V piatok som si vypočul hodinový rozhovor Jána Čarnogurského pre denník SME. Človek, ktorého som 15 rokov bránil pred neférovými útokmi médií aj elít, dnes hovorí, že anexia Krymu aj podpora separatistov na východnej Ukrajine je zo strany Ruska v poriadku.
Dalo by sa kričať, ale poďme o tom vecne hovoriť.
Ak je zabratie časti územia slabšej krajiny jeho silnejším susedom v poriadku, a nemá to platiť len pre Rusko, potom by sme museli zmeniť celé doterajšie usporiadanie sveta vrátane trvania na hraniciach. Takže napríklad my na Slovensku by sme potom museli uznať, že v rovnakom poriadku bude raz aj zabratie slovenskej časti Komárna Maďarskom. Aj na Kryme, aj v Komárne je menšina vo väčšine, aj tu, aj tam sa menšina stala menšinou nie celkom rozumným rozhodnutím (jedno bolo z Trianonu a druhé z hlavy Chruščova), aj tu, aj tam by väčší zabral územie menšieho. Uznáme to? A nehovorme teraz o detailoch, o väčšej či menšej menšine ani o súvislých pásoch. Hovorme o princípe: Chceme svet, v ktorom sú hranice meniteľné rozhodnutím väčších svalov?
Usporiadanie sveta nie je tabu. Ale jeho zmena má vždy svoje dôsledky. Tvrdenie Jána Čarnogurského o Kryme (ak teda právo zaberať cudzie územia neprisudzuje len Putinovi) priamo zasahuje do životného záujmu stabilného Slovenska, a zasahuje doň prekvapivo smrtiacim spôsobom. Zatiaľ nechcem vysloviť, ako a prečo sa Janova vízia slovenskej stoličky v EÚ premenila na takéto jednoznačné opustenie životných záujmov Slovenska a celej EÚ, plnej menšín, žijúcich na sporných územiach. Len konštatujem, že jeden z rozhodujúcich politikov ponovembrového vývoja (a spolu s ním mraky blogerov a internetových diskutérov), človek ľudských práv a kresťanských slobôd, sa dnes prihlásil k právu silnejšieho ako k princípu nanovo definovaných hraníc sveta.
Rovnako pozoruhodný je však Čarnogurského súhlas s vojenskou podporou separatistov na východe Ukrajiny zo strany Ruska. To nie je bežné vyjadrenie. Totiž: vojenská podpora nepokojov a rozvratu susednej krajine je v civilizovanom svete natoľko neprijateľná, že ani samo Rusko sa k nej otvorene nehlási. Ale Ján Čarnogurský to urobil.
Čo to znamená?
Zrejme jediné: jeden z mála ľudí, ktorý tu uvažuje širšie, než v horizonte volieb či dekád, rezignoval na svet, aký od roku 1989 poznáme, a celým svojím ja sa postavil za iný. Za svet nového ruského impéria, ktorého zrod ospravedlní aj vojnu s Ukrajinou. Je to svet pravoslávia spojeného s mocou, svet utrpenia, mesianizmu a hrdinskej mystiky. Svet, ktorý má nahradiť mravne slabnúci Západ.
Nechcem to teraz kritizovať. Ale pohľad ruských komunistov nebol veľmi odlišný.
Dalo by sa kričať, ale poďme o tom vecne hovoriť.
Ak je zabratie časti územia slabšej krajiny jeho silnejším susedom v poriadku, a nemá to platiť len pre Rusko, potom by sme museli zmeniť celé doterajšie usporiadanie sveta vrátane trvania na hraniciach. Takže napríklad my na Slovensku by sme potom museli uznať, že v rovnakom poriadku bude raz aj zabratie slovenskej časti Komárna Maďarskom. Aj na Kryme, aj v Komárne je menšina vo väčšine, aj tu, aj tam sa menšina stala menšinou nie celkom rozumným rozhodnutím (jedno bolo z Trianonu a druhé z hlavy Chruščova), aj tu, aj tam by väčší zabral územie menšieho. Uznáme to? A nehovorme teraz o detailoch, o väčšej či menšej menšine ani o súvislých pásoch. Hovorme o princípe: Chceme svet, v ktorom sú hranice meniteľné rozhodnutím väčších svalov?
Usporiadanie sveta nie je tabu. Ale jeho zmena má vždy svoje dôsledky. Tvrdenie Jána Čarnogurského o Kryme (ak teda právo zaberať cudzie územia neprisudzuje len Putinovi) priamo zasahuje do životného záujmu stabilného Slovenska, a zasahuje doň prekvapivo smrtiacim spôsobom. Zatiaľ nechcem vysloviť, ako a prečo sa Janova vízia slovenskej stoličky v EÚ premenila na takéto jednoznačné opustenie životných záujmov Slovenska a celej EÚ, plnej menšín, žijúcich na sporných územiach. Len konštatujem, že jeden z rozhodujúcich politikov ponovembrového vývoja (a spolu s ním mraky blogerov a internetových diskutérov), človek ľudských práv a kresťanských slobôd, sa dnes prihlásil k právu silnejšieho ako k princípu nanovo definovaných hraníc sveta.
Rovnako pozoruhodný je však Čarnogurského súhlas s vojenskou podporou separatistov na východe Ukrajiny zo strany Ruska. To nie je bežné vyjadrenie. Totiž: vojenská podpora nepokojov a rozvratu susednej krajine je v civilizovanom svete natoľko neprijateľná, že ani samo Rusko sa k nej otvorene nehlási. Ale Ján Čarnogurský to urobil.
Čo to znamená?
Zrejme jediné: jeden z mála ľudí, ktorý tu uvažuje širšie, než v horizonte volieb či dekád, rezignoval na svet, aký od roku 1989 poznáme, a celým svojím ja sa postavil za iný. Za svet nového ruského impéria, ktorého zrod ospravedlní aj vojnu s Ukrajinou. Je to svet pravoslávia spojeného s mocou, svet utrpenia, mesianizmu a hrdinskej mystiky. Svet, ktorý má nahradiť mravne slabnúci Západ.
Nechcem to teraz kritizovať. Ale pohľad ruských komunistov nebol veľmi odlišný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.