Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

SME ide o veľa

.eva Čobejová .fero Múčka .časopis .kauza

Redakcia SME sa dostala do nezávideniahodnej situácie. O vlastníctvo vydavateľstva Petit Press má záujem Penta. To nie je práve ideálny vlastník mienkotvorného denníka.

Je to biznis ako každý iný. Odpovedali majitelia Penty, keď sa ich pýtali, prečo si kupujú médiá. No od začiatku bolo zrejmé, že to ani pre nich nebude biznis ako každý iný.
Už aj preto, že svoj vstup do médií si skupina poisťovala cenovými ponukami, ktoré nemali biznis logiku a porušovali všetky pravidlá, ktoré investiční manažéri Penty musia dodržiavať. Aj samotné nákupy prebiehali tichšie, ako býva zvyčajne. Hoci skupina dnes tvrdí, že sa vždy vyjadrovala až k hotovým obchodom, tie rozbehnuté nikdy nekomentuje, no nie je to pravda a príkladov by sme na to našli veľa.

.taktika nefungovala
Mediálny nástup Penty sa začal koncom leta - kúpou vydavateľstiev Trend Holding a 7 Plus. Prebehlo to v pohode. Penta sa s majiteľmi dohadovala utajene a keď sa obchod uzavrel, novinári v týchto médiách boli postavení pred hotovú vec. Aj to sa o obchode nedozvedeli od svojich šéfov a majiteľov, ale z iných médií.
Vstup do Petit Pressu by bol špecifický aj pre Pentu, pretože tentoraz by nekupovala celý podiel, dokonca možno ani nie väčšinový. Akcionármi Petit Pressu sú nemecký mediálny investor Rheinische Post Mediengruppe, ktorý vlastnil aj české vydavateľstvo Mafra (Mladá Fronta, Lidové noviny) a pred rokom ho predal Andrejovi Babišovi. Práve nemecké vydavateľstvo dnes predáva svoj polovičný podiel, o ktorý má záujem Penta. Druhú polovicu vlastní Prvá slovenská investičná skupina, ktorú so svojimi partnermi kontroluje Peter Vajda. Ten finančne kryl založenie denníka SME pred dvadsiatimi rokmi, keď vznikal ako alternatíva voči médiám kontrolovaným Vladimírom Mečiarom. Vajda má podľa zmluvy právo kúpiť nemecký podiel, no musel by ponúknuť rovnakú sumu ako Penta.
Po prvých mediálnych nákupoch mal Jaroslav Haščák pocit, že jeho taktika je dobrá a ak ju bude replikovať, bude aj nákup Petit Pressu prebiehať pokojne. Dovtedy mal pocit, že ak je niečo, čo odlišuje kúpu médií od kúpy iných firiem, tak iba to, že sa redakciám prišiel ukázať a osobne im garantovať novinársku slobodu. No jeho slovo nepôsobí úplne dôveryhodne. Napríklad, keď Haščák pred mesiacom hovoril, že sa za svoj biznis nehanbí, a preto médiá nakupuje nepriamo, jeho poverenec Igor Groššaft v tom čase už vyjednával o kúpe podielu cez firmu tlačovej agentúry SITA. Táto okľuka cez SITA bola dôležitá pre nemecké vydavateľstvo, keďže to sa zaviazalo, že finančným žralokom predávať svoj podiel nebude. Nastrčenie agentúry SITA, finančne výrazne slabšej spoločnosti ako Petit Press, a Igora Groššafta, spájaného s biznisom okolo politiky a nejeden raz spomínaného v spise Gorila, pôsobilo podobne arogantne, ako keď Robert Fico oslavoval volebné víťazstvo s kokakolou v ruke.
Model tichého a rýchleho nákupu, osvedčeného pri Trende a 7 Plus, však pri Petit Presse zlyhal. Plán sa nepodarilo udržať v tajnosti až do momentu predaja. Pretože na rozdiel od prechádzajúcich akvizícií tu plynula tridsaťdňová lehota predkupného práva pre druhého spolumajiteľa. V Petit Presse sa tak dozvedeli o chystanej zmene vopred.

.penta v krízovej komunikácii
A postupne sa reakcia SME pritvrdzovala. Vedenie redakcie vydalo najprv neverejné vyhlásenie, že odíde, ak sa vydavateľstvo Petit Pres stane majetkom Penty. A v piatok prišlo aj zverejnenie tohto listu pre spoločnosť Rheinisch-Bergische Verlagsgesellschaft, V ktorom šéfredaktor a štyria jeho zástupcovia vyhlásili, že odídu, ak sa spolumajiteľom stane Penta. K tomuto vyhláseniu sa pridalo vyše šesťdesiat členov redakcie denníka SME, a s nimi aj karikaturista Martin Shooty Šútovec, reportér Karol Sudor a komentátor Peter Schutz.
Ak by tak väčšina redaktorov naozaj spravila, mnohí z nich, na slovenské pomery špičkoví novinári, by reálne nemali kam ísť. Podobne relevantný seriózny denník tu už pre nich neexistuje a prestúpiť do elektronického média nie je pre píšuceho redaktora jednoduché. Môžu postupne rozbehnúť nový internetový portál za menej peňazí, ale to bude spočiatku neistý aj rizikový projekt a neposkytne prácu pre vyše 60 ľudí. Vidno to aj na českom príklade Echa 24.
Ale aj argument, že odídených redaktorov možno v SME ľahko nahradiť, je naivný. Napriek množstvu mediálnych škôl, ktoré ročne chrlia stovky mediálnych expertov, je tu stále problém zohnať šikovného novinára. Napriek všetkým výhradám, ktoré môžeme voči SME mať, dnes je to prvá liga, a v mienkotvorných denníkoch nemá konkurenciu. A význam tohto druhu žurnalistiky neupadá, naopak, je dôležitý aj v čase, keď normálnej žurnalistike začína konkurovať už ani nie bulvár, ale periodiká typu ZEM A VEK.
Rozhodnutie zanechať fungujúce vydavateľstvo, kde by sa možno pod vedením Penty nežilo zle a navonok by všetko vyzeralo v poriadku, nie je prejavom hystérie, ale prejavom osobnej statočnosti. Nie všetci zamestnanci Petit Presu si toto gesto môžu dovoliť, iste aj kvôli hypotékam. Ale kritická väčšina redaktorov SME to urobila – a za to im patrí rešpekt. Možno to po opadnutí silných emócií niektorí oľutujú a možno svoj podpis, najmä z existenčných dôvodov, aj stiahnu. Ale vyslali signál a dokonca aj znalci českých médií sa s istým obdivom pozerajú na boj redakcie SME. V Česku sa do odboja žiadna redakcia nepustila.
Redaktorom SME v tomto rozhodovaní určite pomáha príbeh vzniku tohto denníka pred 21 rokmi. V niečom bol podobný dnešnej situácii. Redakcia sa vtedy radšej vzdala osvedčenej značky SMENA, zanechala ju politicky obsadenému vydavateľstvu a išla do neistoty. Zároveň dôverovala čitateľom, že prijmú novú značku a zachovajú vernosť odídenému tímu. Bol to risk – a vyšiel. Určite za to mohol aj charizmatický šéfredaktor Karol Ježík, ktorého pamiatku si redakcia stále ctí, a v redakcii dodnes pôsobia ľudia, ktorí s ním pracovali. Napokon, blízkym spolupracovníkom Ježíka bol aj riaditeľ Petit Presu Alexej Fulmek, a pod Ježíkovým šéfredaktorstvom pôsobil aj terajší šéf SME Matúš Kostolný. Dôležitou persónou vtedy aj teraz bol finančník Peter Vajda, ktorý umožnil vznik SME pred 20 rokmi. A ani dnes ho jednoducho nehodil cez palubu, hoci mu chýba dostatok financií na to, aby preplatil Pentu. Ak by redakcia SME prijala bez výhrad či obštrukcií nového majiteľa, zradila by zakladateľský étos svojich novín.

.ústupky Penty
To si začína uvedomovať aj Penta a otupuje ostrie. Krátko pred definitívnym rozhodnutím zverejnila agentúra SITA správu, že finančná skupina je pripravená aj na výrazné ústupky, napríklad menšinový podiel. A že by akceptovala aj nulovú kompetenciu v personálnych otázkach. Objavila sa aj informácia, že Peter Vajda neodkúpi celých 50 percent v Petit Prese, ale iba menší podiel, aby mal v spoločnosti kontrolný balík – a tridsať, štyridsať percent ostane pre firmu, za ktorou je Penta. To môže vytvoriť zmätočnú situáciu. Bude menšinový akcionár významnejšie ovplyvňovať redakciu? Bude iba menšinový vstup Penty znamenať víťazstvo redakcie? Bude to pre novinárov prijateľné či nie? Časť redakcie možno výpovede stiahne, časť už vopred ohlásila, že odíde aj v takomto prípade.
Redakcia .týždňa s napätím sleduje to, čo sa deje s denníkom SME a vyjadruje redaktorom svoju solidaritu. Ten boj totiž nebojujú „smečkári“ len za seba. Bojujú ho za všetkých novinárov, ktorí chcú na Slovensku pracovať v normálnych pomeroch.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite