Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Naše mýty

.jozef Majchrák .eva Čobejová .tomáš Gális .časopis .téma

V našom kolektívnom vedomí je uložených niekoľko desiatok mýtov týkajúcich sa najmä minulosti. Stačí spomenúť kráľa Svätopluka, spravodlivého Jánošík, tisícročnú porobu, plebejský národ, martýra Tisa. Ale mýty vznikajú stále, aj v spoločnosti preplnenej informáciami, prepojenej internetom a s vysokou školou už takmer v každom okresnom meste. Aké tú teda naše novodobé mýty? Čo si radi nahovárame? Akým bludom či nepravdám veríme?

.mečiar zakladateľ štátu
Jedným z najobohranejších refrénov slovenskej politiky je tvrdenie, že Vladimír Mečiar je zakladateľom Slovenskej republiky. Nedá sa povedať, že je celkom nepravdivé. Bolo to práve Mečiarovo HZDS, ktoré spolu so Slovenskou národnou stranou a Stranou demokratickej ľavice hlasovali pred osemnástimi rokmi za Deklaráciu zvrchovanosti a za Ústavu SR. Tieto fakty, ktoré predznamenali osamostatnenie sa Slovenskej republiky, sú však len časťou pravdy. Druhou je Mečiarov postoj, ktorý zaujímal ešte pred voľbami 1992. 
„Bohvie, ako sa Vladimír Mečiar cítil v časoch, keď tvrdo hájil federáciu a slovenských nacionalistov nazýval extrémnymi živlami,“ píše v knihe Podruhé a naposled vtedajší novinár Karol Wolf, „V každom prípade mu neskoršia úloha najlepšieho Slováka, ktorý nenávidí Prahu, sedela oveľa lepšie.“ Keď sa napríklad 8. júna 1992 stretli víťazi volieb v brnianskej vile Tugendhat, Václav Klaus prišiel s celou sériou ponúk – decentralizácia, na Slovensku len slovenská hymna, miesto pre slovenského ministra zahraničia vo federálnej vláde... Lenže to bude federácia, teda spoločný štát a bude v ňom prebiehať spoločná ekonomická transformácia. Odpoveď HZDS bola jasná – žiadna federácia, žiadna spoločná ekonomická reforma, ale medzinárodnoprávna subjektivita oboch republík, inak to však zostane spoločný štát. 
O šesť dní neskôr sa unavený Klaus spýtal Mečiara: „Chcete samostatnosť za české peniaze? Ste hrdý národ alebo nie ste?“ Mečiar sa vraj neudržal a vybafol: „Dobre, tak každý za svoje.“ 
Začalo sa hovoriť o poslednej federálnej vláde. Šéf HZDS počas rokovania ešte raz šliapol na brzdu a povedal, že federálny kabinet by mohol existovať aj rok a pol, ale Václav Klaus dal najavo, že ich záujmom je ukončiť štátoprávny problém čo najskôr. A Vladimír Mečiar tak chtiac-nechtiac prikývol na svoju rolu zakladateľa. 
.slovenské zbrojárstvo a Havel
Havel zničil slovenský zbrojný priemysel a nebyť jeho slaboduchého pacifizmu, dnes by horné Považie bolo prosperujúcou oblasťou. Táto téza sa pravidelne objavuje v rôznych diskusiách. Fakty sú však iné. Slovenský zbrojný priemysel zmeškal v osemdesiatych rokoch technologickú zmenu, ktorú priniesli vojenskí stratégovia. Záujem bol o elektronické zbrane, optické zariadenia, samopaly. O ťažkú vojenskú techniku, ktorá sa vyrábala u nás – tanky, húfnice, delá, obrnené transportéry – bol čoraz menší záujem. Ešte v roku 1988 prijala Adamcova vláda rozhodnutie o masívnom útlme zbrojárskej výroby, pretože tá už štátu neprinášala zisky, ale oveľa viac nedobytné dlhy. O tanky vyrábané podľa ruských licencií už mali záujem len nestabilné krajiny Blízkeho východu alebo štáty ako Irak, Líbya, Sýria či Alžírsko, a tie v 80. rokoch prestávali platiť. Po páde komunizmu sa zastavili dodávky zbraní aj do bývalých štátov Varšavskej zmluvy. Tie si už na uvoľnenom trhu mohli kupovať oveľa lepšie zbrojárske výrobky ako tie slovenské s ruskými licenciami.
Václav Havel a ponovembrové vlády nastúpili v tomto smere do rozbehnutého vlaku. Havel však naivne predpokladal, že Slováci sa radi zbavia výroby vojenskej techniky a vymenia ju za mierový program. Nedocenil fakt, že Slováci boli na svoje tanky hrdí a navyše mali v zbrojovkách lepšie platy ako v civilnej výrobe. Postupne sa tiež ukázalo, že nie je jednoduché nájsť pre zbrojovky iný druh výroby, a tak bol krach gigantických tovární v Martine, Detve či v Dubnici bolestný pre celý región, v ktorom boli ľudia vďaka zbrojovkám zvyknutí na vyššiu životnú úroveň. Mýtus o Havlovi, ktorý zničil skvelý slovenský zbrojársky priemysel, rád pripomínal Mečiar, ale oživil ho občas aj Robert Fico pri návštevách podnikov na Považí.
.dobre bolo za socíku
Prakticky už dvadsať rokov počuť na Slovensku reči o tom, ako bolo kedysi lepšie. Argumentov je hŕba. Každý mal prácu; neboli také rozdiely medzi bohatými a chudobnými; hoci za hranice sa nedalo veľmi cestovať, dnes je to horšie, pretože nie je za čo; aj do toho kostola sa napokon dalo chodiť; všetko bolo zadarmo (školy, zdravotníctvo) alebo  aspoň lacnejšie (rožky, mlieko, doprava); ľudia boli k sebe akísi milší, ohľaduplnejší, dnes ide každému len o peniaze; vtedy bol pokoj, dnes sa všetci len hádajú... 
Vyvracať tie tvrdenia nemá veľký zmysel, kto chce, ten im bude veriť aj naďalej, najmä keď v socializme, či čo to bolo, zažil najkrajšie obdobie svojho života. Ale aj keby sme neprihliadali na také „drobnosti“ ako sloboda pohybu, vyznania, zhromažďovania či vyjadrovania alebo pluralitná demokracia, ešte stále je tu ekonomika, ktorá už dávno nie je zameraná na „milióny ton ocele“, ale na spotrebný tovar. 
„Napriek prudkému nárastu bohatstva v minulých rokoch máme stále málo. Koľko toho musíme mať, aby sme nemali málo?“ pýtal sa pred rokom na svojom blogu český ekonóm Tomáš Sedláček. Odpovedal si v tom zmysle, že tak ako v duchovnom, aj v materiálnom svete chceme stále viac a nič nám nikdy nestačí, akoby v nás bolo neodbúrateľné rezíduum nedostatočnosti, ktoré v nás vytvára nikdy nekončiace sa pnutie. 
Problémom podľa Sedláčka je, že na vyšší štandard si rýchlo zvykáme: „Veď aj nákupný košík tých najskromnejších je dnes oveľa bohatší ako nákupný košík podpultového tuzexového tovaru pred dvadsiatimi rokmi.“ 
.zlí podnikatelia
Symbolom úspešného slovenského podnikateľa sa v 90. rokoch stal Jozef Majský. Do roku 1989 obchodný námestník v Matadore, po Novembri zarobil veľmi rýchlo na dovezených počítačoch svoj prvý milión a už v roku 1995 zamestnávala jeho spoločnosť 10 520 ľudí a jej obrat bol takmer 20 miliárd. V tom čase Majský ovplyvňoval politiku, keďže financoval politikov, aj médiá, do ktorých vstupoval ako akcionár. Viedol pompézny život, rád sa ukazoval v bulvári, rozdával rady a chválil sa svojím nevkusom. Bez problému posadil svoju manželku do parlamentu a vybavil jej politickú kariéru. Potom prišiel pád – obvinenie z okrádania klientov skrachovaných nebankoviek a nekonečný súdny proces. Majský sa práve vďaka svojmu sklonu k exhibicionizmu, chválenkárstvu a ochote vpúšťať médiá aj do svojho súkromia stal po Novembri najviditeľnejšou tvárou slovenského podnikateľského prostredia. Ľudia nezaťažení nijakou skúsenosťou s podnikaním zrazu videli, že podnikanie je síce aj istý talent a schopnosti, ale najmä politické konexie, podvody a žiadne morálne zábrany. Slovo podnikateľ malo v deväťdesiatych rokoch – aj vďaka Mečiarovej privatizácii a ľuďom ako je Majský – výrazne negatívnu konotáciu. Podnikatelia, ktorí v tom čase potichu a obetavo rozbiehali svoj biznis založený na dobrom nápade, kreativite, pracovitosti, boli takmer neviditeľní, hoci práve oni sú perspektívou Slovenska a symbolom tvorivosti a schopnosti obyvateľov tejto krajiny. 
Situácia sa však mení, v podnikateľských anketách víťazia celkom iní ľudia, zväčša nenápadní, ale s pozoruhodnými úspechmi, ako napríklad Michal Štencl, zakladateľ spoločnosti Sygic, ktorá vyvíja navigačný softvér do mobilných telefónov, alebo Michal Hrabovec, spoluzakladateľ a prezident firmy Anasoft či Miroslav Trnka, spoluzakladateľ firmy Eset. Lenže tieň majských tu bude ešte zacláňať dlho.
.katolícke Slovensko
Slovensko tak býva vnímané nielen časťou vlastných občanov, ale aj menej zorientovanými cudzincami. K tomuto pohľadu čiastočne oprávňujú štatistiky. V poslednom sčítaní ľudu sa k Rímskokatolíckej cirkvi prihlásilo takmer 69 percent obyvateľov a viac ako štyri percentá sa hlásili ku gréckokatolíkom. Aj prežívanie viery je v našej krajine stále pomerne živé. Podľa údajov z výskumu Štatistického úradu z roku 2005 spomedzi ľudí, ktorí sa považujú za veriacich, až 50 percent navštevuje bohoslužby pravidelne, minimálne raz do týždňa. Na označení Slovenska za katolícku krajinu však napriek tomu niečo nesedí. Po prvé treba povedať, že Slovensko na rozdiel od Poľska či Litvy nebolo dominantne katolíckou krajinou ani nikdy v minulosti. Ešte pred protireformáciou sa podľa odhadov takmer polovica obyvateľov dnešného Slovenska hlásila k protestantizmu. 
V 90. rokoch sme okrem zvýšenia návštev kostolov mohli sledovať aj  menej pozitívne trendy. Sociológ Michal Vašečka v súvislosti s nimi píše, že okrem posilnenia všeobecnej dôvery v cirkev sa posilnili aj materialistické orientácie občanov a v oblasti morálnych noriem sa zvýšila permisivita. „Moderné Slovensko je tak menej pevné vo svojom hodnotení morálneho a nemorálneho, ale zároveň pre Slovensko zostáva charakteristický náboženský tradicionalizmus,“ tvrdí Vašečka. Dobrým príkladom toho je rozvodovosť. Kým v roku 2000 bolo 9 300 rozvodov, v roku 2006 už ich počet narástol na 12 700. Dnes sa na „katolíckom“ Slovensku rozvádza približne dvojnásobne vyšší počet manželstiev ako v roku 1980, čo znamená, že zo sto uzavretých manželstiev sa rozvedie približne štyridsať. V tomto ukazovateli sa stále viac vzďaľujeme od krajín ako Poľsko či Taliansko a približujeme k štátom ako Nemecko či Holandsko.
Slovenskí katolíci majú tiež ešte jedno špecifikum. V hojnom počte zvyknú podporovať postkomunistické strany ako Smer či HZDS, v ktorých si až nadpriemerne veľa funkcionárov morálku určite nestotožňuje s Desatorom. Robia to pritom tak okato, že to musí byť zrejmé každému. Navyše sa to v týchto zoskupeniach len tak hemží bývalými členmi strany, ktorej jednou z hlavných priorít bola ateizácia. Ako dôkaz si stačí pozrieť výsledky týchto strán napríklad na religióznych Kysuciach. Prípadne si spočítať podporu pre Smer, HZDS a KSS v niektorých gréckokatolíckych obciach na východe Slovenska. Vo viacerých z nich tomuto trojbloku nechýbalo veľa k zisku sto percent.
Slovensko je krajinou s tradične silným postavením katolíckej cirkvi a v porovnaní s ostatnou Európou aj so stále veľmi silnou živou vierou. Určite však nie je krajinou, ktorá by zniesla označenie katolícka. 
.maďari sa chcú odtrhnúť
Presvedčenie, že slovenskí Maďari nesnívajú o ničom inom ako o odtrhnutí od Slovenska, je v našej krajine pomerne rozšírené. Najsilnejšie tradične rezonuje tam, kde ako sa ľudovo hovorí, živého Maďara ani nevideli. Aké sú však fakty?
S požiadavkou odtrhnúť juh Slovenska s maďarsky hovoriacou väčšinou tu od roku 1989 neprišiel nik. Neobjavila sa žiadna iredentistická občianska iniciatíva a s nápadom tohto typu neprišiel ani žiadny zástupca maďarskej politickej reprezentácie. Aj tí najväčší radikáli, pre ktorých nebolo miesto ani v SMK, sa „nezmohli“ na viac ako na insitné volanie po územnej autonómii. Dokonca ani taký symbol maďarského radikalizmu ako Miklós Duray nepožiadal o maďarské občianstvo. 
Keď v roku 2007 robil Fórum inštitút výskum verejnej mienky a slovenským Maďarom položil otázku, čo považujú za svoju vlasť, iba sedem percent opýtaných za ňu označilo Maďarsko. Viac ako štyridsať percent respondentov ako svoju vlasť uviedlo Slovensko. Takmer desať percent slovenských Maďarov považuje za vlasť obec, v ktorej žije. Ďalší zase za svoju domovinu považujú regióny ako Žitný ostrov či Gemer. Približne tri percentá našich Maďarov sú úplní kozmopoliti a ako svoju vlasť vidia celú Európu. Podobný počet slovenských Maďarov má pocit, že žiadnu vlasť nemá. Zaujímavé je, že keď sa podobný výskum robil v roku 1997, Slovensko za svoju vlasť považovalo len 12 percent u nás žijúcich Maďarov. „Aj z porovnania týchto dvoch výskumov vidno, že puto k Slovensku je medzi Maďarmi stále silnejšie,“ hovorí sociologička Zuzana Mészárosová-Lamplová.  
Je pravdepodobné, že na čísla týchto výskumov mala vplyv aj skutočnosť že jeden sa uskutočnil na vrchole zúrivého mečiarizmu a druhý tesne po skončení obdobia druhej Dzurindovej vlády, v ktorej mala SMK svoje zastúpenie. Na základe toho by sa dal s istou voľnosťou formulovať záver, že naši Maďari sa budú chcieť skutočne odtrhnúť len vtedy, keď ich k tomu my Slováci dotlačíme. 
.slovanská vzájomnosť
Mnoho Slovákov stále verí, že slovanské národy okrem neodškriepiteľnej jazykovej blízkosti spájajú aj nejaké spoločné záujmy. Niet sa čo diviť, keďže tento názor má u nás dlhú tradíciu. V časoch monarchie patril k dobrému bontónu martinských intelektuálnych salónov a mnohí zaslúžili bardi národa ho úprimne považovali za jedinú možnú politickú stratégiu nášho národného prežitia. Samozrejme, pod ochranou všemocného Ruska. V skutočnosti však spoločný slovanský záujem neexistoval ani v časoch, keď o ňom snívali Ľudevít Štúr či baťko Vajanský. Pretože keď na to prišlo, vedeli sa Slovania navzájom pekne posekať. V minulosti si to spolu bez štipky slovanského resentimentu rozdávali slovanskí Rusi so slovanskými Poliakmi a slovanskými západnými Ukrajincami. O niečo neskôr zase slovanskí Srbi so slovanskými Chorvátmi, Slovincami či Bosniakmi. Československo bojovalo s Poľskom o Tešínsko, ani Poliaci neváhali pri prvej príležitosti odkrojiť kus slovenského územia, a keď sa karta obrátila, armáda slovenského štátu zase napochodovala do Poľska. 
Nejde však len o históriu. Koľko vedia tí, čo sa oháňajú slovanskou vzájomnosťou, o súčasnej  kultúre, kinematografii či politike v Srbsku, na Ukrajine, nehovoriac už Bulharsku alebo Macedónsku. Veď ešte aj z reálií susedného Poľska mnohí Slováci nepoznajú viac ako ceny na tržnici v Nowom Targu. To, samozrejme, platí aj naopak, dokonca mnohí Poliaci majú s blahosklonnosťou vlastnou príslušníkom veľkých národov vo zvyku Slovensko ignorovať úplne. Sociologička Oľga Gyárfášová kedysi slovensko-poľské vzťahy trefne označila ako vzťahy dvoch susedov stojacich k sebe chrbtom.
Medzi slovanskými národmi určite okrem jazykovej blízkosti existujú aj záblesky sympatií či solidarity. Napríklad podpora niektorých príslušníkov srbskej aristokracie pre štúrovcov či masová a verejne deklarovaná solidarita Srbov s okupovaným Československom v roku 1968. Dokonca v prípade Čechov a Slovákov sa dá určite hovoriť o národnej spriaznenosti. Niečo také ako politický koncept slovanskej vzájomnosti však neexistuje a nikdy neexistovalo. Je to len mýtus. Náš slovenský a nevyliečiteľný. 
.politika je zlo 
O pravdivosti tohto tvrdenia je presvedčené obrovské množstvo Slovákov. Mnohí by k tomu bez váhania ešte dodali, že všetci politici sú skorumpovaní a myslia len na seba a nie na krajinu. Titulky a kauzy premleté v našich médiách predstavujú pre zástancov tohto názoru nevyčerpateľnú zásobáreň argumentov. Iste, Slovensko má k ideálu transparentnej politiky a nezištnej verejnej služby ešte ďaleko. Napriek tomu sa v našich krátkych ponovembrových dejinách dajú nájsť politici, ktorí neboli skorumpovaní, išlo im o vec a s ich pôsobením sú spojené pozitívne zmeny, ktoré krajinu posunuli dopredu. Všetky užitočné reformy, či už politické, ekonomické alebo spoločenské, ktoré sa tu za posledných dvadsať rokov udiali, nakoniec do života neuvádzal nikto iný ako politici. Samozrejme, je tu aj požehnane tých politikov, ktorých na tejto profesii nefascinuje šanca niečo zlepšiť, ale len sláva a moc. A aj viacerí z tých, ktorí pre krajinu niečo urobili, sa v politickom zápase nevyhli podpásovým úderom či podozrivým praktikám. Dokonalí politici sú však rovnako ako dokonalí novinári len utópiu. Určite však neplatí, že slovenská politika ako taká je zlá a všetci politici sú zlodeji a gauneri. 
V súvislosti s politikou sa často objavuje ešte jeden, aj keď oveľa menej rozšírený mýtus. O zlej politike a dobrom treťom sektore, ktorý ju drží nad vodou a je vlastne zodpovedný za všetko užitočné, čo sa v tejto krajine udialo. Áno, viaceré (aj keď určite nie všetky) pozitívne nápady vznikli v mimovládnych organizáciách a politici sa nimi inšpirovali. Boli to však oni, kto tieto nápady presadili a niesli za ne zodpovednosť. Často aj vo forme hnevu verejnosti či poklesu popularity. A keď aj ľudia z tretieho sektora niektoré veci osobne presadili, robili tak už vždy ako politici. Inak to totiž nejde. 
.zlá, arogantná Bratislava
Krátko po tohtoročných voľbách sa po celom Slovensku objavili plagáty, na ktorých sa „nespokojní občania“ pýtajú, či nám bude vládnuť arogantná Bratislava. Niežeby bilbordy neboli prekvapujúce, ale zapadajú do dlhoročnej predstavy o zlej, bohatej a na úkor ostatných regiónov žijúcej Bratislavy. Dojmy potvrdil pred tromi rokmi aj výskum agentúry TNS: väčšina respondentov vtedy súhlasila s výrokom, že hlavné mesto napreduje na úkor zvyšku Slovenska. Naopak, s výrokom, že Bratislavčania sú arogantní, veľa ľudí nesúhlasilo. 
Bratislava je, samozrejme, bohatšia ako priemer Slovenska. Kým v hlavnom meste bola minulý rok priemerná mesačná mzda okolo 1050 eur, v Prešovskom kraji bola len 620 a celoslovenský priemer činil 810 eur (mimochodom, najväčšie rozdiely sú v platoch topmanažérov). Otrepaný, ale zdá sa, že mnohými prehliadaný argument však hovorí, že v Bratislave má človek vyššie výdavky (najmä na bývanie, potraviny sú tu vďaka veľkej konkurencii o niečo lacnejšie).  
Navyše, štatistiky o výške DPH na hlavu sa dajú spochybniť, pretože ich silne skresľujú ľudia, ktorí za prácou dochádzajú do iného mesta. Ich príjmy sa totiž štatisticky zahŕňajú napríklad do Bratislavy, ale ich výdavky sčasti končia inde. 
Keď .týždeň pred tromi rokmi na túto tému hovoril s dnešným poslancom Martinom Chrenom, ten k téme len lakonicky dodal: „Pokiaľ hovoríme o slobodnom rozhodnutí ľudí prísť z iných regiónov žiť a pracovať do Bratislavy, ťažko v tejto prirodzenej situácii hovoriť o nejakom vykorisťovaní. Takú diskusiu považujem len za zámienku na hľadanie nejakých prerozdeľovacích mechanizmov.“ 
.bez štátu nie je kultúra 
Na Slovensku vládne dlhodobý mýtus, že bez štedro dotovaného ministerstva kultúry a osvieteného ministra tu zanikne kultúra aj umenie. Boj o ministerstvo kultúry je permanentnou súčasťou slovenskej kultúrnej scény a často sa objavuje verejne artikulovaná túžba, aby ministrom bol rešpektovaný umelec. Táto predstava je však už skôr prežitkom. Ministerstvo kultúry s rozsiahlymi kompetenciami, ktoré sa týkajú umenia, pamiatok, jazyka, menšín, cirkví, médií, občas kultúre viac škodí, ako pomáha, napríklad keď priveľmi reguluje médiá, vývoj jazyka či presadzuje svoje predstavy o umeleckom smerovaní divadla a preferuje svojich výtvarníkov. Prirodzený vývoj smeruje k tomu, že aj štátne fondy s grantmi pre umelcov budú od ministerstva nezávislé a budú fungovať na princípe istej samosprávy. Na druhej strane národné kultúrne inštitúcie, ktoré vôbec nepotrebujú ministerskú kuratelu, skôr schopný manažment, budú čoraz viac závislé od sponzorov. Už dnes vidno, že reprezentatívnejšie umelecké podujatia, ako sú veľké výstavy či náročnejšie predstavenia, podporuje súkromný sektor. Generálnym partnerom SND je Tatra banka, Slovenské národné múzeum má patróna Poštovú banku, výstavy v SNG podporili Slovenské elektrárne, SPP obnovuje pamiatky, VÚB je partnerom Univerzitnej knižnice.
Slovensko už má za sebou aj skúsenosť s nezávislými vydavateľstvami, produkciami či divadlami, ktoré slovenskú tvorbu podporujú občas lepšie ako na tento účel štátom zriadené inštitúcie. Spomeňme vydavateľstvo Kaliho K. Bagalu, divadlo Stoka, Letné shakespearovské slávnosti, filmové projekty z prevažne súkromných peňazí, ale aj ocenenia pre mladých umelcov, ako sú Ceny Nadácie Tatra banky za umenie. Kultúrnej sfére s fungujúcim sponzorským systémom, dobrým manažmentom a nezávislými grantovými inštitúciami budú desiatky ministerských úradníkov viac škodiť ako pomáhať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite