Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pobiť sa alebo utiecť?

.peter Bálik .časopis .hudba

Na prvé počutie pôsobí ich hudba temne, ale keď sa započúvate do ich silných piesní, nájdete vždy cestu von. Aj pre toto tajomstvo patrí dnes košická skupina Kolowrat medzi najzaujímavejšie slovenské skupiny. O ich novom, v poradí treťom albume Pobiť sa/Utiecť, ktorý zbiera výborné recenzie, sme sa porozprávali so spevákom Rasťom Rusnákom.

.neviem, či som to správne pochopil, ale názov albumu Pobiť sa/Utiecť nie je o bitke, ale o tom, či je človek schopný postaviť sa osudu, alebo sa ním nechá unášať. Je to tak?
Áno, aj. Ale musím zdôrazniť, že album neponúka jasnú odpoveď, ktorú z možností si vybrať. Každý z nás pred nimi stojí dnes a denne a ani si to neuvedomuje. A často ani nepostrehne, ako sa rozhodol. Keď je ten názov albumu pred nami napísaný, človek prirodzene inklinuje k výberu prvej z možností, útek nie je veľmi hrdinský. Ale nemusí byť nutne vždy tou nesprávnou voľbou. Je dôležité správne sa rozhodnúť a voľba sa začína zakaždým odznova.

."zabi páva" je krásna pesnička. Sú tvoje texty opisom seba samého, alebo spievaš o iných, prípadne konkrétnych ľuďoch?
Zväčša platí zo všetkého trochu, no Zabi páva nie je taká osobná. Ale aj v textoch, kde figurujú iní ľudia, je často aj niečo zo mňa. Nie všetko treba prežiť na vlastnej koži, aby si to dokázal precítiť, často stačí byť prítomný, keď to zažíva niekto iný. Obsahom našich textov sú zväčša príbehy a pocity, ktoré si každý z nás nejako „v pepitovom“ prežil. Preto nie je ťažké písať o niekom inom a pritom chápať presne, čo cíti, pretože aj ty si to už zažil.

.na vašom novom albume spievate o vážnych veciach, ktoré trápia človeka – od samoty, ľudskej zloby, ignorancie, úzkosti. Vedeli by ste si predstaviť, že zložíte veselú pesničku?
Nie. Pravda je taká, že si to nedokážem predstaviť. Sme v tom už príliš dlho a nikdy sme sa k tomu ani len nepriblížili. Nemyslím to tak, že to v princípe odmietame. I náznaky ľahkej irónie v niektorých našich textoch si len málokto všimne. Myslím, že aj keby sme zložili pieseň, ktorá by sa nám zdala celkom veselá, ľudia ju tak vnímať nebudú. Asi to prosto nedokážeme. Na druhej strane „samota, zloba, ignorancia a úzkosť“ sú fenomény, vnímané viac-menej negatívne a mrzí ma, že práve toto je to prvé, čo si človek všimne na našich piesňach. Prispieva to k charakteristike kapely, s ktorou sa ja nedokážem stotožniť. Jasne vidím aj lásku, túžbu, nádej a iróniu. To si však ľudia všimnú až v druhom slede, ak vôbec. Myslím, že je niečo v naliehavosti nášho prejavu a najmä môjho spevu, čo možno podvedome spôsobuje v poslucháčoch úzkosť a posúva rovinu vnímania významov našich piesní bližšie k negatívnym pocitom. To z nás robí ťažobu, ale to my nie sme.

.medzi jednotlivými platňami Kolowratu je rozdiel štyroch rokov. Ako u vás vznikajú pesničky? Je to ťažký proces? Kedy vieš, že text je hotový?
Niekedy príde pieseň na prvú skúšku už hotová v podobe gitara-spev a kapela ju potrebuje len uchopiť a pracuje sa na aranžmánoch. Niekedy je to len jeden motív a pieseň treba vypiplať skúšku po skúške. Takisto texty vznikajú podľa potreby. Niekedy vznikne najprv celý text a následne hudba, inokedy sa text už píše do spevnej linky. Niekedy sa pracuje s útržkom textu, ktorý sa dopracúva spolu s tým, ako postupuje pieseň. No zväčša platí, že každá z možností je zdĺhavým procesom. Čo sa textov týka, na začiatku je akýsi záblesk „osvietenia“, keď sa zjaví idea textu a zväčša i zopár slov, prípadne veršov. Prináša to život. To ostatné je najmä práca. Pokiaľ si ideu textu uvedomuješ, treba len sedieť na zadku a krôčik po krôčiku sa blížiť k cieľu. Ale môžeš sa dostať do bodu, keď to, čo v tej chvíli chápeš ako ideu, si už naplnil, no napriek tomu cítiš, že text ešte nie je hotový, aj keď netušíš ako ďalej. Vtedy sa nedá pokračovať. Môžeš len čakať na ďalší jasnozrivý moment, ktorý ti život prinesie a ty pochopíš, kam sa ďalej ubrať. Samozrejme, môže to trvať mesiace i roky. Ak to nechceš oklamať, čo by aj tak bolo vidieť, musíš počkať. Aj preto nám to trvá tak dlho.

.človek sa môže vo vašich pesničkách prechádzať košickými ulicami. Do akej miery je pre teba dôležité spievať aj o svojom meste?
Na prvom albume sme mali za celkom dôležité sa k svojmu mestu prihlásiť. Tým sme to však považovali za vybavené a nikdy sme nechceli, aby to skĺzlo k nejakému bitiu sa do pŕs. Pre každú pieseň je dôležitá autenticita a uveriteľnosť. Sme odtiaľ, naše piesne teda patria tam, nič viac a nič menej. Na druhej strane, život, aký ho žijeme, platí skoro všade rovnako, stačí vymeniť názvy ulíc a miest.

.ozaj, čo si myslíš o Košiciach ako meste kultúry?
Ťažká odpoveď. Ak môžeš z nuly získať sto, ale získaš len desať, je to úspech alebo strata? Zodpovední ti samozrejme vyrátajú úspechy presne od jedna do desať a budú očividné, rukolapné, nespochybniteľné. Ak im začneš vyrátavať absenciu čísel od jedenásť po päťdesiat, budú len kývať plecami, zvyšné čísla už možno ani nedokážu nahliadnuť. Košice si vďaka EHMK vybudovali veľmi slušnú kultúrnu infraštruktúru. Kasárne Kulturpark sú vparádne centrum, je tu nová Kunsthalle, luxusne sa zrekonštruovala Malá scéna Štátneho divadla, pár výmenníkov sa pretvorilo na sídliskové komunitné centrá Spots. Napĺňanie týchto inštitúcií, najmä tých nových, kvalitným obsahom a následné komunikovanie tejto ponuky verejnosti je však až príliš často veľmi rozpačité a to vyvoláva obavy. Najlepšie z toho podľa mňa vychádzajú práve výmenníky.

.je to ako obal bez obsahu, nie?
Mať k dispozícii krásny priestor je fajn, ale treba sa aj poobzerať po kompetentných ľuďoch, ktorí mu dajú program. V tomto smere sa tím okolo Zory Jaurovej javil ako tím s omnoho jasnejšou víziou, vďaka čomu Košice ten primát získali. Prísť o tento tím bolo chybou vedenia mesta a stratou pre celý projekt, pretože k adekvátnej náhrade na dôležitých personálnych postoch nedošlo. Rozpačitý otvárací ceremoniál to len obnažil. Trochu to preženiem, ale ak Košice stavajú program na Anne Gaji a hulákajúcich moderátoroch, čím sa to líši od programu na jarmoku v okresnom meste? A nemierim teraz na umelcov, mierim tým na absenciu vízie v meste, ktoré si až príliš často hovorí metropola. Ale aké vyžarovanie chce svojmu okoliu ponúknuť? Ponúkne to isté len vo väčšom? Tak načo bolo celé EHMK? To isté platí i smerom dovnútra. Ľudia, ktorí sa v Košiciach narodili a vyrástli, sú po každej stránke mestskými ľuďmi. Najneskôr po absolvovaní vysokej školy však narazia na limity kultúrnej ponuky, ktorú im ich rodné mesto môže poskytnúť a začnú sa rozhodovať, či zostať, alebo odísť.

.pomohol tento projekt mestu?
Balansovanie Košíc medzi provinčnosťou a snahou vyrovnať sa svetu je doslova každodenný boj. Strata každého z tých mladých ľudí znamená pre mnohých umelcov o jedného človeka v hľadisku menej. Ak mesto prestane o nich bojovať, zostanú tu len ľudia, ktorým postačí aj Jadranka na vianočných trhoch. A to sme stále iba pri kultúre. Prítomnosť, alebo neprítomnosť týchto ľudí v meste má široké spektrum dôsledkov na celkové vnímanie kvality života a prostredia. Košice 2013 mali snahu udržať, či dokonca prilákať nových mladých šikovných ľudí cez myšlienku budovania kreatívneho priemyslu niekde na prvých miestach svojho programu. Chcel by som sa mýliť, ale zatiaľ mám pocit, že to šlo značne dostratena. Projekt EHMK má mnoho rovín, mnoho zainteresovaných ľudí, z ktorých viacerí určite odviedli veľa dobrej práce a Košice sú vďaka tomu o krok ďalej. Ale celkové využitie potenciálu, ktorý tento primát pre Košice mal, je pre mňa sklamaním.

.vráťme sa k hudbe. Sleduješ, čo sa deje vo svete alebo sa spoliehate na hudbu, z ktorej ste kedysi vyšli?
Vo všeobecnosti platí, že sa veľmi neobzeráme, čo sa deje okolo. Život sa zmenil, a na sledovanie toho, čo sa deje v hudbe, zostáva len málo času a energie, respektíve to sito, cez ktoré sa to k tebe musí dostať, je už dosť husté. Takéto nechcené ignorantstvo má však okrem nevyhnutných strát aj svoje výhody. Môžeš sa lepšie sústrediť na seba.

.pochvalné reakcie na albumy Kolowratu prichádzajú hlavne z Česka. Čím si myslíš, že sa vám podarilo zaujať českých fanúšikov?
Napadá mi parafráza na Masarykov výrok: „Naši Češi nám rozumnějí.“ V Česku je celkom iná tradícia pesničkárstva ako u nás, kde trend vyhýbania sa ťažším témam je dosť určujúci. V Česku existuje mnoho napríklad disidentských pesničkárov, ktorých tvorba je ťažká ako doba, ktorú v nej opisovali, a títo umelci stále v spoločnosti platia za morálne autority. A vážne témy v piesňach ľudia nevnímajú ako niečo, čo je potrebné vytesniť na okraj, aby to nerušilo „domácu pohodu“. A v tomto smere Česi nijako nevyčnievajú z radu, to skôr my sme nejaký ostrov túžiaci po večnej veselosti v piesňach. Kolowrat ovplyvnili najmä zahraničné kapely. Keď pomyslím na všetky tie piesne, plné strašne zlomených sŕdc naprieč celým spektrom hviezdnych interpretov, keď pomyslím na smrteľne depresívne albumy The Cure, Nicka Cava či Joy Division, kde sme my a naše v podstate civilné témy? Kolowrat je prosto obyčajné rockové pesničkárstvo a v Česku je pre to asi viac pochopenia  ako na Slovensku.   

Rastislav Rusnák/
Je spevákom päťčlennej košickej skupiny Kolowrat. Kapelu založil spolu s gitaristom Petrom Lorkom v roku 1999. Svoj prvý koncert odohrali až o dva roky neskôr, potom nahrali niekoľko demokaziet. Posledné demá z toho obdobia sa stali základom ich debutového album Vrany sa vracajú (2006). V roku 2009 im vyšiel druhý album Slnko je vo veži, ktorý bol aj nominovaný na výročné ceny Radio Head Awards. Najnovší album Pobiť sa/Utiecť, ktorý produkoval Erik „Losos Horák“ sa objavil na jeseň tohto roka. Všetky albumy vyšli vo vydavateľstve Slnko Records. Okrem Rusnáka a Lorku kapelu tvorí ešte bubeníčka Zuzana Rusnáková Ďurčeková, gitarista Robert Rímsky a basgitarista Ján Horňák.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite