Týmito slovami uviedla rešpektovaná britská rozhlasová dídžejka Jo Whiley koncert Beyoncé na hlavnom pódiu festivalu v Glastonbury. „Glastonbury,” napodobnila Beyoncé anglický prízvuk a pokračovala: „Práve sa mi splnil sen. Vždy som totiž chcela byť rockovou hviezdou!”
Ale stala sa ňou aj naozaj?
Je to tak, ako hovorí Jo Whiley: Beyoncé má všetko.Krásne dievča z dobrej rodiny, s veľkým talentom a obdivuhodnou sebadisciplínou. Správa sa slušne, nepoužíva vulgarizmy a hoci disponuje priam výstavným telom, pri jeho odhaľovaní neprekračuje hranice cudnosti (no pritom presne vie, ktoré krivky tela treba vhodným oblečením zvýrazniť).
Je to všetko čisté, bezchybné. Je to pop, aký by sme chceli mať počas slnečných dní. Ale ten pop je bez konfliktu, bez tajomstva. Hoci Beyoncé zjavne nie je chladná ako Madonna ani vypočítavá ako Lady Gaga (a na rozdiel od nich vie skladať piesne a výborne ich spievať), jej pravdivosť či autenticita je starostlivo budovanou ilúziou.
Vezmime si dokumenty a videoblogy, ktoré Beyoncé tak rada točí. Človek by očakával, že tam objaví niečo skutočne autentické, že zistí, čo si obľúbená speváčka myslí o živote, že ju uvidí nahnevanú, nervóznu či nekontrolovateľne radostnú. V skutočnosti však v jej filmoch nevidíme nič, čo by sme si aj bez nich nedomysleli: že je Beyoncé šikovná, že je perfekcionistka, že je veselá a priateľská, že miluje svojho manžela a dcéru, že láska, a nie zbrane, je podľa nej riešením problémov sveta. Napríklad v „behind the scene” videu o nakrúcaní klipu k piesni Run The world (Girls) sa najprv dozvieme, že tanečníci a filmári sa z nejakého dôvodu nemôžu dostať do sály, kde sa bude nakrúcať (všetci však pritom vyzerajú pomerne pohodovo), pričom „Beyoncé je už na ceste”. Beyoncé prichádza, zázračne sa dostávajú do sály, hlavná hrdinka si akoby mimochodom sťažuje, že na nacvičenie majú málo času a hoci je evidentne (a oprávnene) centrom všetkého diania, poťažká si, že „ženy to dnes majú nesmierne ťažké”. Vidíme efektné zábery tanečníkov, Beyoncé sa zvíta so svojou matkou – a do kamery povie, aká dôležitá je pre ňu jej matka. Všetko sa zázračne stihne, všetci sú spokojní a šťastní.
Keby sme prepísali slová, ktoré v jej filmoch zaznievajú, vznikla by nudná zbierka banalít. Keď však to isté Beyoncé spieva (lebo je to naozaj to isté), stáva sa z toho fascinujúca popmusic.
V tom akoby bola táto obdivuhodná speváčka zrkadlom dnešnej popkultúry. Je v nej veľa talentu, veľa krásy a pôvabu, nikoho neuráža, skoro všetkých zaujme. Chýba však názor, hĺbka a niečo znepokojivé, znepokojujúco pravdivé. Hoci bola headlinerkou festivalov v Glastonbury a Roskilde, rockovou hviezdou sa Beyoncé nestala. Ale je pravda, že okrem toho má všetko. Devätnásteho apríla pôjdeme na koncert.
Ale stala sa ňou aj naozaj?
Je to tak, ako hovorí Jo Whiley: Beyoncé má všetko.Krásne dievča z dobrej rodiny, s veľkým talentom a obdivuhodnou sebadisciplínou. Správa sa slušne, nepoužíva vulgarizmy a hoci disponuje priam výstavným telom, pri jeho odhaľovaní neprekračuje hranice cudnosti (no pritom presne vie, ktoré krivky tela treba vhodným oblečením zvýrazniť).
Je to všetko čisté, bezchybné. Je to pop, aký by sme chceli mať počas slnečných dní. Ale ten pop je bez konfliktu, bez tajomstva. Hoci Beyoncé zjavne nie je chladná ako Madonna ani vypočítavá ako Lady Gaga (a na rozdiel od nich vie skladať piesne a výborne ich spievať), jej pravdivosť či autenticita je starostlivo budovanou ilúziou.
Vezmime si dokumenty a videoblogy, ktoré Beyoncé tak rada točí. Človek by očakával, že tam objaví niečo skutočne autentické, že zistí, čo si obľúbená speváčka myslí o živote, že ju uvidí nahnevanú, nervóznu či nekontrolovateľne radostnú. V skutočnosti však v jej filmoch nevidíme nič, čo by sme si aj bez nich nedomysleli: že je Beyoncé šikovná, že je perfekcionistka, že je veselá a priateľská, že miluje svojho manžela a dcéru, že láska, a nie zbrane, je podľa nej riešením problémov sveta. Napríklad v „behind the scene” videu o nakrúcaní klipu k piesni Run The world (Girls) sa najprv dozvieme, že tanečníci a filmári sa z nejakého dôvodu nemôžu dostať do sály, kde sa bude nakrúcať (všetci však pritom vyzerajú pomerne pohodovo), pričom „Beyoncé je už na ceste”. Beyoncé prichádza, zázračne sa dostávajú do sály, hlavná hrdinka si akoby mimochodom sťažuje, že na nacvičenie majú málo času a hoci je evidentne (a oprávnene) centrom všetkého diania, poťažká si, že „ženy to dnes majú nesmierne ťažké”. Vidíme efektné zábery tanečníkov, Beyoncé sa zvíta so svojou matkou – a do kamery povie, aká dôležitá je pre ňu jej matka. Všetko sa zázračne stihne, všetci sú spokojní a šťastní.
Keby sme prepísali slová, ktoré v jej filmoch zaznievajú, vznikla by nudná zbierka banalít. Keď však to isté Beyoncé spieva (lebo je to naozaj to isté), stáva sa z toho fascinujúca popmusic.
V tom akoby bola táto obdivuhodná speváčka zrkadlom dnešnej popkultúry. Je v nej veľa talentu, veľa krásy a pôvabu, nikoho neuráža, skoro všetkých zaujme. Chýba však názor, hĺbka a niečo znepokojivé, znepokojujúco pravdivé. Hoci bola headlinerkou festivalov v Glastonbury a Roskilde, rockovou hviezdou sa Beyoncé nestala. Ale je pravda, že okrem toho má všetko. Devätnásteho apríla pôjdeme na koncert.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.