Nedeľa, šesť hodín ráno, na monitore mi ešte stále každých 15 minút naskakujú spresnené hlasy, ale tri kľúčové výsledky volieb sa už nezmenia.
Prvý: Hlavnými porazenými týchto volieb sú Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. Ich stratégia, v ktorej tlačili premiérku k spojeniu hlasovaní o eurovale s dôverou vláde, a ich následný pokus urobiť z SaS jediného vinníka rozpadu koalície, katastrofálne nevyšli. Ukázalo sa, že mali nielen zlý inštinkt a chabý odhad, ale aj prehnané sebavedomie. Dvaja výrazní lídri SDKÚ boli zvyknutí, že môžu čokoľvek, pretože v strane diktovali a ich mestský volič akoby nemal alternatívu. Tento zvyk sa postupne stal drogou, až napokon prišlo k predávkovaniu. Od reality odtrhnutý Dzurinda podrážal nielen Ivetu Radičovú, ktorá pritom bola jeho jedinou šancou, ale v októbri zahral vabank s celou krajinou. Lenže ten vabank tento víkend škaredo prehral. Až tak škaredo, že v počte krúžkov je viac než trojnásobná prehra so Žitňanskou jeho absolútnym verejným ponížením. Pokus SDKÚ stať sa zbernou stranou napravo od stredu, plný faulov a podrazov voči najbližším partnerom, sa až komickým odovzdaním moci Smeru zrejme nadobro skončil. Trval dlhých 12 rokov, a zanechal za sebou ľudskú devastáciu celého prostredia napravo od stredu. Obnovenie zmyslu pre česť, férovosť a vzájomnú úctu, to je najväčšia výzva budúcej pravice.
Druhý kľúčový výsledok: Jediným víťazom týchto volieb je Smer. A hoci sa mi to ťažko píše, po infantilnom správaní sa bývalej koalície je to spravodlivý výsledok. Čo z neho plynie? Vláda jednej strany nie je sama osebe katastrofa, vždy záleží od hodnôt a charakteru. V tomto prípade však existuje ponurá skúsenosť: Vláda Smeru s HZDS a SNS necivilizovane vyčíňala. Čo urobí Smer teraz, keď nebude mať vôbec žiadne obmezenia? Núka sa mečiarovská cesta valcovania. Alebo nebodaj Smer obmedzí sám seba prvým pokusom o civilizovanú tvár sociálnej demokracie? Tvária sa tak, tvária, ale to je nič. Predpokladalo by to totiž odstrihnúť vlastných mecenášov od štátnych kšeftov, vzdať sa mnohých Harabinov, akceptovať Čentéša, neútočiť na menšiny, neponižovať médiá a prestať so zadlžovaním. Čo by vlastne ostalo zo Smeru? Myslím si, že prvá odpoveď príde veľmi rýchlo. Tretí kľúčový výsledok týchto volieb: Najviac nimi utrpia ekonomika a tie reformy, ktoré krajina skutočne potrebuje. Smer dodnes nemá nápady na riešenie krízy, iba ilúziu spásonosných štátnych investícií, a potom už len marketingový boj s bohatšími. Vôbec si pritom nemyslím, že zajtra začne táto strana s astronomickým zadlžovaním, na to dnes v Európe nie sú možnosti a už ani odvaha. Ale z povahy ekonomických návrhov Smeru je zrejmé, že slovenská ekonomika stratí dynamiku a potenciál rastu. Zaostávať bude aj školstvo ako kľúčový segment lepšej budúcnosti.
Tieto voľby vyzerali dramaticky, no dráma to nebola. Alternatíva voči Smeru stratila vopred – vlastným správaním – morálne právo na víťazstvo. Budú potrebné roky a veľká námaha, kým príde nová šanca. Ale tak je to správne.
Prvý: Hlavnými porazenými týchto volieb sú Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. Ich stratégia, v ktorej tlačili premiérku k spojeniu hlasovaní o eurovale s dôverou vláde, a ich následný pokus urobiť z SaS jediného vinníka rozpadu koalície, katastrofálne nevyšli. Ukázalo sa, že mali nielen zlý inštinkt a chabý odhad, ale aj prehnané sebavedomie. Dvaja výrazní lídri SDKÚ boli zvyknutí, že môžu čokoľvek, pretože v strane diktovali a ich mestský volič akoby nemal alternatívu. Tento zvyk sa postupne stal drogou, až napokon prišlo k predávkovaniu. Od reality odtrhnutý Dzurinda podrážal nielen Ivetu Radičovú, ktorá pritom bola jeho jedinou šancou, ale v októbri zahral vabank s celou krajinou. Lenže ten vabank tento víkend škaredo prehral. Až tak škaredo, že v počte krúžkov je viac než trojnásobná prehra so Žitňanskou jeho absolútnym verejným ponížením. Pokus SDKÚ stať sa zbernou stranou napravo od stredu, plný faulov a podrazov voči najbližším partnerom, sa až komickým odovzdaním moci Smeru zrejme nadobro skončil. Trval dlhých 12 rokov, a zanechal za sebou ľudskú devastáciu celého prostredia napravo od stredu. Obnovenie zmyslu pre česť, férovosť a vzájomnú úctu, to je najväčšia výzva budúcej pravice.
Druhý kľúčový výsledok: Jediným víťazom týchto volieb je Smer. A hoci sa mi to ťažko píše, po infantilnom správaní sa bývalej koalície je to spravodlivý výsledok. Čo z neho plynie? Vláda jednej strany nie je sama osebe katastrofa, vždy záleží od hodnôt a charakteru. V tomto prípade však existuje ponurá skúsenosť: Vláda Smeru s HZDS a SNS necivilizovane vyčíňala. Čo urobí Smer teraz, keď nebude mať vôbec žiadne obmezenia? Núka sa mečiarovská cesta valcovania. Alebo nebodaj Smer obmedzí sám seba prvým pokusom o civilizovanú tvár sociálnej demokracie? Tvária sa tak, tvária, ale to je nič. Predpokladalo by to totiž odstrihnúť vlastných mecenášov od štátnych kšeftov, vzdať sa mnohých Harabinov, akceptovať Čentéša, neútočiť na menšiny, neponižovať médiá a prestať so zadlžovaním. Čo by vlastne ostalo zo Smeru? Myslím si, že prvá odpoveď príde veľmi rýchlo. Tretí kľúčový výsledok týchto volieb: Najviac nimi utrpia ekonomika a tie reformy, ktoré krajina skutočne potrebuje. Smer dodnes nemá nápady na riešenie krízy, iba ilúziu spásonosných štátnych investícií, a potom už len marketingový boj s bohatšími. Vôbec si pritom nemyslím, že zajtra začne táto strana s astronomickým zadlžovaním, na to dnes v Európe nie sú možnosti a už ani odvaha. Ale z povahy ekonomických návrhov Smeru je zrejmé, že slovenská ekonomika stratí dynamiku a potenciál rastu. Zaostávať bude aj školstvo ako kľúčový segment lepšej budúcnosti.
Tieto voľby vyzerali dramaticky, no dráma to nebola. Alternatíva voči Smeru stratila vopred – vlastným správaním – morálne právo na víťazstvo. Budú potrebné roky a veľká námaha, kým príde nová šanca. Ale tak je to správne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.