Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jazzový ostrov

.peter Bálik .časopis .kultúra

Približne pred tridsiatimi rokmi sa v komunistickom Československu konal posledný veľký proces proti nezávislej kultúre. Na lavičke obžalovaných bola Jazzová sekcia.

Jej príbeh pripomína teraz pražská výstava, ktorá by mala prísť aj na Slovensko.

Nezávislá kultúra za bývalého komunistického režimu oficiálne neexistovala. Underground bol na okraji, väčšina zaujímavých kapiel bola zakázaná alebo vytláčaná niekam do sivej zóny. Napriek tomu existovala skupina ľudí, ktorá sa rozhodla vytvoriť priestor pre nezávislú kultúru. Hovorili si Jazzová sekcia. Tvorili ju dobrovoľníci, ktorí popri svojich pôvodných zamestnaniach organizovali koncerty, prednášky a vydávali knihy i časopisy. Ich príbeh v týchto dňoch pripomína výstava Jazzová sekce 1971 – 1988, ktorú možno vidieť v Prahe. Na jeseň by sa mala dostať aj na Slovensko a možno sa bude dať vidieť aj na tohtoročnej Pohode.

V pražskej kaviarni Kompas v Starom Meste sa stretávame s jedným z dvoch spoluautorov tejto expozície. Tomáš Křivánek bol v 70. a 80. rokoch členom výboru Jazzovej sekcie. Spolu prechádzame všetkých 21 panelov, zložených z fotografií, grafík a textov, mapujúcich históriu tohto spolku, ktorý mal napokon viac ako šesťtisíc členov.

Jazzová sekcia bola výnimočná v tom, že aj v čase najväčšej neslobody sa jej darilo propagovať a tvoriť nezávislú kultúru, ktorá v tom čase bola tŕňom v oku komunistických úradov. A čo je neuveriteľné, Sekcia to robila v podstate na oficiálnej báze, až kým ju eštebáci v polovici 80. rokov definitívne nerozdrvili.

vzácna návšteva

Spolu s Tomášom Křivákom stojíme pred veľkou čiernobielou fotografiou: na kopci pod domom, kde bolo sídlo Sekcie (Na krčskej stráni 611), pózuje skupina usmiatych ľudí. Uprostred vidno veľmi známu tvár. „To je Kurt Vonnegut,“ ukazuje Křivánek na slávneho amerického spisovateľa, ktorý členov Sekcie navštívil osobne v Prahe. Tak im v čase prenasledovania vyjadril svoju podporu. Na kopci pred domom dokonca zasadil aj strom, ktorý eštebáci vzápätí vytrhli.

Keď členom Sekcie hrozili vysoké tresty, spolu s českým exilovým spisovateľom Jozefom Škvoreckým zorganizoval akciu Prepusťte Jazzovou sekci a na jej podporu vystúpil aj Elton John alebo Paul McCartney. „V tom čase sme boli vo svete už dosť známi. Keď sa za nás postavil Vonnegut, naša vec sa dostala na tú úroveň, že väčšina z nás dostala na súde len podmienku. Mestský prokurátor mi najprv hovoril, že mám istých osem rokov s tým, že ,pri vašej povahe, pane Křivánek, vy sa z tej basy ani nedostanete, s tým sa rozlúčte‘,“ spomína na pohnuté časy Tomáš Křivánek.

Naľavo, hneď vedľa amerického spisovateľa, sedí na zemi zaujímavý človek. Svojím vekom aj výzorom sa vymyká z kolektívu mladučkých „máničiek“. Kto to je? „To je pán Drda. Tak toho pre Jazzovú sekciu zavraždili,“ dodáva s vážnou tvárou Tomáš Křivánek a rozpráva príbeh pána, ktorý bol majiteľom domu, kde Sekcia pôsobila. Zároveň bol aj jej pokladníkom. Keď výbor Jazzovej sekcie zatvorili, komunistická moc chcela obvineným našiť a nakoniec aj našila paragraf 118 o nedovolenom podnikaní. Eštebáci si mysleli, že dôkaz nájdu v účtovníctve, ktoré viedol práve pán Drda. Podľa Křivánka to bol už starý chorý muž, ktorého držali vo väzbe, aj keď počas domovej prehliadky uňho doma nič nenašli: „Jeho advokát žiadal o prepustenie zo zdravotných dôvodov, pretože v cele dostal pán Drda infarkt. Ale prokurátor povedal, že si ho tu ponechajú, však z neho niečo vypadne. Nevypadlo z neho nič, no dostal druhý infarkt. Potom ho prepustili. Odviezli ho domov, kde už nevstal z postele a o rok umrel.“

we shall overcome

Výstava chronologickým spôsobom opisuje príbeh Jazzovej sekcie. Na jednom z panelov členovia spolu kladú kvety na hrob Jaroslava Ježka. Robili tak vždy pred začiatkom Pražských jazzových dní. Ďalej sú zas fotografie z deviatich ročníkov Pražských jazzových dní, ktoré Sekcia organizovala. Desiaty ročník komunisti zakázali. Chceli zakázať aj jedenásty ročník, no organizátori už boli na to pripravení a pražské džezáky sa uskutočnili načierno.

Hlavným dôvodom pre zákaz bol fakt, že organizátori začali volať na festival aj kapely z prostredia alternatívnej kultúry, ktoré boli na listine zakázaných hudobníkov. Na jednej fotografii stojí za klavírom mladučký Filip Topol ešte s dlhými vlasmi. „Je to vec, ktorá sa s nami tiahne už štyridsať rokov. Spolok začal s džezovými vecami, ale potom sa rozšíril na celú nezávislú scénu. Napríklad u nás hral Jiří Stivín, to je typický džezmen, ale na tomto paneli napríklad vidíme aj Zikkarut, čo boli čistí punkeri alebo Extempore, hrajúci zas underground.“

Expozícia predstavuje aj tlačoviny, ktoré Jazzová sekcia stihla počas svojho pôsobenia vydať. Ide o obálky občasníka Bulletin Jazz, plagáty, katalógy zo série Situace o výtvarníkoch zo zakázanej scény, ktorí nemali nárok na publicitu. Sú tam aj ilustračné fotografie, grafiky, odznaky, ktoré ľudia nosili, keď Sekciu definitívne zakázali. Špeciálne miesto zaberajú knihy, na ktorých nakoniec komunistické súdy postavili svoju obžalobu – že sa vraj spolok cez ne nedovolene obohacoval. V skutočnosti im ležalo v žalúdku, že v ich edícii vyšla napríklad ďakovná reč českého básnika Jozefa Seiferta pri získaní Nobelovej ceny. Seifert podpísal Chartu ´77, a keď potom dostal Nobelovu cenu, nemohol si ju prebrať osobne, tak aspoň napísal pre Oslo príhovor. Ďalšou dôležitou publikáciou je Hrabalova novela Obsluhoval jsem anglického krále, ktorú cenzori zakázali. Keď kniha nakoniec vyšla, Hrabal bol nadšený a Jazzovej sekcii odkázal, že teraz už môže spokojne umrieť.

V 1986 sa slučka okolo spolku zatiahla tak pevne, že vo väzení skončil celý výbor Jazzovej sekcie. O tomto období hovoria na výstave fotografie zo súdneho procesu. „Keď sudca vynášal nad nami rozsudok, celý barak spieval We Shall Overcome. Bola to veľmi emocionálna vec,“ dodáva Křivánek. Ale zatváralo sa aj naďalej. Ešte v novembri 1989 sa konal posledný veľký proces proti nezávislej kultúre. „Po vojne bol perzekvovaný džez, potom rokenrol, underground, folk, nová vlna, rock a punk. „My sme boli posledná perzekvovaná kultúra. V roku 1991 nás plne rehabilitovali,“ dodáva Křivánek.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.peter Bálik .časopis
.diskusia
.neprehliadnite