Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Na zozname „pravdoláskarov“ mi medzi novinármi patrí veľmi čestné druhé miesto. Ťažko by som spomínal na moment, keď som s Václavom Klausom naposledy v niečom súhlasil. A pokiaľ ide o osobnosť druhého českého prezidenta, som toho názoru, že Klaus Českej republike neprospieva, ale škodí.

Napriek tomu som veľmi rád, že chlapík v Chrastave vytiahol na Václava Klausa len plastovú pištoľ a vypálil do hlavy štátu šesť celkom neškodných umelohmotných guľôčok. A že tento atentát bol iba paródiou na atentát, omnoho smiešnejšou než v Česku pred minulými voľbami také obľúbené hádzanie vajec na Paroubka a jeho suitu.
Som veľmi rád z dôvodov čisto ľudských. Václav Klaus je nielen prezident, ale aj manžel, otec, starý otec, a ako človeku mu (okrem politickej a trestnoprávnej zodpovednosti za, slušne povedané, veľmi problematické financovanie ODS) neprajem vôbec nič zlé. Koniec koncov, môj syn a jeho vnuk si občas spolu zahrajú futbal.
Som však rád, že to tak prebehlo, aj z dôvodov politických. Vážne mienený atentát, navyše, keby sa nedajbože Václavovi Klausovi niečo stalo, či dokonca keby došlo k tomu, že by atentát neprežil. To by totiž mohlo vychýliť českú politiku veľmi neblahým smerom.
Po predstavu akým nemusí človek chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť za severnú hranicu – do Poľska. Štyridsaťmiliónová krajina už dva a pol roka žije v tieni leteckej katastrofy v Smolensku, ktorá jeho politikou hýbe úplne bizarným spôsobom.
Samozrejme, pád vládneho lietadla s prezidentským párom, celým velením poľskej armády a desiatkami osobností poľského verejného a politického života je nebývalou tragédiou. To, že sa tak stalo práve neďaleko Katyne, ktorá je pre Poľsko zrejme najväčším symbolom vojnového utrpenia a zločinov Kremľa, tejto havárii pridáva dokonca niečo ako mystický rozmer.
No pokiaľ človek nepremýšľa iba v kategóriách sprisahaneckých teórií a nemyslí si, že súčasný Kremeľ, plný bývalých kágebákov, je schopný naozaj, ale naozaj všetkého, tak jednoducho musí spolu s jedným mojím poľským kamarátom priznať: „Bola to prosto len hlúpa havária.“ Havária, aké sa jednoducho v zlých poveternostných podmienkach, s tridsaťročným sovietskym lietadlom na mizernom záložnom vojenskom ruskom letisku jednoducho občas stanú.
Z tragédie, istotne výnimočnej, však brat nebohého prezidenta, jeho dcéra, jeho zať, celé opozičné Právo a spravodlivosť (PiS) už dva a pol roka vytĺkajú politický kapitál. V rozpore so všetkými faktami tvrdia niečo o dvoch výbuchoch bomby na palube, hovoria o vražde prezidenta a prstom ukazujú na súčasnú poľskú vládu a premiéra Donalda Tuska, ktorý sa podľa tejto sprisahaneckej teórie spojil s Putinom a Medvedevom proti svojej vlasti. Dvadsaťpäť percent obyvateľstva tak udržiavajú v tmárskom blude, ktorý akoby bol teraz ešte potvrdený skutočnosťou, že pozostatky často na nepoznanie zničených tiel obetí sa v dvoch hroboch vymenili. Akoby to hralo nejakú rolu...
Smrť, nepochybne tragická, však celkom zmenila pohľad na zosnulého prezidenta Lecha Kaczynského. Isto, aj Lecha Kaczynského si bolo za čo vážiť. Napríklad jeho postoj k ruskému útoku na Gruzínsko a jeho cesta do Tbilisi, pred ktorého bránami stáli ruské tanky, boli gestá, ktoré sa patrí veľmi oceniť. Bolo však aj mnoho iných vecí, napríklad predpojatosť voči Nemecku, ktoré, naopak, vykonali pre Poľsko medvediu službu. Ani to, že skôr než hlavou štátu bol často bábkou, ktorou hýbalo jeho dvojča Jaroslaw, nesvedčilo v jeho prospech. V prezidentských voľbách, ktoré mali byť pol roka po Smolensku, by tak Kaczynski veľmi pravdepodobne odišiel porazený, síce dôstojne, ale predsa. V zozname poľských prezidentov by mu patrilo také priemerné miesto, podobne ako asi súčasnému, tiež iba priemernému poľskému prezidentovi Bronislawovi Komorowskému.
Lenže lietadlo pri Smolensku spadlo, prezident zahynul, a tak je dnes pochovaný medzi najväčšími Poliakmi na kráľovskom Waweli. A prinajmenšom opozičná časť poľskej politiky ho pokladá za národného hrdinu a mučeníka poľského národa, ktorého pasujú na jednu z najväčších postáv novodobého Poľska. Ale tak to jednoducho nie je, hoci prezidentova smrť bola veľmi tragická a smutná.
Ani Václava Klausa nepovažujem za velikána českých dejín a českej politiky. Nie je to nijaký druhý Havel a nikdy nebude. Pre mňa je to len úspešný český politik, ktorý občas dokázal niečo zaujímavé a provokatívne vymyslieť a napísať. V jeho životopise nenájdete nič hrdinské a málo toho obdivuhodného. Pomenúvať po ňom letisko či stavať mu pamätníky naozaj netreba.
Aj preto som strašne rád, že ten somár v Chrastave strieľal iba z umelohmotnej pištoľky. Pretože, keby to bola pištoľ naozajstná, tak by sme sa pamätníkom Václava Klausa asi nevyhli. Takto hádam čaká Klausa len dlhý dôchodok, zopár kníh bez náteru prezidentskej funkcie asi neveľmi úspešných, a jeho objektívne zaradenie do zoznamu hláv českého štátu. Významné, nie výnimočné. Tak to bude omnoho spravodlivejšie.
Napokon, žiadny atentát ani tragédia podobná tej smolenskej ešte nikdy žiadnu dejinnú spravodlivosť nenastolil.
Autor je redaktor Lidových novín.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite