoriek Lucia Gallová.
Deň pred prvým protestom – vo štvrtok 26. januára 2012 – sa všetci stretli v kancelárii Ľubice Lehotskej. „Dovtedy sme sa vôbec nepoznali – možno s výnimkou troch, štyroch ľudí, ktorí mali predtým spolu iné aktivity,” spomína Pčolinský. Spočiatku sa tam cítil trochu „divne”. „Považujem sa za pragmatika – realistu. Keď som však počúval všetky tie konšpirácie, tak som si pripadal ako jediný normálny.”
Niektorí z organizátorov totiž vyzývali ostatných, aby si z miestnosti odniesli aj notebooky – a chránili sa tak pred možným odpočúvaním. Napokon však Pčolinský zostal. „Našiel som tam asi troch či štyroch ľudí, ktorí mali triezvy pohľad na vec. V tíme boli profesionálni aktivisti, študenti aj nezamestnaní, a práve v tom to bolo zaujímavé.” Aj politicky boli organizátori protestov „pestrou zmeskou”.
„Ja sa považujem za pravičiara, ale boli tam aj krajní ľavičiari – to znamená ľudia, ktorí by sa v normálnom živote nikdy neocitli v jednej partii,” vysvetľuje Pčolinský. Aj preto mu bolo jasné, že nebude ľahké dosiahnuť zhodu.„Často sme sedeli dlhé hodiny, mali sme však spoločný cieľ – vyšetrenie a potrestanie aktérov kauzy Gorila. Toto boli aj prvé požiadavky, na ktorých sme sa zhodli.”
.konflikty s anarchistami
Po prvých protestoch si však uvedomili, že to nie je len o Gorile, ale o hlbšej zmene pomerov v krajine. Požiadavky postupne pribúdali, pričom došlo aj k prvým konfliktom – okruh organizátorov sa totiž rozšíril o ľavicových anarchistov okolo Aleny Krempaskej. „Pôvodne som dokonca navrhol, aby bola naším hovorcom – pôsobila sympaticky a vedela sa vyjadrovať. Problém nastal, keď urobili spolu s Luciou Janovič tlačovku, o ktorej nám dopredu nepovedali,” tvrdí Pčolinský.
Na tlačovke totiž zverejnili deväť požiadaviek – vrátane vymenovania Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora či odvolania predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina. Pčolinskému takéto požiadavky v princípe neprekážali, no uvedomoval si, že ide o jednoznačnú agendu pravice, čo by mohlo protestom uškodiť. „Chceli sme zmenu a tú dosiahnete len vtedy, keď dostanete do ulíc 50- až 100-tisíc ľudí. Preto sme hľadali požiadavky, ktoré sú všeobecné a nepriestrelné.”
Pčolinského brat Vladimír navyše pracoval pre bývalých ministrov vnútra za KDH – Vladimíra Palka a Daniela Lipšica. Peter Pčolinský tvrdí, že o jeho aktivitách v organizačnom výbore spočiatku nevedel. Neskôr ho však upozornil, aby sa pripravil na to, že médiá budú ich príbuzenský vzťah automaticky spájať. „Bral som to trochu na ľahkú váhu, no zároveň ma veľmi hnevalo, že nikto neverí, že brat s tým nemá nič spoločné.”
Keďže spis Gorila je primárne o pravici, protesty podporovali vo väčšej miere voliči ľavice. Dokonca sa objavili aj hlasy, že organizátorov platil Smer. „Samozrejme, že nie je to pravda, hoci najviac sme, žiaľ, pomohli Ficovej strane,” konštatuje Pčolinský. Protesty sa podľa neho skončili najmä preto, že boli voľby. Pripúšťa však, že problémom bol aj chýbajúci líder, ktorého by akceptovala široká verejnosť.
.paranoja a extrémisti
Pčolinský hovorí, že oslovili viacero známych umelcov, s výnimkou Rasťa Piška však všetci odmietli. Na rozdiel od osobností VPN boli navyše organizátori protestov Gorila o generáciu mladší. „To však nič nemení na tom, že sme to pohnojili. Boli sme naivní amatéri, pričom v tíme fungovala aj silná paranoja, že niekto sa chce medzi nás infiltrovať a podobne. Aj preto sme zrejme podvedome odmietali ďalších ľudí.”
K protestom sa navyše pridala časť extrémistov, čo ľudí odrádzalo od účasti na ďalších mítingoch. „Niektorí fanúšikovia Slovana tam zrejme chodili preto, aby vyvolali bordel. Je otázne, na čí pokyn to robili,” uvažuje Pčolinský. Napriek tomu je presvedčený, že protesty mali význam. „S výnimkou zrušenia imunity sme síce nedosiahli hmatateľný výsledok, ale mnohým otvorili oči. Dôležité je, že ľudia naďalej chodia do ulíc.”
Keby mal ísť do protestov ešte raz, už by na to šiel inak. „Ľuďom potrebujete dať pocit víťazstva. To znamená sústrediť sa na dve-tri požiadavky a presadzovať ich postupne jednu za druhou,” hovorí Pčolinský. Zároveň si však uvedomuje, že zmeny sa dajú uskutočniť len štandardnou cestou. „Niektorí ľudia z tímu nezáväzne debatovali o založení vlastnej strany. Všetko je však otázka peňazí, takže to nebolo reálne.”
Po skončení protestov sa Pčolinský zamestnal v jednej poisťovni. „Najskôr moju účasť na protestoch nijako neriešili. Problém nastal, keď začali mať kolegovia rôzne narážky, že je to negatívna reklama a podobne.” Situácia sa ešte viac skomplikovala, keď naňho podal trestné oznámenie policajný prezident Tibor Gašpar – za výrok, že zneužil svoje právomoci, keď nariadil skartáciu čiastkovej informácie zo spisu Gorila. Momentálne prebieha trestné stíhanie vo veci. „Nadriadený sa ma viackrát pýtal, či nemôže to trestné stíhanie poškodiť mňa alebo firmu.” Po niekoľkých mesiacoch sa firma s Pčolinským rozišla.
.pokusy o diskreditáciu
Dvadsaťsedemročná Lucia Gallová pochádza z Revúcej, v čase protestov však žila v Bratislave. „Som aktívny človek, ktorý sa zaujíma o veci. Keď som našla na Facebooku skupinu s názvom Gorila, hneď som sa prihlásila,” hovorí Gallová. Dôvodom vraj bola bezmocnosť voči tomu, „aké zverstvá sa dejú na Slovensku”. Spojila sa teda s ľuďmi okolo Petra Klinca a začali organizovať prvé protesty. Podľa Gallovej bola na začiatku v tíme veľmi priateľská atmosféra. „Boli sme k sebe otvorení, dôverovali sme si.”
Pripúšťa, že počas prvých protestov mohli pôsobiť chaoticky, keďže všetko robili za pochodu. Za väčší problém však považuje pokusy o diskreditáciu organizátorov, ktoré sa týkali aj jej osoby. V priebehu protestov sa napríklad objavilo video z centrály hnutia 99-percent, na ktorom bolo dievča, ktoré sa na ňu podobalo. „Prekvapilo ma, že ľudia sú schopní uveriť, že som to ja, hoci podoba bola minimálna,” tvrdí Gallová.
V internetových diskusiách sa dokonca objavila informácia, že je priateľkou bývalého šéfa kontrarozviedky SIS Petra Tótha. „Vôbec som nevedela, kto to je. V deň, keď to malo vyjsť v novinách, mi zavolal, že tomu nerozumie. Vzápätí mi s humorom navrhol, aby sme sa zoznámili, keď už sme partneri,” spomína Gallová. Podľa nej sa ešte aj dnes objavujú konšpiračné teórie, že protesty ovplyvňovali rôzne skupiny.
Atmosféru v tíme síce podobné aktivity nenarušili, Gallová však súhlasí, že medzi organizátormi boli aj konflikty. „Dokonca boli ešte väčšie, ako to vidieť vo filme Zuzany Piussi Od Fica do Fica. Nedávno som sa však bavila s jedným politikom, ktorý mi povedal, že to, čo tam videl, je ešte nič oproti tomu, čo prebieha na ich poradách.” Podľa Gallovej sú spory v takýchto hektických situáciách normálne – dôležitejšia je forma a ochota nachádzať riešenia.
.ezoterické krídlo
„Na riešenia bolo málo času, takže nebol priestor, aby sme sa bližšie spoznali. Vnímam to ako veľkú lekciu pre nás všetkých – toto je obraz spoločnosti, ako naozaj funguje. Nie sme schopní dohodnúť sa skoro na ničom, a tak to potom aj vyzerá,” myslí si Gallová. Súhlasí však s Petrom Pčolinským, že problém bol aj v tom, že organizátori boli až príliš rozdielni. „Mňa napríklad označovali ako ezoterické krídlo. Je však skvelé, že sme sa vôbec stretli a sedeli spolu v jednej miestnosti. Verím, že zámer sme mali totožný.”
Podľa Gallovej však protesty stroskotali aj z iných dôvodov – za hlavný považuje prácu médií. „Myslím si, že neinformovali úplne objektívne – napríklad o počte ľudí, ktorí prišli na mítingy. Zároveň vytvárali falošný obraz o povahe protestov, že sú tam len nepokoje a agresivita, takže ľudia od toho začali dávať ruky preč,” tvrdí Gallová. Súhlasí, že organizátorom chýbal aj rešpektovaný líder. „Snažila som sa však presadiť myšlienku, aby sme nemali svojho vodcu alebo guru v zmysle lídrov, ako ich vnímame dnes, ale rozptýlili naše aktivity medzi viacerých ľudí. Neboli sme na to pripravení.”
Gallová si uvedomuje, že chybou bolo aj to, že mali priveľa požiadaviek. „Mali sme sa sústrediť na jednu vec – dotiahnuť kauzu Gorila. Ľuďom by to dalo nádej a silu,” myslí si. Napriek tomu je presvedčená, že protesty mali význam. „Vznikli aj ďalšie aktivity ako okupácia Generálnej prokuratúry, ľudia sú menej apatickí.” Pri otázke, či sa môže zopakovať akcia takého rozsahu ako Gorila, však Gallová zaváha: „Keď vidím tú nedôveru k vačšine ľudí, ktorí chcú úprimne niečo zmeniť, tak neviem.”
Po protestoch sa odsťahovala do Prahy, kde má rodinu. Dnes sa venuje projektom „energetickej a potravinovej sebestačnosti”. Gallová hovorí, že skúsenosť spred roka jej pomohla, má väčší nadhľad. „Možno som bola za najväčšiu naivku, zároveň si však myslím, že som dospela. Som väčšia pragmatička, dokážem hľadať aj praktickejšie riešenia problémov v spoločnosti. Slováci sú malý národ, ktorý medzi sebou nezmyselne bojuje. Pritom stačí len zmeniť svoje myslenie a začať si pomáhať,” uzatvára Gallová.
.vystrašení podnikatelia
Dvadsaťštyriročný Miroslav Hrivík žije v Kysuckom Novom Meste, momentálne je externým študentom práva. Zároveň pracuje v rodinnej firme, založil si aj kyslíkové štúdio. „Už dlhšie som cítil potrebu vyjadriť svoj nesúhlas so smerovaním Slovenska. V polovici januára 2012 sme na sociálnej sieti spolu s Petrom Klincom, Ľubicou Lehotskou, Štefanom Miščíkom a Martinom Perdukom zverejnili zámer zorganizovať protest Gorila,” hovorí Hrivík.
O dva týždne sa už stretli na prvom mítingu v Bratislave. „Spúšťačom bol spis Gorila, v prvom rade sme však chceli ísť príkladom všetkým ľahostajným a apatickým ľuďom, že hoci sme neskúsení a obyčajní mladí ľudia, nebojíme sa verejne prezentovať svoj kritický názor.” Pred prvým protestom bol pritom v organizačnom tíme aj človek, o ktorom vyšlo neskôr najavo, že patrí k neonacistom. „Vôbec sme o tom nevedeli, keďže nám nič nepovedal. Napokon sa stiahol sám,” spomína Hrivík.
Technicky zabezpečili míting Gallová a Lehotská. Komunikáciu na internete, maily a Facebook mali na starosti ľudia ako Hrivík, ktorí neboli z Bratislavy. Pred prvým protestom bol problém najmä s aparatúrou.
„Nemali sme peniaze na to, aby sme si mohli zaplatiť prenájom, a preto sme ich zháňali, kde sa dalo. Jeden podnikateľ mi na rovinu povedal, že by nás aj podporil, ale má štátne zákazky, o ktoré nechce prísť,” tvrdí Hrivík.
Po prvom proteste, na ktorý prišlo okolo päťtisíc ľudí, si uvedomili, že musia rozšíriť organizačný tím. „Toto však bola, paradoxne, aj naša budúca skaza. Ďalších ľudí sme priberali len na základe prvotného kontaktu, dovtedy sme ich nepoznali. Podobne sa dali dokopy aj ľudia v iných mestách.” Problém bol podľa Hrivíka aj v tom, že každá skupina mala inú víziu – jedna chcela novú ústavu, druhá zmeniť volebný systém, tretia zaviesť priamu demokraciu.
.odmerané elity
„Za takýchto okolností nedokážete nájsť kompromis,” hovorí Hrivík. „Boli sme nejednotní, pričom dochádzalo aj k častým konfliktom. Ľudia sa medzi sebou hádali, osočovali a intrigovali, tím sa rozpadal a trieštil. Oni chceli úprimne pomôcť, no keďže nedokázali navzájom spolupracovať, len ťažko mohli ísť príkladom iným.”
Podľa Hrivíka však sklamali aj slovenské intelektuálne a morálne autority. Už po prvom proteste totiž oslovili organizácie ako Via Iuris, SAV, Inštitút pre verejné otázky a podobne. „Dostali jedinečnú možnosť urobiť niečo proti tomu, čo dlhodobo vehementne kritizujú. V uliciach boli tisíce ľudí, ktorí čakali, že niekto príde s návrhom riešenia. Niektorí nám ani neodpísali, iní nám zaželali veľa šťastia, no nikto sa nepridal.”
Napriek tomu nie je sklamaný, ako napokon protesty dopadli. „Chápem to ako iskierku, ktorá zapálila v tejto zatrpknutej spoločnosti nádej, že ľudia sa stále dokážu zomknúť pre správnu vec. Uvedomelí ľudia totiž naháňajú gorilám najväčší strach. Je to aj zdvihnutý prst politikom, že keď budú napínať strunu, podobné akcie sa môžu kedykoľvek zopakovať,” myslí si Hrivík.
Keby mal však v budúcnosti organizovať protesty typu Gorila, určite by intenzívnejšie hľadal lídra – reprezentanta, ktorý „dokáže zjednotiť aktívnych ľudí pre spoločnú myšlienku. Občianski aktivisti sa síce hrajú na priamu demokraciu, bez akceptovaného vodcu sú však stratení”. Hrivík uvažoval, že vstúpi do politiky, blízka mu bola SaS. Napokon si to však rozmyslel. „Pokým budú v politike platiť také pravidlá, ako dnes, tak určite nie.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.