Písal ju vraj päť rokov, ktoré strávil v malom horskom meste Sinaia. V takom nejakom sa odohráva aj dej rozprávaný nelineárne, nútiaci čitateľa premýšľať, kombinovať, skladať dokopy, nazerať z rôznych uhlov. Archeológovia objavia pozostatky starorímskej stavby, pustia sa do ich odkrývania a naďabia na masový hrob z neveľmi dávnych čias. Pán Maeriu, oficiálny reprezentant niekdajších politických väzňov, nepochybuje, „že mnohé spomedzi rebier a stavcov, holení, stehenných kostí a píšťal, štyroch, siedmich, pätnástich kľúčnych kostí, ktohovie koľkých jabĺčok, lakťových kostí tu, vretenných a ramenných kostí hentam, hrudnej kosti na vrchu kopy, sedacej trošku hlbšie, kostí a kostičiek, haldy neosobných, ako z vosku a z plesne žltopopolavých kostí a lebiek, v prvom rade lebiek, kedysi v polovici storočia niekomu patrili, nejakým nepoddajným mladým, akých je veľa, takým, čo ešte neokúsili odpornú pachuť skrotenia, otupenia zmyslov, dokonca zrady“. Ak má pán Maeriu pravdu, potom k obetiam treba nájsť vraha a potrestať ho. Jednoduchšie sa povie, ako vykoná, najmä ak o veciach rozhodujú „prokurátori školení starými trýzniteľmi“. Reflexia rumunskej totality a dneška, nádych detektívnej zápletky, civilné osudy a do toho priam cirkusantská ťavia story či mystický príbeh otca Onufrieho a jeho nepoddajnej kučery. Pekne namiešané.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.