Toto leto si bol so mnou, Martin, aj keď o tom nevieš. Blížilo sa okrúhle výročie tvojho pobytu na svete, a tak som večery v Levoči trávil v príjemnej spoločnosti: čítal som si tvoje rozhovory s Jánom Štrasserom. Postupne predo mňa vystupovala pevná architektúra tvojho života.

Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

Sedeli sme u nás doma. Martin sa tlačil s ďalšími na gauči, s chuťou jedol dobroty, ktoré boli na stole. Bol sústredený, ale často sa usmieval. V najsilnejších momentoch šúchal nohami a od radosti takmer nadskakoval.

Peter Zajac, Martin Bútora a ja sme sa politicky zasadili zato, aby 1. november 1990 bol Slovenskou národnou radou vyhlásený na Slovensku za štátny sviatok ako „Deň zmierenia – Pamiatka obetiam politického násilia“.

Rozmýšľam, snažím sa pospomínať si, preciťovať, čo všetko som mala možnosť zažiť v Martinovej blízkosti. Veľmi intenzívne sme sa stretávali a spolupracovali najmä v období, keď bola mojím prvým naozajstným, v podstate aj jediným pracoviskom a zároveň druhým domovom Nadácia Milana Šimečku.

Vizionár, terapeut spoločenstva, slovenský patriot euro-atlantických rozmerov a kamarát do nepohody.

Martin Bútora je pre priateľov brániacich slobodu pevninou. Mierne podnebie tam praje ľuďom s odvahou k čestnosti, zasadeným za spoločný úspech, radujúcim sa z úspechu iných, aj ľuďom s citom pre poznanie a priaznivé skúsenosti ľudstva.

Milý Martin, mám pred sebou obraz, ako stojíme na prechode pre chodcov pri Hlavnej pošte, bolo to ešte za starého režimu, a Ty mi s veľkým záujmom a nadšením rozprávaš, ako pomáhaš pacientom v protialkoholickej liečebni. A potom som čítala Tvoju úžasnú knihu Ľahkým perom.

Inak sa bilancuje súkromne a inak verejne. Inú gratuláciu prednesieme v bezpečí vlastného bytu, inú pred očami divákov. A úplne iný žáner je, ak blahoželanie, laudácia, je súčasne žánrom verejným i osobným. Ale toto iné nemôže byť. Priestor verejný je tu zároveň aj priestorom osobným.

Zastaralé slovenské príslovie vraví, že pod lampou býva najväčšia tma. To bola pravda v časoch petrolejových lámp, ktoré keď človek niesol, tak najväčší tieň bol skutočne pod nimi. Od začiatku 20. storočia však svietime elektrinou, čo okrem iného znamená, že pod lampou je najväčšie svetlo.