Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slzy praveku

.peter Szolcsányi .časopis .veda

Vyzerá ako farebný lesklý kamienok, hoci vôbec nejde o minerál. Opatrným zahriatím zmäkne, ale plameň ho spáli na voňavý dym. A často je miestom posledného odpočinku pravekého hmyzu. Jantár.

Mnoho ľudí omylom považuje jantár za špeciálny druh kameňa či minerálu. Áno, fyzickým vzhľadom ich nápadne pripomína, avšak akákoľvek ďalšia podobnosť sa tu končí. Zatiaľ čo minerály sú komplexné zmesi rôznych anorganických solí, jantár je hmota takmer výlučne organického pôvodu. Zatiaľ čo kamene sú na dotyk studené, jantár je príjemne teplý. Nuž a zatiaľ čo minerály sú absolútne nehorľavé, plameň sviečky vykúzli z jantára omamnú vôňu ihličnatého lesa. Preto sa dôrazne neodporúča skladovať jantárové šperky v blízkosti otvoreného ohňa. Teda okrem toho výnimočného prípadu, keď zamýšľate nezvratne premeniť solídny polodrahokam na prchavú atmosféru horskej chaty.

.živica
Jantár je totiž fosilizovaná živica rôznych druhov pravekých stromov, ktoré najčastejšie patria do taxonomického radu borovicotvaré (Pinales). Tieto prehistorické rastliny obývali našu planétu už pred desiatkami až stovkami miliónov rokov a rovnako ako mnohé dnešné stromy, tiež mali vyvinutý charakteristický obranný mechanizmus. A to taký, že pri fyzickom poškodení kôry (či už vetrom alebo škodcom) začali vylučovať hustú tekutinu, ktorej úlohou bolo jednak čo najskôr zaceliť vzniknutú ranu a následne zamedziť prípadným ďalším škodám alebo útokom. Keď sa však prúdu lepkavej živice postavil do cesty nejaký hmyz, nešťastný živočích v nej zostal už permanentne uväznený. Na veľké potešenie súčasných paleobiológov, ktorí vďaka fosílnym artefaktom, takto zachovaným, majú o užitočnú vedeckú zábavu viac než postarané. Ako sa však z pravekej živice stal novoveký jantár?

.fosilizácia
Prehistorické živicové stromy sa po svojom uhynutí často sklátili do priľahlých močiarov, kde hlboko pod vodnou hladinou, hrubými nánosmi bahna a bez prístupu vzduchu, strávili milióny rokov. Čas dostatočne dlhý na to, aby sa ich tekutá viskózna živica (aj s prípadným zooobsahom) premenila na tvrdý lesklý jantár. Chemicky ide o polymerizáciu uhlíkatých organických zlúčenín – nenasýtených terpénov (biforménu, komunolu, ozolu) a karboxylových kyselín (komunovej, ozovej, sukcínovej) – prítomných v rastlinnej živici. Pôsobením reaktívnych voľných radikálov dochádza k vzájomnému zosieťovaniu malých monomérnych jednotiek až na obrovský makromolekulárny polymér. Kľúčovým faktorom procesu je však neprítomnosť kyslíka, v opačnom prípade by pochovaná živica začala oxidovať a prišlo by k jej postupnej degradácii. Nuž a keďže anaeróbna polymerizácia prebieha pod hrubou vrstvou ťažkých nánosov, ich enormný tlak a prítomná vysoká teplota spôsobia ešte navyše aj fyzikálnu zmenu materiálu. Z pôvodne mäkkej živice tak vznikne tvrdý jantár, ktorý však nemá typickú kryštalickú štruktúru, ale je amorfný ako sklo. Pričom v závislosti od druhu rastliny a konkrétnych geochemických podmienok môže jeho farba nadobúdať rôzne odtiene žltej, červenej, zelenej alebo dokonca modrej. Zatiaľ čo baltický jantár je typicky žltohnedý, vzácny dominikánsky druh je modrý až fialový. A takzvaný „čierny“ barmský jantár je v skutočnosti iba veľmi, veľmi tmavočervený.

.polodrahokam
Práve univerzálne estetické parametre, v kombinácii s jeho unikátnym pôvodom a vhodnými fyzikálno-mechanickými vlastnosťami, zabezpečili jantáru renomé vyhľadávaného polodrahokamu. Ako vyplýva z archeologických nálezov, už v kamennej dobe, približne pred desaťtisíc rokmi, nosili vtedajšie dámy prvé jantárové ozdoby. Dnes sa okrem produkcie nádherných šperkov používa aj na výrobu luxusných fajkových náustkov. Spektakulárnou aplikáciou jantáru však nepochybne bolo jeho využitie ako hlavného dekoračného materiálu Jantárovej komnaty, ktorej rekonštruovaná verzia sa dnes nachádza v Katarínskom paláci v meste Puškin neďaleko Petrohradu. Tento neoficiálny ôsmy div sveta bol vybudovaný začiatkom 18. storočia v Berlíne, keď  boli všetky steny komnaty obložené jantárovými panelmi, florentskými zrkadlami a pozlátenými ornamentmi. Vtedajší pruský kráľ Fridrich Wilhelm I. ju následne venoval ruskému cárovi Petrovi Veľkému, ktorý ju dal neskôr ešte rozšíriť, vďaka čomu šesť ton (!) najkvalitnejšieho jantáru pokrývalo plochu asi 55 štvorcových metrov. Jantárovú komnatu však počas druhej svetovej vojny ukradli nacisti, odvliekli ju do Kaliningradu a odvtedy akoby sa po nej zľahla zem. Keďže sa ju ani po skončení vojny dlhodobo nedarilo nájsť, padlo rozhodnutie zrekonštruovať tento historický skvost na základe zachovaných dobových dokumentov. Ľudsky, finančne a technicky náročná operácia sa začala v roku 1980, pričom na celý interiér sa použil výlučne špičkový baltský jantár z náleziska Jantarnyj. Heroický výkon ruských reštaurátorov bol v roku 2003 nakoniec korunovaný  slávnostným sprístupnením Jantárovej komnaty širokej verejnosti. A hoci sa náklady jej kompletnej rekonštrukcie nedajú presne vyčísliť, kvalifikované odhady sa pohybujú v sumách desiatok miliónov dolárov. Nepochybne to však stálo za to.

Autor je chemik.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite