Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kalvárie a ich ľudia

.jozef Majchrák .časopis .téma

Viac ako sto kalvárií na území Slovenska predstavuje rôzne podoby umeleckého stvárnenia Kristovho ukrižovania. To sa spája s Veľkou nocou ako najvýznamnejším kresťanským sviatkom. Aké sú príbehy dávnych staviteľov, ale aj dnešných záchrancov našich kalvárií?

.v stredoveku bol Jeruzalem pre Európana iba ťažko dostupný. Pochopiteľne, organizované zájazdy v dnešnej podobe neexistovali. Prví kresťanskí pútnici prichádzali do tohto mesta s cieľom precítiť Ježišov život a jeho umučenie. Prinášali si potom domov nielen inšpiráciu vo viere, ale aj túžbu napodobniť príbeh Golgoty, čo je hebrejské označenie pre miesto v Jeruzaleme (po latinsky Calvaria), kde bol podľa svedectiev evanjelií ukrižovaný Ježiš Nazaretský.
Tak vznikli na území dnešného Nemecka na prelome 15. a 16. storočia prvé kalvárie, ich ďalší vývoj však prerušila reformácia. Medzi najstaršie na našom území patrí kalvária v Trnave ako cirkevnom centre krajiny, kam sa po páde Ostrihomu v roku 1543 prenieslo sídlo arcibiskupstva. Jezuiti tam urobili prvú bolestnú cestu, ktorá viedla do Marianky. Krížové cesty pritom vďaka obrovskému nasadeniu ich staviteľov vznikajú aj v súčasnosti. Vypovedá o tom aj príbeh z Lackovej na Spiši.

.staviteľ z Lackovej
„Usilujem sa tu chodiť každý týždeň, pomodliť sa, skontrolovať,“ hovorí 83-ročný Ignác Osvald z Lackovej a popri tom rezko vykračuje do strmého kopca. Pred každým kamenným krížom ozdobeným keramickým obrazom pokľakne a tíško sa modlí. Potom nám vysvetľuje, aké náročné je kalváriu v takom ťažkom teréne kosiť a slovami starostlivého hospodára sa sťažuje na jelene, ktoré v zime poškodili vysadené lipy. Nečudo, veď krížová cesta v malej dedinke neďaleko Starej Ľubovne je najmä jeho dielom. Veriaci tu predtým krížovú cestu nemali a predveľkonočné pobožnosti vykonávali na rôznych miestach. Ignác Osvald hovorí, že myšlienku postaviť v dedine kalváriu nosil v hlave už od 80. rokov.
Na moment, keď sa jeho plány výrazne pohli dopredu, si pamätá veľmi dobre.
„V roku 1992, to viem presne, pretože vtedy zomrel český kardinál Tomášek, som poprosil jedného fotografa zo Starej Ľubovne, aby mi v kostole odfotografoval jednotlivé zastavenia krížovej cesty,“ začína svoje spomínanie muž, ktorý roky pôsobil aj ako organista v kostole. Keď neskôr s fotografom v kostole diskutovali o typoch a cenách fotografií, vôbec si nevšimli muža, ktorý sa modlil pri oltári. Bol to miestny rodák, žijúci v Kanade, ktorý si prišiel do Lackovej majetkovo vyrovnať pozemky. „Naraz sa objavil pri mne a povedal, aby som zobral tie drahšie fotografie, že mi finančne prispeje. Neskôr sa ponúkol, že ak začnem budovať krížovú cestu, bude mi posielať peniaze na materiál. Celkovo mi poslal viac ako 36-tisíc korún,“ pokračuje Osvald.
Kalvária na vrchu Lipie však vyrástla najmä vďaka Osvaldovmu obrovskému nasadeniu a hodinám tvrdej práce, ktoré pri jej budovaní strávil. O tom, že išlo o ťažkú drinu, svedčí aj historka, ako na kalvárskom kopci osádzal kríž. „Betón som robil na svojom dvore, plný fúrik som potom odviezol do rohu záhrady a betón prekladal do vedra. S tým vedrom som potom vyšiel až hore na kalváriu, na kopec. Tisícpäťsto krokov tam, tisícpäťsto späť, Často som oddychoval. Štyri razy som to takto vyniesol, kým som zabetónoval ten kríž,“ opisuje svoju kalváriu s kalváriou Osvald.
Len tak medzi rečou tiež spomenie, ako spolu s bratrancom štyri dni kopali jamy pod jednotlivé zastavenia, alebo ako sám premiestnil veľký drevený kríž, ktorý predtým na kopec niesli traja chlapi. Najviac mu vraj pomohli bratia so synmi, ktorí mali „vetriesku“ a na kopec tak mohli povyvážať najťažší materiál.  „Bola to božia láska, ktorá mi vtedy dodávala silu,“ hovorí staviteľ krížovej cesty.
Osadením krížov a vybudovaním zastavení sa však jeho práca neskončila. Neuplynie týždeň, aby do strmého kopca nevyšiel aspoň raz. V areáli kalvárie vlastnoručne vysadil 26 líp a upravil aj blízky prameň minerálnej vody. Altánok, ktorý prikryl studňu, robil sám cez zimu, aby ho na jar mohli osadiť. Krížovú cestu budoval Osvald od roku 1993 a slávnostne vysvätená bola na jeseň v roku v roku 1999. Každý krok si dôsledne premyslel, dlhý čas venoval príprave a o prácach na na krížovej ceste by vraj dokázal rozprávať tri dni. „Všetko mám presne zaznamenané v kronike. Od začatia stavby až po vysvätenie. Okrem kroniky stavby krížovej cesty som písal aj farskú kroniku a osobnú kroniku,“ dodáva Osvald s pokojom človeka, ktorý vie, že na tomto svete po ňom niečo ostane. Ustavične zdôrazňuje, aby sme sa nikam neponáhľali – vraj by nám o svojej kalvárii mohol rozprávať aj tri dni. O tom nepochybujeme.

.putovanie sakrálnou krajinou
„Stredovekí pútnici po návrate z Jeruzalema sami zaplatili umelcov, a tak sa realizovali prvé cesty zastavení. Už tu išlo o duchovno-fyzickú pobožnosť. Teda nielen o meditáciu, modlitbu, rozjímanie, ale aj o pohyb, napodobenie samotnej cesty, ktorú Kristus musel prejsť,“ hovorí historik umenia Martin Čičo (pozri rámček), ktorý patrí medzi našich najuznávanejších znalcov kalvárií a krížových ciest. Zdôrazňuje, že evanjeliový pašiový príbeh o ukrižovaní Ježiša Krista sa stal univerzálnym posolstvom, a preto ho kalvárie rozprávajú veľmi podobným spôsobom. V 17. storočí došlo potom k voľnému nadviazaniu a ďalšiemu rozvinutiu tejto úcty v celej strednej Európe. Sprievodným javom v rámci prebiehajúcej rekatolizácie bola obnova pútí, veď aj ku kalváriám sa zvyklo putovať vo forme procesií. Pre ľudí to bolo niečo mimoriadne, vytrhnutie zo stereotypu každodenných starostí. Dojem výnimočnosti umocňovalo sviatočné oblečenie, výzdoba, spev, spoločný zážitok viery.
V roku 1639 vznikla v monarchii prvá cesta zastavení, viedla z Viedne do neďalekej dedinky Hernals. Mala podobu šiestich jednoduchých zastavení, pričom sa končila v miestnom kostolíku. Na prvej procesii sa zúčastnil aj panovník Ferdinand III., čo podujatiu dodalo vážnosť. Ako sme už uviedli, na území dnešného Slovenska ako prvá vznikla v tom čase Bolestná cesta, ktorá viedla z Trnavy ako vtedajšieho cirkevného centra krajiny do neďalekej Modranky. Ďalšie jednoduché cesty, ktoré pravdepodobne pozostávali zo siedmich stĺpikov s plytkými nikami, v ktorých boli umiestnené na plechu maľované výjavy, vznikli popri ceste z Banskej Bystrice do Španej doliny, pri Spišskej Kapitule a na Skalke pri Trenčíne. Žiaľ, nezachovali sa.
Jezuiti sú nositeľmi rekatolizácie na našom území. Veľký význam pre budovanie kalvárií ako miest rozjímania o Kristovom utrpení mali Duchovné cvičenia (Exercitia spiritualia), ktoré napísal zakladateľ Spoločnosti Ježišovej sv. Ignác z Loyoly. Bolestná cesta ako sled zastavení rozostavaných popri ceste sa mení na Kalvársky vrch. „Kalvárie teda predstavujú výtvarné stvárnenie Kristovho Ukrižovania na vrchu s pašiovými zastaveniami, rozmiestnenými po jeho úbočí. Najčastejšie išlo o sled organicky rozmiestnený a prispôsobený krajine,“ dodáva Čičo.
Kľúčovým pojmom sakrálnej krajiny je vrch, teda miesto, ktoré je v Starom aj v Novom zákone najbližšie k nebu. Kalvária ako vrch Ukrižovania. Človek vystupuje na vrch, aby bol bližšie k Bohu, aby dal znamenie inému človeku. V dejinách spásy sa Golgota na Olivovej hore v Jeruzaleme stáva najdôležitejším zo všetkých vrchov, pretože tu bol vztýčený kríž, na ktorom zomrel Spasiteľ. Preliatím svojej krvi, obetovaním svojho života vykúpil človeka z hriechu a smrti. Zároveň svojím zmŕtvychvstaním nad smrťou zvíťazil.
Kalvária tak priniesla nielen smrť, ale aj život. A kríž spojil nebo so zemou. Toto je jadro príbehu a symboliky, ktorú chceli vyjadriť stavitelia kalvárií.
Pôvodné kalvárie ako Pašiové zastavenia prezentujú umučenie Krista v celistvosti – od Olivovej hory po Ukrižovanie. Tým sa líšia od krížových ciest, ktoré sa u nás stavajú aj v súčasnosti (na rozdiel od kalvárií) a ktoré majú 14 zastavení, pričom zobrazujú iba fragment príbehu umučenia – od Odsúdenia po Ukrižovanie. Nezobrazujú teda pašiové výjavy Odsúdeniu predchádzajúce – Olivovú horu, Zajatie, Vypočúvanie pred veľradou, Bičovanie, Korunovanie tŕním.

.záchranca evanjelik
Príbeh kalvárie v Kremnici sa začal písať v prvej polovici 18. storočia. Z tohto obdobia pochádza prvá písomná zmienka o začatí výstavby kalvárskeho kostola sv. Kríža. Dokončený bol v roku 1734. Stavbu kostola neiniciovali, tak ako na mnohých iných miestach Slovenska, jezuiti, ale začal sa budovať zásluhou miestneho učiteľa Vavrinca Dolnickera.
V 50. rokoch miestni komunistickí funkcionári zakázali ľuďom navštevovať kalváriu pod hrozbou straty zamestnania. Prestalo sa tiež investovať do opráv, a tak kostolík a kaplnky pomaly chátrali. V roku 1968 sa síce uvažovalo o obnove kalvárie, s príchodom sovietskych tankov však tieto plány padli. Kostolík dokonca v roku 1977 vyhorel a zostali z neho iba ruiny.
„Po roku 1989 mi hneď napadlo, že kalváriu treba obnoviť. Oslovil som vtedajšieho ministra hospodárstva Ľudovíta Černáka, ktorý v meste býval, aby nám pomohol. Ten povedal, že nech mesto začne, zrekonštruuje aspoň jednu kaplnku a on na zvyšok zoženie peniaze. Zakrátko však Černák na ministerstve skončil a celý projekt sa rozsypal,“ hovorí o začiatkoch obnovy kalvárie Milan Rybársky. Bývalý zamestnanec kremnickej mincovne má dnes už 77 rokov a záchrane kremnickej kalvárie zasvätil viac ako desať rokov svojho života.
Keď plán s Černákom padol, založil Združenie na obnovu kalvárie a začal zháňať peniaze. Z toho, čo na začiatku dalo mesto, mincovňa a bane, sa mohli zrekonštruovať prvé tri kaplnky. Potom výrazne pomohol miestny obyvateľ, katolícky prepošt Schubert, ktorý mal v meste byt a predával ho. Zo získanej sumy venoval viac ako 300-tisíc korún na záchranu kalvárie, a tak sa mohli začať rekonštruovať ďalšie kaplnky. Peniaze na opravu ďalších kaplniek a kostolíka získalo združenie z fondov EÚ a na rekonštrukciu posledných dvoch chýbajúcich kaplniek prispel zo svojej rezervy vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda. V roku 2007 tak mohli byť kostol s novým zvonom a kaplnky slávnostne požehnané miestnym kňazom. O dôvodoch, prečo neboli riadne vysvätené biskupom, si Rybársky myslí svoje. „Vtedajší biskup Rudol Baláž tvrdil, že nemôže prísť, a tak sme chceli, aby prišiel aspoň svätiaci biskup. Ten aj mohol prísť, ale neskôr sme sa dozvedeli, že biskup Baláž nedovolil. Môj osobný názor je, že tým, že biskup odmietol prispieť na rekonštrukciu, sa bál, že mu to budeme vyčítať,“ hovorí Rybársky.
V jeho prípade je tiež zaujímavé, že do rekonštrukcie kalvárie a katolíckeho kostola sa vložil napriek tomu, že on sám je evanjelik. „Niektorí katolícki farníci aj frflali, že čo sa im ako evanjelik starám do katolíckej veci. Na rovinu som im povedal, nech sa toho chytia, nech to dokončia a ja im v tom budem pomáhať. Otočili sa a išli preč,“ smeje sa Rybársky.
Pri ceste na vrchol kalvárie si nás čiperný dôchodca doberá, že nás celkom určite pozve na najbližšie preteky Behu do vrchu Kalvária, ktoré tiež organizuje. Humor ho však prejde, keď sa ho pýtame na dôvod, prečo v jednotlivých kaplnkách nie sú originály malieb, ale len ich reprodukcie. „Vnútorné maľby sú uložené inde. Majú vzácne dubové rámy, keby sme ich tam dali, tak na druhý deň sú v Rakúsku alebo v Nemecku. Aj tak je už teraz problém ustrážiť kaplnky pred vandalmi,“ sťažuje sa záchranca kremnickej kalvárie.

.činy pátra Pergera
Jezuitský páter František Perger, kľúčová postava budovania našich kalvárií v 18. storočí, mal pestrý život. Pochádzal zo západného Česka, noviciát absolvoval vo Viedni, potom študoval v Grazi, v Trnave, pôsobil od Sedmohradska až po Slovensko. Pochovaný je v Prešove, kde dokončil kalváriu, ktorá je považovaná za najkrajšiu v celom bývalom Uhorsku – po tej banskoštiavnickej. Histórii aj úsiliu smerujúcemu k jej záchrane kalvárie v Banskej Štiavnici sme sa v .týždni venovali už viackrát, preto sa teraz zamerajme na jej o niečo „mladšiu sestru“ v Prešove.
Písomný súhlas s postavením kalvárie nad slobodným kráľovským mestom Prešov vydal jágerský biskup František Bakóczy v roku 1751. Následne sa začali aj zbierky na tento účel. K vybudovaniu rozsiahleho komplexu s kostolom, Svätými schodmi a štrnástimi kaplnkami došlo po príchode pátra Pergera v roku 1764. Posledným stavebným zásahom na Prešovskej kalvárii bolo v roku 1836 vybudovanie veľkej krypty pod kostolom na jej vrchole. V prvej polovici 20. storočia boli v kaplnkách reštaurované maľby, ako aj obnovené reliéfy a drevené sochy: slávnostná posviacka obnovenej kalvárie sa konala v roku 1936. Počas socializmu bol na tomto mieste v 50. rokoch vybudovaný protiletecký kryt...
Historička architektúry Darina Petranská si k Prešovskej kalvárii našla osobný vzťah. Sprevádza na toto miesto záujemcov, dvakrát už uskutočnila atraktívnu nočnú prehliadku pri svetle sviečok. Bola pri tom, keď sa tam robila v 80. rokoch väčšia obnova všetkých kaplniek v duchu pôvodnej barokovej bordovej farebnosti. Za jej éry na Pamiatkovom úrade sa tam vymenili strešné krytiny: pôvodné drevené šindle nahradila eternitová krytina, na niektorých miestach aj plech či keramická krytina. „Možno nie je plech adekvátny, išlo však aj o to, aby to vydržalo nájazdy vandalov,“ uvádza Petranská.
Medzičasom sa kaplnky vymaľovali, obnovila sa štuková výzdoba. Reliéfy z kaplniek sú od 80. rokov zakonzervované a uložené do bezpečia v bočnej kaplnke hlavného kostola. Vinou zosuvov kopca, na ktorom kalvária stojí, došlo k trhlinám na schodoch a viacerých kaplnkách: paradoxne, jedna z nich spadla počas statického zabezpečenia a musela byť nahradená kópiou. Farský úrad ako vlastník financuje postupne obnovu kalvárie z darov a zbierok veriacich. Prispelo aj mesto, vďaka čomu je od novembra 2008 kalvária v noci osvetlená. Pod kopcom majú sídlo jezuiti a sestry z Congregacio Jesu, dekan prešovskej farnosti dnes dohliada na rekonštrukciu kaplniek.

.nielen miesto pre zaľúbených
Otec Peter Komanický je kňazom pôvodne poľského hnutia Svetlo života, ktoré od júla 2008, keď si tam opravili staršiu budovu, sídli v areáli Prešovskej kalvárie. Pôsobí tam spoločne s druhým kňazom a dvomi laikmi. Na rozdiel od kalvárie v Banskej Štiavnici, ktorá je na sopečnom pahorku už z diaľky viditeľnou dominantou krajiny, je tá prešovská – napriek tomu, že leží blízko centra mesta –  akoby ukrytá. Jej kaplnky prekrýva les.
„Som rodený Prešovčan. Ako dieťa som sem chodieval zo školy. Pamätám si kalváriu v lepšom stave, bola kompletná. Cez mreže som pozeral na obrazy a sochy v kaplnkách. Už vtedy to bolo atraktívne miesto pre zaľúbených, čo ostalo až doteraz,“ spomína otec Peter. Pochvaľuje si, že aj kvôli ich prítomnosti klesol počet vandalských výčinov. No cintorín s významnými hrobkami naďalej chátra a zarastá burinou. Žalostný je aj pohľad na poničené hroby a kaplnky.
Napriek úsiliu je oživenie tejto kalvárie zatiaľ skôr zbožným želaním. Púť tu býva raz za rok, 14. septembra na sviatok Povýšenia svätého kríža. Inak je kalvária miestom vychádzok zaľúbencov či prechádzok jezuitov a rádových sestier. „V nevykúrenom kostole bývajú omše pravidelne každú nedeľu, no iba v sezóne od Veľkej noci do novembra. Pokúšal som sa tam sláviť svätú omšu aj v zime, no bolo to kruté,“ dodáva otec Peter.
Prešovskú kalváriu pritom určite nečaká smutný osud mnohých iných, ktoré zanikli, často bez stopy. Môže sa zdať, akoby sa svojou viac či menej naturalistickou symbolikou v spojení s okolitou krajinou do moderného sveta plného pomôcok, ktoré nám uľahčujú život, nehodili. Nie je to pravda. Kto sa chce priblížiť precíteniu utrpenia na kríži, musí sám podstúpiť istú fyzickú námahu. O tej duševnej nehovoriac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite