Každý rok 24. apríla putujú státisíce Arménov k Pamätníku obetí genocídy na vrchu Cicernakaberd v Jerevane. Tam si položením ruží pripomínajú 1,5 milióna obetí genocídy, ktorú v roku 1915 vykonala Osmanská ríša.

Pri jednom stretnutí v deväťdesiatych rokoch si prítomní kňazi doberali môjho spolubrata, keď mu citovali stotridsiaty tretí žalm a jeho úvodné verše.

„Flašíkove hodiny/bijú štyri hodiny“. V hlave mi poletuje posmešná parafráza. V deň pohrebu prezidenta Michala Kováča sme si snáď konečne uvedomili mocnú, očistnú silu času. 

Pápež František vymenoval nového hovorcu Vatikánu, amerického laika Grega Burka. Jeho zástupkyňou sa stala novinárka španielskeho pôvodu Paloma Overej.

Kto by povedal sluhovi po tom, čo sa vrátil z poľa: „Hneď si poď sadnúť k stolu?“ Nepovie mu skôr: „Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom?“

Pobyt nášho syna v štátnej škôlke trval týždeň. Viac sme sa na to dívať nezvládli. Začal sa správať agresívne. Keď sme večer prichádzali na ihrisko, bál sa tam vkročiť. 

V minulých dňoch som zažil dotyk s dvoma generáciami slovenských emigrantov. Najprv sme spolu s Čarnogurskými v Unterhachingu navštívili Imricha Kružliaka, ktorý sa blíži k 102. roku života. 

Nejaká téma vždy akosi výrazne zasvieti a potom zhasne. Kým je na pretrase, nejeden pisateľ sa jej chce zmocniť a nasvietiť ju z málo videného uhla. A popri toku udalostí sa zvykne prehliadnuť aj mediálne síce menej zaujímavá, no mimoriadne silná udalosť.

Prípravka na adopciu vás na to nepripraví. Je možné milovať dieťa, ktoré ste ešte nevideli? Na ktoré ste sa dívali len z oxeroxovanej fotografie kolíznej opatrovateľky? Som čerstvým dôkazom, že áno. Je to možné.

Máme za sebou pekný štátny sviatok. Sedembolestnú. Asi ho väčšina obyvateľstva nechápe, ale to nevadí. Ide o sviatok patrónky Slovenska.