.ten náhrobok sa nedá len tak ľahostajne obísť. Stojí vo Svätom Jure, hneď vedľa Kostola svätého Juraja a je na ňom meno pátra Emanuela Jozefa Cubínka. Pod ním je len jedna mrazivá veta. „Zomrel rukou vraha 31. decembra 1965.“ Každému hneď musí napadnúť otázka, čo sa to na Silvestra, takmer pred päťdesiatimi rokmi, v tomto malom vinohradníckom mestečku vlastne odohralo. Bol to obyčajný kriminálny čin, alebo naplánovaná politická vražda?
.výstrely na fare
V predvečer Silvestra v roku 1965 vo Svätom Jure jemne snežilo a do rána napadol centimeter nového snehu. Radostné výskanie sánkujúcich sa detí kde-tu prehlušil výbuch karbidiek, s ktorými sa zabávali starší šarvanci. Niekde v ich dunení pravdepodobne zanikli dva výstrely, ktoré zazneli v blízkosti kostola.
O krátky čas sa na ulici pred farou mihla mužská postava. Neznámy, asi štyridsaťročný muž silnejšej postavy zamieril k neďalekému potoku a umýval si v ňom ruky. Potom sa objavil v miestnych potravinách a vypýtal si polievkové korenie. Na pult položil stovku, nepočkal ani na výdavok a rýchlo sa stratil v tme. Ráno o pol siedmej sa mala v kostole začať omša. Farár Cubínek, ktorý len málokedy meškal, však neprichádzal. Kostolník v presvedčení, že dôstojný pán zaspal, poslal na faru miništranta. Keď sa ten nevracal, vybral sa ta aj on sám. Farára však nenašiel v posteli, ale v kaluži krvi. Privolaný lekár už mohol iba konštatovať smrť.
.v stopách Mila Urbana
Jozef Cubínek sa narodil v roku 1913 v Oravskej Polhore, dnes najsevernejšej slovenskej obci. Podobne ako ďalší slávny rodák z kraja pod Babou horou, Milo Urban, aj on už v svojich školských časoch udivoval spolužiakov dobrou pamäťou a literárnym nadaním. Mal šťastie aj v tom, že jeho o dvadsať rokov starší brat Anton bol učiteľom a rodinnú radu presvedčil, aby mladého Jozefa poslali na štúdiá a finančne ho podporovali. Po štúdiách v Trstenej vstúpil Cubínek v roku 1929 do františkánskeho rádu a prijal meno Emanuel. Potom ešte študoval na gymnáziách v Malackách a v Skalici. Počas týchto študentských rokov už čulo písal a svoje básne uverejňoval v časopise Prvosienky. Keď sa kvôli štúdiu teológie presídlil do Bratislavy, stal sa prvým redaktorom časopisu Františkánsky obzor. V roku 1935 odišiel Cubínek študovať teológiu do Záhrebu, kde sa naučil po chorvátsky a po taliansky, vďaka čomu sa neskôr stal aktívnym prekladateľom diel chorvátskych a srbských autorov. Po návrate bol vysvätený za kňaza a začal učiť náboženstvo a taliansky jazyk na gymnáziu v Skalici. Neskôr vyučoval na gymnáziu v Malackách, v miestnom františkánskom kláštore aj žil. Pokojné časy sa Cubínkovi skončili po februári 1948. Počas barbarskej noci v apríli 1950, keď do kláštorov v rámci takzvanej Akcie K vtrhli príslušníci bezpečnosti, bol Cubínek spolu s ďalšími spolubratmi internovaný a neskôr prevezený do sústreďovacieho tábora v Jasove. Po prepustení pôsobil ako svetský kňaz v Skalici. Keďže popri pastoračnej práci sa venoval aj prekladateľským a redaktorským aktivitám, pre ktoré často cestoval do Bratislavy, žiadal, aby bol preložený čo najbližšie k tomuto mestu. V roku 1960 sa tak stal farárom vo Svätom Jure.
.lúpežná vražda?
Vyšetrovací spis Cubínkovej vraždy je uložený v archíve Ústavu pamäti národa. Skutok vyšetrovalo Okresné oddelenie Verejnej bezpečnosti Bratislava - vidiek. Spis má tridsaťsedem strán, nevyplýva však z neho nič, čo by do vraždy svätojurského farára vnieslo viac svetla. Vtedajšie vyšetrovanie však bolo veľmi formálne. Tretinu spisu tvorí popis miesta činu a výpovede svedkov sú zhutnené na dvoch stranách. Chýba v ňom dôležitá informácia o tom, či policajti vypočuli napríklad organistu Juraja Šimka, ktorý krátko po vražde redaktorovi denníka Práca (článok vyšiel 5. 1. 1966) povedal, že farár Cubínek sa mu dlhší čas sťažoval na vydieranie a hovoril mu, že „akýsi neznámy človek mu nedá pokoja“. Šimko sa s Cubínkom dokonca dohodli, že po Novom roku zavedú elektrický zvonček do organistovho bytu, aby sa v prípade nebezpečenstva mohli medzi sebou dorozumieť. Zaznamenaná nie je ani výpoveď predavačky v potravinách, kde si pravdepodobný vrah kupoval polievkové korenie. K verzii o vydieraní však smeruje napríklad aj zaprotokolovaná výpoveď Dr. Juraja P., ktorý tvrdil, že keď v polovici decembra išli spolu s Cubínkom po ulici a narazili na neznámeho plnoštíhleho štyridsiatnika, farár veľmi znervóznel. To, že farár sa sťažoval na obťažovanie, policajtom potvrdil aj istý zamestnanec železníc zo Skalice, ktorý sa vo voľnom čase živil ako družba – organizátor na svadbách. Po jednej z nich ho Cubínek poprosil, aby ho v noci odprevadil domov a zdôveril sa mu, že sa niekoho obáva. Neupresnil však, o koho by malo ísť.
Kriminalisti sa však od začiatku držali verzie, že išlo o lúpežnú vraždu a v rámci vyšetrovania sa sústredili na osoby, ktoré už boli v minulosti podozrivé, alebo usvedčené z vlámania do fary. Takto preverili desiatky osôb, dokonca na štyridsaťosem hodín zadržali istého Otta K. z Bratislavy, po preverení alibi ho však museli pustiť. Je zvláštne, že vyšetrovatelia sa tejto verzie kŕčovito pridržiavali aj napriek tomu, že pri obhliadke miesta činu našli v písacom stole neporušenú obálku, v ktorej bolo tisíc korún a zmiznutie nejakých cenných vecí nepotvrdili ani Cubínkovi najbližší príbuzní.
V apríli 1966, teda len po niečo viac ako troch mesiacoch vyšetrovania, rozhodol vyšetrovateľ Verejnej bezpečnosti o prerušení trestného stíhania vo veci Cubínkovej vraždy. Odôvodnil to takto: „Keďže doterajším pátraním sa nepodarilo zistiť páchateľa tejto vraždy a ani nie je predpoklad, že v krátkom čase bude páchateľ zaistený, rozhodol som o prerušení trestného stíhania.“
.konflikty s mocou
Cubínek nebol kňazom, ktorý by s komunistickým režimom išiel do otvoreného konfliktu. Po skúsenostiach z internácie v Jasove si, naopak, dával pozor, aby cirkevným tajomníkom nedal zámienku na prílišnú pozornosť. Žil utiahnuto a okrem pastorácie sa sústredil najmä na prekladanie. Pokiaľ však išlo o jeho kňazské poslanie, nebol ochotný robiť kompromisy. Tak v Skalici, ako aj vo Svätom Jure sa nevyhýbal kontaktom s veriacimi a snažil sa aktívne pôsobiť najmä na deti a mládež. V spomienkovej publikácii Martýr živej viery, ktorú vydala jeho rodná Oravská Polhora, je zaznamenané svedectvo, ako sa Cubínkovi po jednej vydarenej birmovke, na ktorej sa zúčastnili zástupy ľudí z celého okolia, istý funkcionár národného výboru otvorene vyhrážal, že ak sa to ešte zopakuje, bude mať problémy. Tajomstvom nezostalo ani vyjadrenie jedného z cirkevných tajomníkov, ktorý sa sťažoval, že „Cubínek je málo kultúrny“. Tajomník tým, samozrejme, nemyslel jeho kultúrny rozhľad, ale to, že sa mu farár zdal málo pokrokový.
.cubínek a ŠTB
Na základe zmienok, ktoré sa o Cubínkovi zachovali v archívnych materiáloch komunistickej tajnej polície, sa s určitosťou dá tvrdiť len to, že ŠTB sa o neho zaujímala. V Archíve bezpečnostných zložiek v Prahe sa nachádzajú dva materiály, ktoré s Cubínkom súvisia. Z jedného z nich vyplýva, že ŠTB monitorovala všetkých obyvateľov františkánskeho kláštora v Malackách. Okrem Cubínka tu vtedy žil napríklad aj známy akademický maliar Teodor Tekel. Druhým materiálom z pražského archívu je zápisnica z výsluchu Cubínka príslušníkmi ŠTB. Tento výsluch sa uskutočnil 18. apríla 1950, teda krátko po jeho internácii v Jasove. Zaujímavé je, že miestom výsluchu podľa zápisnice nie je kláštor v Jasove, ale Svätý Beňadik (dnešný Hronský Beňadik). Príslušníci ŠTB z Banskej Bystrice sa zaujímali o to, aké má Cubínek ďalšie plány. Ten im odpovedal, že sa rozhodol vystúpiť z rehole (súčasťou akcie K bol totiž aj nátlak na mníchov, aby opustili rehoľné rády) a chcel by pôsobiť ako svetský kňaz. Ak by to nebolo možné, chcel pracovať ako učiteľ, alebo redaktor v nejakom literárnom alebo nakladateľskom podniku. Argumentoval aj tým, že by nechcel ostať na ťarchu súrodencom, ktorí majú sami dosť starostí.
V archíve slovenského Ústavu pamäti národa existuje záznam o existencii pozorovacieho zväzku na meno Jozef Cubínek. Dátum narodenia súhlasí, ale tento zväzok, ktorý bol založený 28. 4. 1958, bol 28. 9. 1960 zrušený. V tento istý deň bol na meno Jozef Cubínek zavedený zväzok agenta s krycím menom Erna. V registračných protokoloch však pri tomto zväzku nie je uvedený dátum narodenia. V každom prípade aj tento zväzok bol 28. 12. 1962 uložený do archívu a v roku 1968 zničený. Ani jeden z týchto materiálov tak už neodpovie na otázku, aký bol vzťah kňaza Cubínka k ŠTB. Ako sa ocitol v jej pazúroch? Bol obeťou, spolupracovníkom, alebo obojím súčasne? Isté však je, že nejaký typ vzťahu medzi Cubínkom a komunistickou tajnou políciou existoval a nedá sa vylúčiť, že práve to sa kňazovi stalo osudným.
.tajomná cesta
Pani Margita Kršaková len ťažko začína svoje rozprávanie. V jej byte, centre Dolného Kubína, rozvoniava káva a 85-ročná pani Margita pri spomínaní bojuje so slzami. Jozef Cubínek bol jej strýko a keď pôsobil v Skalici, pani Margita u neho viac ako rok žila a pomáhala mu s vedením domácnosti. Spomína si, ako bol vtedajší cirkevný tajomník na fare „pečený, varený“ a kontroloval príjmy zo zbierok, ale aj to, o čom sa kňazi rozprávajú s mladými, ktorí tam chodili. Keď sa Cubínek presunul do Svätého Jura, už ho navštevovala len sporadicky, pretože sa vydala a musela sa starať o vlastnú domácnosť.
Pani Margita je presvedčená, že smrť jej strýka nebola lúpežná vražda. Domnieva sa, že existuje súvislosť medzi vraždou a strýkovou cestou do Juhoslávie. Cubínek tam cestoval v októbri 1965 a krátko predtým sa prišiel ukázať svojim príbuzným na Orave. „Prišiel a povedal nám, že musí ísť do Juhoslávie. Tak čudne hovoril, že sa prišiel rozlúčiť, že nevie, čo sa môže stať a ešte to tu chce vidieť. Kamarát ho dokonca povozil na motorke, išli sa pozrieť až pod Babiu horu,“ spomína si pani Margita. Keď sa z Juhoslávie vrátil, svojmu synovcovi, ktorý bol vtedy vo Svätom Jure, vraj z ničoho nič povedal, že chce byť pochovaný vo františkánskom habite. Ten habit vtedy spolu dlho hľadali, až ho nakoniec našli na pôjde. „Viete, čo si myslím? To, že mu vtedy pred cestou dali nejaké úlohy. Preto sa prišiel rozlúčiť. Ale on ako kňaz nechcel nikomu ublížiť a tak tieto úlohy nesplnil. Viem, že sa tam mal stretnúť so spisovateľom, ktorého knihy prekladal,“ hovorí o možnom motíve vraždy pani Margita.
Cubínkovi krátko pred cestou vyšiel preklad románu Nečistá krv srbského realistického autora Boriasava Stankoviča, ten však zomrel už v roku 1927. Oveľa pravdepodobnejšie je, že sa mal v Juhoslávii stretnúť s chorvátskym spisovateľom Vladanom Desnicom, ktorého román Vlnenie jari a umierania Cubínek v tom čase zrejme doprekladal. Preklad totiž vyšiel až po jeho smrti v roku 1968. Desnica žil v tom čase v Záhrebe a patril k uznávaným chorvátskym spisovateľom. Zomrel v roku 1967.
Okolnosti vraždy kňaza Cubínka sa tak takmer po päťdesiatich rokoch rozpletajú len veľmi ťažko. A zrejme už nikdy sa ich nepodarí úplne vyjasniť. Je však veľmi pravdepodobné, že nešlo o obyčajnú lúpežnú vraždu, ako prípad v roku 1966 uzavrela Verejná bezpečnosť. Skôr ju treba vidieť ako súčasť série nikdy nevyšetrených útokov na kňazov, ktorých sa v socialistickom Československu uskutočnilo viacero. Stačí spomenúť mená ako Štefan Polák či Přemysl Coufal.
.výstrely na fare
V predvečer Silvestra v roku 1965 vo Svätom Jure jemne snežilo a do rána napadol centimeter nového snehu. Radostné výskanie sánkujúcich sa detí kde-tu prehlušil výbuch karbidiek, s ktorými sa zabávali starší šarvanci. Niekde v ich dunení pravdepodobne zanikli dva výstrely, ktoré zazneli v blízkosti kostola.
O krátky čas sa na ulici pred farou mihla mužská postava. Neznámy, asi štyridsaťročný muž silnejšej postavy zamieril k neďalekému potoku a umýval si v ňom ruky. Potom sa objavil v miestnych potravinách a vypýtal si polievkové korenie. Na pult položil stovku, nepočkal ani na výdavok a rýchlo sa stratil v tme. Ráno o pol siedmej sa mala v kostole začať omša. Farár Cubínek, ktorý len málokedy meškal, však neprichádzal. Kostolník v presvedčení, že dôstojný pán zaspal, poslal na faru miništranta. Keď sa ten nevracal, vybral sa ta aj on sám. Farára však nenašiel v posteli, ale v kaluži krvi. Privolaný lekár už mohol iba konštatovať smrť.
.v stopách Mila Urbana
Jozef Cubínek sa narodil v roku 1913 v Oravskej Polhore, dnes najsevernejšej slovenskej obci. Podobne ako ďalší slávny rodák z kraja pod Babou horou, Milo Urban, aj on už v svojich školských časoch udivoval spolužiakov dobrou pamäťou a literárnym nadaním. Mal šťastie aj v tom, že jeho o dvadsať rokov starší brat Anton bol učiteľom a rodinnú radu presvedčil, aby mladého Jozefa poslali na štúdiá a finančne ho podporovali. Po štúdiách v Trstenej vstúpil Cubínek v roku 1929 do františkánskeho rádu a prijal meno Emanuel. Potom ešte študoval na gymnáziách v Malackách a v Skalici. Počas týchto študentských rokov už čulo písal a svoje básne uverejňoval v časopise Prvosienky. Keď sa kvôli štúdiu teológie presídlil do Bratislavy, stal sa prvým redaktorom časopisu Františkánsky obzor. V roku 1935 odišiel Cubínek študovať teológiu do Záhrebu, kde sa naučil po chorvátsky a po taliansky, vďaka čomu sa neskôr stal aktívnym prekladateľom diel chorvátskych a srbských autorov. Po návrate bol vysvätený za kňaza a začal učiť náboženstvo a taliansky jazyk na gymnáziu v Skalici. Neskôr vyučoval na gymnáziu v Malackách, v miestnom františkánskom kláštore aj žil. Pokojné časy sa Cubínkovi skončili po februári 1948. Počas barbarskej noci v apríli 1950, keď do kláštorov v rámci takzvanej Akcie K vtrhli príslušníci bezpečnosti, bol Cubínek spolu s ďalšími spolubratmi internovaný a neskôr prevezený do sústreďovacieho tábora v Jasove. Po prepustení pôsobil ako svetský kňaz v Skalici. Keďže popri pastoračnej práci sa venoval aj prekladateľským a redaktorským aktivitám, pre ktoré často cestoval do Bratislavy, žiadal, aby bol preložený čo najbližšie k tomuto mestu. V roku 1960 sa tak stal farárom vo Svätom Jure.
.lúpežná vražda?
Vyšetrovací spis Cubínkovej vraždy je uložený v archíve Ústavu pamäti národa. Skutok vyšetrovalo Okresné oddelenie Verejnej bezpečnosti Bratislava - vidiek. Spis má tridsaťsedem strán, nevyplýva však z neho nič, čo by do vraždy svätojurského farára vnieslo viac svetla. Vtedajšie vyšetrovanie však bolo veľmi formálne. Tretinu spisu tvorí popis miesta činu a výpovede svedkov sú zhutnené na dvoch stranách. Chýba v ňom dôležitá informácia o tom, či policajti vypočuli napríklad organistu Juraja Šimka, ktorý krátko po vražde redaktorovi denníka Práca (článok vyšiel 5. 1. 1966) povedal, že farár Cubínek sa mu dlhší čas sťažoval na vydieranie a hovoril mu, že „akýsi neznámy človek mu nedá pokoja“. Šimko sa s Cubínkom dokonca dohodli, že po Novom roku zavedú elektrický zvonček do organistovho bytu, aby sa v prípade nebezpečenstva mohli medzi sebou dorozumieť. Zaznamenaná nie je ani výpoveď predavačky v potravinách, kde si pravdepodobný vrah kupoval polievkové korenie. K verzii o vydieraní však smeruje napríklad aj zaprotokolovaná výpoveď Dr. Juraja P., ktorý tvrdil, že keď v polovici decembra išli spolu s Cubínkom po ulici a narazili na neznámeho plnoštíhleho štyridsiatnika, farár veľmi znervóznel. To, že farár sa sťažoval na obťažovanie, policajtom potvrdil aj istý zamestnanec železníc zo Skalice, ktorý sa vo voľnom čase živil ako družba – organizátor na svadbách. Po jednej z nich ho Cubínek poprosil, aby ho v noci odprevadil domov a zdôveril sa mu, že sa niekoho obáva. Neupresnil však, o koho by malo ísť.
Kriminalisti sa však od začiatku držali verzie, že išlo o lúpežnú vraždu a v rámci vyšetrovania sa sústredili na osoby, ktoré už boli v minulosti podozrivé, alebo usvedčené z vlámania do fary. Takto preverili desiatky osôb, dokonca na štyridsaťosem hodín zadržali istého Otta K. z Bratislavy, po preverení alibi ho však museli pustiť. Je zvláštne, že vyšetrovatelia sa tejto verzie kŕčovito pridržiavali aj napriek tomu, že pri obhliadke miesta činu našli v písacom stole neporušenú obálku, v ktorej bolo tisíc korún a zmiznutie nejakých cenných vecí nepotvrdili ani Cubínkovi najbližší príbuzní.
V apríli 1966, teda len po niečo viac ako troch mesiacoch vyšetrovania, rozhodol vyšetrovateľ Verejnej bezpečnosti o prerušení trestného stíhania vo veci Cubínkovej vraždy. Odôvodnil to takto: „Keďže doterajším pátraním sa nepodarilo zistiť páchateľa tejto vraždy a ani nie je predpoklad, že v krátkom čase bude páchateľ zaistený, rozhodol som o prerušení trestného stíhania.“
.konflikty s mocou
Cubínek nebol kňazom, ktorý by s komunistickým režimom išiel do otvoreného konfliktu. Po skúsenostiach z internácie v Jasove si, naopak, dával pozor, aby cirkevným tajomníkom nedal zámienku na prílišnú pozornosť. Žil utiahnuto a okrem pastorácie sa sústredil najmä na prekladanie. Pokiaľ však išlo o jeho kňazské poslanie, nebol ochotný robiť kompromisy. Tak v Skalici, ako aj vo Svätom Jure sa nevyhýbal kontaktom s veriacimi a snažil sa aktívne pôsobiť najmä na deti a mládež. V spomienkovej publikácii Martýr živej viery, ktorú vydala jeho rodná Oravská Polhora, je zaznamenané svedectvo, ako sa Cubínkovi po jednej vydarenej birmovke, na ktorej sa zúčastnili zástupy ľudí z celého okolia, istý funkcionár národného výboru otvorene vyhrážal, že ak sa to ešte zopakuje, bude mať problémy. Tajomstvom nezostalo ani vyjadrenie jedného z cirkevných tajomníkov, ktorý sa sťažoval, že „Cubínek je málo kultúrny“. Tajomník tým, samozrejme, nemyslel jeho kultúrny rozhľad, ale to, že sa mu farár zdal málo pokrokový.
.cubínek a ŠTB
Na základe zmienok, ktoré sa o Cubínkovi zachovali v archívnych materiáloch komunistickej tajnej polície, sa s určitosťou dá tvrdiť len to, že ŠTB sa o neho zaujímala. V Archíve bezpečnostných zložiek v Prahe sa nachádzajú dva materiály, ktoré s Cubínkom súvisia. Z jedného z nich vyplýva, že ŠTB monitorovala všetkých obyvateľov františkánskeho kláštora v Malackách. Okrem Cubínka tu vtedy žil napríklad aj známy akademický maliar Teodor Tekel. Druhým materiálom z pražského archívu je zápisnica z výsluchu Cubínka príslušníkmi ŠTB. Tento výsluch sa uskutočnil 18. apríla 1950, teda krátko po jeho internácii v Jasove. Zaujímavé je, že miestom výsluchu podľa zápisnice nie je kláštor v Jasove, ale Svätý Beňadik (dnešný Hronský Beňadik). Príslušníci ŠTB z Banskej Bystrice sa zaujímali o to, aké má Cubínek ďalšie plány. Ten im odpovedal, že sa rozhodol vystúpiť z rehole (súčasťou akcie K bol totiž aj nátlak na mníchov, aby opustili rehoľné rády) a chcel by pôsobiť ako svetský kňaz. Ak by to nebolo možné, chcel pracovať ako učiteľ, alebo redaktor v nejakom literárnom alebo nakladateľskom podniku. Argumentoval aj tým, že by nechcel ostať na ťarchu súrodencom, ktorí majú sami dosť starostí.
V archíve slovenského Ústavu pamäti národa existuje záznam o existencii pozorovacieho zväzku na meno Jozef Cubínek. Dátum narodenia súhlasí, ale tento zväzok, ktorý bol založený 28. 4. 1958, bol 28. 9. 1960 zrušený. V tento istý deň bol na meno Jozef Cubínek zavedený zväzok agenta s krycím menom Erna. V registračných protokoloch však pri tomto zväzku nie je uvedený dátum narodenia. V každom prípade aj tento zväzok bol 28. 12. 1962 uložený do archívu a v roku 1968 zničený. Ani jeden z týchto materiálov tak už neodpovie na otázku, aký bol vzťah kňaza Cubínka k ŠTB. Ako sa ocitol v jej pazúroch? Bol obeťou, spolupracovníkom, alebo obojím súčasne? Isté však je, že nejaký typ vzťahu medzi Cubínkom a komunistickou tajnou políciou existoval a nedá sa vylúčiť, že práve to sa kňazovi stalo osudným.
.tajomná cesta
Pani Margita Kršaková len ťažko začína svoje rozprávanie. V jej byte, centre Dolného Kubína, rozvoniava káva a 85-ročná pani Margita pri spomínaní bojuje so slzami. Jozef Cubínek bol jej strýko a keď pôsobil v Skalici, pani Margita u neho viac ako rok žila a pomáhala mu s vedením domácnosti. Spomína si, ako bol vtedajší cirkevný tajomník na fare „pečený, varený“ a kontroloval príjmy zo zbierok, ale aj to, o čom sa kňazi rozprávajú s mladými, ktorí tam chodili. Keď sa Cubínek presunul do Svätého Jura, už ho navštevovala len sporadicky, pretože sa vydala a musela sa starať o vlastnú domácnosť.
Pani Margita je presvedčená, že smrť jej strýka nebola lúpežná vražda. Domnieva sa, že existuje súvislosť medzi vraždou a strýkovou cestou do Juhoslávie. Cubínek tam cestoval v októbri 1965 a krátko predtým sa prišiel ukázať svojim príbuzným na Orave. „Prišiel a povedal nám, že musí ísť do Juhoslávie. Tak čudne hovoril, že sa prišiel rozlúčiť, že nevie, čo sa môže stať a ešte to tu chce vidieť. Kamarát ho dokonca povozil na motorke, išli sa pozrieť až pod Babiu horu,“ spomína si pani Margita. Keď sa z Juhoslávie vrátil, svojmu synovcovi, ktorý bol vtedy vo Svätom Jure, vraj z ničoho nič povedal, že chce byť pochovaný vo františkánskom habite. Ten habit vtedy spolu dlho hľadali, až ho nakoniec našli na pôjde. „Viete, čo si myslím? To, že mu vtedy pred cestou dali nejaké úlohy. Preto sa prišiel rozlúčiť. Ale on ako kňaz nechcel nikomu ublížiť a tak tieto úlohy nesplnil. Viem, že sa tam mal stretnúť so spisovateľom, ktorého knihy prekladal,“ hovorí o možnom motíve vraždy pani Margita.
Cubínkovi krátko pred cestou vyšiel preklad románu Nečistá krv srbského realistického autora Boriasava Stankoviča, ten však zomrel už v roku 1927. Oveľa pravdepodobnejšie je, že sa mal v Juhoslávii stretnúť s chorvátskym spisovateľom Vladanom Desnicom, ktorého román Vlnenie jari a umierania Cubínek v tom čase zrejme doprekladal. Preklad totiž vyšiel až po jeho smrti v roku 1968. Desnica žil v tom čase v Záhrebe a patril k uznávaným chorvátskym spisovateľom. Zomrel v roku 1967.
Okolnosti vraždy kňaza Cubínka sa tak takmer po päťdesiatich rokoch rozpletajú len veľmi ťažko. A zrejme už nikdy sa ich nepodarí úplne vyjasniť. Je však veľmi pravdepodobné, že nešlo o obyčajnú lúpežnú vraždu, ako prípad v roku 1966 uzavrela Verejná bezpečnosť. Skôr ju treba vidieť ako súčasť série nikdy nevyšetrených útokov na kňazov, ktorých sa v socialistickom Československu uskutočnilo viacero. Stačí spomenúť mená ako Štefan Polák či Přemysl Coufal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.