Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vrátil som peniaze do obehu

.eva Čobejová .časopis .rozhovor

Patril medzi zakladateľov firmy ESET, ktorá je dodnes príkladom slovenského úspechu. Dnes už nie je vo firme ani programátorom, ani manažérom, je už len spolumajiteľom a konateľom. Má čas a prostriedky venovať sa iným veciam, napríklad Galérii Nedbalka. Peter Paško.

.sedíme v Galérii Nedbalka, ktorú ste založili. Ako človek začne kupovať obrazy? Bola to spočiatku len investícia alebo vás to začalo baviť?
Je to zhoda určitých okolností a náhod. Keď som začal fotografovať, začal som sa inak pozerať na svet, podstatne som sa menil. Môj sused Artúr Bartoška si všimol, že mám v byte rozvešané svoje fotografie z ciest. On sám zbieral obrazy a informoval ma, čo je práve v ponuke, pretože sa tým intenzívne zaoberal.

.tak sa aj z vás stal zberateľ?
Áno a postupne som zo stien zvesoval fotografie a nahrádzal ich obrazmi. Ossif, Hložník, Paštéka, Čunderlík...

.prišla aj radosť?
Určite. Keď som už obraz mal doma, môj vzťah k nemu sa časom menil a dospel aj do štádia, že už by mi ten obraz chýbal. Bolo viac obrazov, ktoré som mal veľmi rád.

.čiže obrazy neboli len ako dobrá investícia?
Nie, ja sa na obrazy nepozerám ako na investíciu. Tie peniaze na ne beriem ako minuté. Nekupujem obrazy pre to, že ich raz predám. Aj keď mi všetci hovoria, že sa mi to raz zhodnotí. Možno raz pre mojich synov či vnukov budú tie obrazy znamenať najmä peniaze, ale dúfam, že to tak nebude. Budem sa snažiť vychovať ich tak, aby to brali ako niečo, čo patrí k rodine a čo sa nemá predávať.

.ako prišiel nápad vystaviť obrazy v galérii?
Uvažoval som o tom mať nejaký výstavný priestor v Bratislave, kde by sme vystavovali  fotografie z ciest. Artúr navrhol, že by sme fotky mohli striedať s obrazmi, ktoré máme doma, aby ich ľudia videli. Aj ja si myslím, že by tie obrazy nemali byť zavesené len doma a už vôbec nie je správne obrazy schovať do bankových trezorov. Tak som chodil po Bratislave a hľadal vhodné budovy na predaj. Až som sa dostal do tohto priestoru – a ten posunul moje úvahy niekde celkom inde.

.kam?
Uvedomoval som si, že ten priestor treba využiť. Nevidel som to ako miesto, ktoré mi zarobí peniaze, ale skôr ako zmenu hodnoty. Z tých peňazí, ktoré som mal, som zrazu mohol urobiť niečo, čo by malo zmysel a význam aj pre iných ľudí. Ja to vidím tak: Človek žije v nejakom prostredí, medzi ľuďmi a keď sa veľmi vyčleňuje, nemôže byť spokojný ani šťastný, lebo mu niečo chýba. S týmto presvedčením fungujú aj moji spoločníci a fungujeme tak už veľmi dlho. Všetci robíme niečo, aby sa Slovensko posunulo dopredu.

.takže samotný priestor vás inšpiroval, aby ste išli ďalej, ako ste pôvodne predpokladali.
Áno, zrazu som videl, že má zmysel dať peniaze do galérie. Ja som stavbár, takže som mal predstavu, že keď sa tento priestor vyčistí, tak to bude dobre vyzerať. Ale rekonštrukcia dopadla vynikajúco, oveľa lepšie, ako som očakával. A  Artúr (Bartoška) vybudoval, myslím si, veľmi dobrú zbierku. Posledný bod je, aby galéria bola navštevovaná, aby prišli Slováci z iných miest, Bratislavčania, ale aj cudzinci. Vidím v tej galérii zmysel, reprezentuje Slovensko a Bratislave pribudol ďalší červený bod.

.vy ste sa ku galérii verejne prihlásili ako jej donor. Neobávali ste sa toho?
Nie, toho som sa neobával. Ľuďom by malo byť jedno, či je tá zbierka štátna alebo súkromná. Ja sa za svoje peniaze nehanbím a kedykoľvek a s kýmkoľvek sa o tom môžem rozprávať. Iste, za tie peniaze by sa dala kúpiť nejaká vila na Mallorke a jachta, ale mne sa to zdá rozumnejšie. Iste, na jednej strane ma to aj zaťažuje, ale tá vila by ma zaťažovala viac a s oveľa menším efektom. Vždy, keď sem prídem, mám radosť.

.vráťme sa teraz do druhej polovice osemdesiatych rokov, keď ste pracovali ako stavebný projektant. Ako ste sa dostali k počítačom?
Keď som začínal, tak sme pri zložitých výpočtoch používali ešte logaritmické pravítko, tabuľky, kalkulačku. Ale potrebovali sme robiť aj veľmi zložité výpočty, týkajúce sa tepelnej stability, statiky, ako sú sústavy rovníc so 16 neznámymi. Dalo sa to urobiť v počítači, a to ma nadchlo, tak som sa začal venovať programovaniu a algoritmizácii, prešiel som z projekcie do počítačového strediska. A potom som sa dostal k prvému pécečku.

.a prišiel prvý vírus.
Mal som PC len veľmi krátko, keď som dostal prvý vírus. Bolo to niekedy v roku 1986. Vtedy som sa zľakol, čo všetko mi zničil. Začal som ho  riešiť a podarilo sa mi to. Potom bolo tých vírusov viac a s Mirom (Trnkom – spolumajiteľ ESET-u) sme si začiatkom roku 1987 povedali, že  urobíme program, ktorý by zachytil viac vírusov. Ten algoritmus liečenia sa totiž dá aplikovať aj na ostatné a urobíme aj menu na ovládanie, aby sa s tým programom užívateľom dobre robilo. Koncom roka sme mali funkčnú verziu. Robili sme to len popri práci. Tie vírusy – to bola výzva.  Vtedy to nevyzeralo na nejaký obchod, skôr išlo o to, dokázať si niečo. Zaujímavosť je, že v tom čase sme urobili program, ktorý sa dal ovládať iba myšou.

.v tom čase tu boli dva vynikajúce lokálne programy česká T 602 a váš NOD (Nemocnica na okraji disku). Ako sa to stalo?
No, taký McAfee vedel zachytiť určite viac vírusov ako my, pretože mnohé vírusy sa k nám vtedy ani fyzicky nedostali. Kým nebol internet, tak šírenie vírusov bolo výrazne pomalšie. Ale všetko, čo sa tu objavilo, sme sa snažili čím skôr liečiť.

.mohli ste svoj antivírusový program oficiálne začať predávať aj pred Novembrom?
Najprv sme to len rozdávali kamarátom. Ale potom sme sa dohodli v Brne s družstvom PC-DIR, že nás začali predávať. Podobne sme sa dohodli v Bratislave s Datasystémom.

.čiže keď prišla Nežná revolúcia, vy ste už boli v biznise rozbehnutí?
Mali sme už nejaké zázemie, boli sme známi. Keď sme si dali prvýkrát do časopisu Chip malý inzerátik, hneď ako to vyšlo, v ten deň sme mali päť objednávok. Investícia do inzerátu sa nám niekoľkonásobne vrátila. Po Novembri sme už mohli vycestovať do Viedne, kúpiť si tam diskety, tlačiareň... Sami sme si diskety nahrávali, vytlačili sme si na ne samolepky, urobili príručku a všetko sme to zatavili do fólie. V roku 1992 sme však už ako fyzické osoby prestávali byť partnerom pre veľké podniky, tak sme si povedali: nastal čas založiť si firmu a budovať jej meno. Tak sa začala éra ESET-u.

.o pár mesiacov sa rozpadlo Česko-Slovensko. Ako to poznačilo ESET?
My sme naraz stratili väčšiu časť nášho trhu. Z Česka sme mali viac objednávok ako zo Slovenska. Potom bolo treba ísť s každou škatuľou na colnicu, vystáť si dve a pol hodiny a keď som prišiel na rad, tak sa colníkovi čosi nepáčilo a poslal ma späť. Na druhý deň som sa opäť musel postaviť do radu... To nás stálo veľa času, lebo stále sme boli firmou s troma zamestnancami. Nestíhali sme to, tak sme Česko vypustili.

.vy ste predpokladali, že vírusy budú stále pribúdať?
Poviem, aký som mal vtedy pocit. Antivírusové programy boli vtedy niečím, čo nás už v pohode uživilo, ale nevedeli sme, či to je záležitosť natrvalo, preto sme popritom robili aj ekonomický softvér. No vírusy sa stále množili a ich počty išli exponenciálne hore. Keď prišiel internet, tak sa zdokonaľovali technológie a pre podsvetie sa z toho stal výnosný biznis. To nám dalo istotu, že treba pri tomto smerovaní ostať. A ESET stále rástol.

.kde ste zobrali to sebavedomie, že nejakí chalani zo Slovenska budú robiť softvér, ktorý bude súperiť s vyspelými počítačovými veľmocami?
Keď sme začínali, tak bola iná situácia. Vtedy bol antivírusový program normálny program na určitý počet riadkov, ten náš napísaný v Pascale. Teraz sú to veľké množstvá produktov na množstvo rôznych platforiem. To je úplne iný level. Keď my sme začínali, tak sa na celom svete vírusmi zaoberalo možno sto ľudí, teraz má len ESET okolo štyristo vývojárov. Vtedy nech ste urobili hocičo, tak to bolo nové. A bolo šťastie, že chalani, ktorí preberali vývojárske úlohy po nás, boli vynikajúci. NOD preto veľmi dlho vynikal. Začali sme sa včas venovať heuristike.

.čo to znamená?
Kód sa spúšťa vo virtuálnom prostredí tak, ako by sa spúšťal priamo na počítači, on sa spustí pod plnou kontrolou a vy sa dozviete, čo robí. Podľa analýzy jeho správania sa zistí, či je to vírus. Heuristika nám priniesla ovocie, lebo my sme v tom čase nemali takú dobrú databázu vírusov. Keď bol pre nás vírus neznámy, tak bol zdetegovaný heuristicky a mali sme vynikajúce výsledky.

.kto sú tvorcovia vírusov?
Sú všade. Dokonca v Bulharsku to mali ako predmet. (Úsmev.) Niečo sú vyslovene študentské záležitosti, ale aj každá vláda a jej špeciálne zložky sa týmito vecami zaoberajú. A takéto kódy zneužíva aj počítačové podsvetie. Jeden čas boli veľmi populárne vírusy, ktoré sa šírili cez e-maily, makrá, v exceli. Napríklad taká Melissa obletela za pár minút celý svet. Práve vtedy bol v Bratislave COFAX a väčšina našej firmy bola tam, keď to prepuklo. Teraz máme 24-hodinovú službu vo víruslabe.

.začínali ste ako programátori, ale postupne ste sa stali manažérmi. Kedy sa to stalo?
Pre mňa bol kľúčový zlom v roku 1994. Nárast vírusov bol taký, že som mal problém udržať to s Pascalom. Menili sa technológie, ktoré používali vírusy, bolo preto treba urobiť komplexnú prestavbu systému a programu  a vtedy sme boli na rázcestí. Keby som bol zdravý, asi by som sa snažil udržať Pascal, lebo v ňom som bol doma. Programovanie v jazyku C bolo pre mňa ťažšie, musel by som sa ho učiť. Ale mali sme programátorov, ktorým bolo bližšie céčko. Keďže som vtedy mal problém s chrbticou, ocitol som sa v nemocnici. Vtedy som tým chalanom povedal: urobte to, v čom chcete. Tak som z toho vystúpil. A keď som sa vrátil, ešte som udržoval starú verziu programu, ale oni robili už na novej. Tým sme získali obrovský technologický náskok, lebo všetci ostatní len upravovali staré verzie a neboli takí efektívni. A keď v 1996 prišla naša nová „céčkovská“ verzia, tak to bol kód na novej úrovni a v niektorých bodoch – ako heuristika a rýchlosť –   sme sa vtedy dostali na top úroveň.

.vtedy ste vyrazili do sveta?
Ďalší prelom bol v roku 1998 – vynikajúci úspech získaním prvého ocenenia v teste odborného časopisu Virus Bulletin. Pred tým sa objavovali názory, že Windows je blbosť. Ale vtedy prišili do Esetu Richard Marko a Maroš Grund a s neuveriteľnou energiou sa pustili do veci: prekopali celý systém pod Windows a keď vyšiel Windows 95, tak my sme mali verziu antivírusového programu, ktorá bola výnimočná a získala spomenuté ocenenie. Začal byť o nás záujem. V tom čase sme sa rozhodli vrátiť do Česka, a návrat bol úspešný, napriek tomu, že Česi mali dva svoje veľmi úspešné produkty. Založili sme aj americkú pobočku. Keďže Slovensko vtedy nebolo vnímané ako najlepší obchodný partner,  riešili sme cez americkú pobočku budovanie distribučnej siete. Našli sme tam partnerov, ktorí už mali skúsenosti s predajom antivírusových programov, a pre ten náš program sa nadchli a vložili sa do toho.

.pre obyčajného Slováka to znie neuveriteľne, že do USA, ktoré sú preplnené firmami, príde partia zo Slovenska, a len tak si tam založí firmu.
Vlastnými silami by sme to ani nezvládli, lebo v tom čase sme fungovali tak, že sme robili aj doma po večeroch a cez víkendy, stále sme niečo nestíhali.  Vtedy sme oslovili pána Antona Zajaca, ktorý sa dlhší čas zdržiaval v San Diegu, a zložili sme pobočku tam. Najprv sme tam mali len jedného človeka na telefóne a sekretárku, ktorá prepájala hovory.

.taká klasická schránková firma.
(Úsmev.) Áno, ale hneď sa začali hľadať priestory, firma rástla a dnes má 180 ľudí.

.vnímajú títo zamestnanci, že ich majitelia žijú na Slovensku?
Myslím, že áno. Občas tam chodíme, častejšie tam chodia naši zamestnanci a ich zase sem, takže nás aj poznajú.

.vy majitelia ste potom urobili ďalšie rozhodnutie – odišli ste aj z manažmentu firmy. Prečo?
Áno, my sa stretávame už len raz do mesiaca na správnej rade, schvaľujeme a robíme pre firmu zásadné rozhodnutia a porozprávame sa, čo ide dobre, čo nejde. ESET funguje už vyše dvadsať rokov a s Mirom a Rudom (spolumajitelia ESET-u M. Trnka a R. Hrubý) sa poznáme viac ako dvadsaťpäť rokov a tie vzťahy ostali stále dobré. Ale na isté veci boli rozdielne názory. Takto sme naše vzťahy očistili od týchto rozporov. Nie je dobré, keď napríklad ekonomický riaditeľ je majiteľom firmy. Ľudia nevedeli, čo majú robiť, keď mali tri rôzne príkazy – a vybrali si, čo chceli. Naše rozhodnutie, odísť z manažmentu, bolo preto veľmi dobré. Jeden spolumajiteľ Richard Marko ostal vo firme ako generálny riaditeľ, on je osobnosť a autorita, aj keby nebol spolumajiteľom. Veci sa naprávajú, keď to má len jednu hlavu, a nie niekoľko rovnocenných hláv. A každý sa môže teraz venovať niečomu inému.

.vy ste sa za tých 20 rokov museli veľa naučiť nielen o vírusoch, ale aj o ľuďoch. O IT ľuďoch sa hovorí, že sú zvláštni, často sociálne neprispôsobiví ľudia, čudáci, ktorí sa neviažu na jednu firmu. Ako je to v ESET-e?
Keď sme začínali, tak sme sa všetci veľmi dobre poznali, pokiaľ to bolo 30 či 40 ľudí a mali sme veľmi dobré, dá sa povedať aj ideálne vzťahy. Ale takto sa to nedá udržať, keď má firma vyše sto ľudí, lebo ich už všetkých ani nepoznáte. Predtým, keď sme išli niekoho prijať, sme sa s ním ako majitelia  rozprávali, dnes prijímame do ESET-u sto ľudí ročne. Ale to, že vo firme je nejaká kultúra zavedená a sú tam isté princípy, to tam stále pretrváva. My sme dakedy v tej práci fungovali so srdcom a naplno. Dnes je možné, že tam nájdete aj ľudí, ktorí sú tam zamestnaní iba preto, že je tam dobrý plat a dobré podmienky. Našou snahou je robiť pre ľudí, čo sa dá, urobiť dobré prostredie, aby sa tam dobre cítili a nechodili do práce s nechuťou.

.mnoho mladých slovenských podnikateľov túži zopakovať váš príbeh, často počuť volanie – chceme nové ESET-y. Nie je to trošku ilúzia? Dá sa váš model nielenže zopakovať, ale aj multiplikovať?
My sme začínali v dobe, keď rozvoj výpočtovej techniky len štartoval a iba veľké bohaté firmy mohli mať vlastné počítače. Tá doba sa nevráti, ale určite je veľa technológií, ktoré teraz začínajú a mladým ľuďom sú blízke, oni ich vedia vycítiť. My sme to tiež vtedy vycítili a až neskôr sme pochopili, že to naozaj má zmysel a dá sa s tým aj obchodovať. Start-upy majú šance, je tu stále veľa technológií, v ktorých sa dá niečo urobiť.

.čo by ste poradili tým, ktorí chcú napodobniť vašu cestu?
Treba vydržať. A netreba túžiť hneď po ľahkom živote a po veľkých prostriedkoch, ktoré zarobia. My sme boli jednotní v tom, že sme mali vytrvalosť a boli sme ochotní žiť tak, ako dovtedy – normálne. Žiadne drahé dovolenky, žiadne drahé autá, Miro ešte donedávna jazdil na firemnom Civicu, ja som mal Octaviu, Rudo mal Corolu. A to je pár rokov späť. Ale keď sme si približne po desiatich rokoch od založenia firmy sadli a povedali si, dobre, už sme niečo zarobili, tak poďme zmeniť aj svoje životy a rozdeľme si nejaký zisk, tak sme mali vo firme 30 miliónov nerozdeleného zisku. Teda vytrvalosť, ambícia, ale aj kúsok šťastia, aby firma bola – keď už nie výnimočná – ale v rámci nejakej skupiny aspoň dobrá.

.šéf slovenského Googlu nám povedal, že Slováci môžu preraziť len tam, kde stačí mať dobrú hlavu a počítač. Na iné technológie tu chýba zázemie. Váš názor?
Je veľa vecí, ktoré súvisia so životom človeka, a sú veľmi dôležité. A stále sa dá niečo nájsť, pozrite sa na Google a Facebook. Ale to už musia hľadať mladí ľudia, ktorí nie sú zaťažení znalosťou existujúcich, starých riešení. (Úsmev.) Ja v to verím.

.vy ste ochotní zadať číslo svojej kreditky napríklad v internetovom obchode.
Áno, robievam to.

.nemáte z toho strach?
Jedna vec je, že by som prežil aj nehodu, ak by sa tie peniaze stratili a druhá vec je, že by som sa o túto stratu snažil podeliť s bankou, ktorá takéto platby umožňuje. Veď za to banky berú nemalé poplatky. Dôverujem tomu, na 99,99 percenta je to spoľahlivé.

.vy ste nikdy neuvažovali vysťahovať sa zo Slovenska? Svoju firmu ste začali rozvíjať v čase mečiarizmu, čo bolo asi ťažké – napriek tomu ste tu ostali a neodišli trebárs do amerického San Diega.
Keďže sme mali to San Diego, tak sme mali aj takúto alternatívu v rukách a táto alternatíva je tu vlastne stále. Ale žijeme tu a mne sa zdá zvrátené, keď niekto – hoci len polovicu daní – platí na Cypre. My máme 95 percent príjmov zo zahraničia, sem tečú veľké peniaze z celého sveta, ktoré sa tu potom cez zamestnancov, majiteľov, dane aj míňajú.  My tu na Slovensku máme menší obrat ako je suma, ktorú platíme na daniach. To ekonomike pomáha, ale význam prostriedkov, ktoré sem prichádzajú, je oveľa väčší ako len to, že platíme dane. Galériu, ktorú sme vybudovali, rekonštruovali slovenské firmy, míňame produkty, ktoré sa vyrábajú tu. Aj v tom je sila a význam ESET-u, ktorý sa na prvý pohľad nevidí, ale vníma sa. Keďže žijem na Slovensku, chcem, aby si tu ľudia žili čo najlepšie. Nielen moja rodina a moji blízki. Lebo keď ľudia žijú dobre, tak mám aj ja väčšiu pohodu. Keď budú okolo mňa chudobní hladní ľudia, tak sa budem báť chodiť po uliciach, narastie zločinnosť. Keď mám zaplatiť 20 percent daní, iste mám aj obavy, ako tu budú moje dane použité, ale ony sa tu nejakým spôsobom vždy vrátia do obehu, a to by sa nestalo, keby som dane zaplatil niekde v Holandsku. Ale je nešťastné, keď vás do toho, aby ste platili dane tu, niekto tlačí. Je to vec morálky, že keď som odtiaľto a tu žijem, tak tu zaplatím aj dane.

.sedíme v nádhernej galérii, na ktorú ste minuli veľa peňazí, ktoré ste si mohli užiť celkom iným spôsobom. Napríklad postaviť tú vilu na Malorke? Kedy si človek vie povedať: dosť, už pre seba už mám dosť.
Každý luxus, každá vila niekde na Malorke ma bude nejako zaťažovať, aspoň ja to tak vnímam. A čo s ňou? Pôjdem tam na mesiac a čo potom? Celý rok budem s ňou mať len starosti. Žijem tu a zaujímajú ma ľudia, ktorí sú okolo mňa. Je tu však veľa ľudí, ktorí majú peniaze, ale tie majú nad nimi moc a preto robia aj veci, ktoré sú vyslovene zlé.

.ako sa tomu dá brániť?
Peniaze treba na to, aby mohol človek dobre žiť, ale neviem, čo sa dá robiť, aby peniaze nemali nad človekom moc. Ja by som  mohol nechať svoje peniaze v banke, ale teraz som ich vrátil do obehu. Zaplatil som za obrazy, za rekonštrukciu a tak sa dostali k ľuďom a nie sú mŕtve.

.niektoré renomované súkromné galérie nesú aj meno svojho donora.  Vy ste však galérii nedali svoje meno. Nemali ste také pokušenie?
Nie. (Smiech.) Prečo by sa to malo volať po mne? To by bolo čudné, nie?

Ing. Peter Paško/
Narodil sa v roku 1955, je absolventom Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity. Pracoval ako stavebný projektant a v druhej polovici osemdesiatych rokov sa dostal k vírusom a začal spolu s Miroslavom Trnkom pracovať na antivírusovom programe NOD, ktorý začali predávať. V roku 1992 patril medzi zakladateľov firmy ESET. Najprv v nej pracoval ako programátor, potom mal na starosti obchod, marketing a podporu. Dnes už zakladatelia ESET-u pôsobia vo firme len ako konatelia a Peter Paško sa pustil do iných projektov, napríklad v developerstve, ale veľa času momentálne venuje súkromnej Galérii Nedbalka, ktorú založil.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite