Povedal som si, že v týchto ťažkých časoch dám Igorovi Matovičovi pokoj. Aj sa spočiatku ukazovalo, že ten svoj premiérsky post zvláda celkom dobre. Naozaj to nemá ľahké. To treba uznať.

Nápad písať si denník bol veľmi dobrý. Hlavne pre mňa, lebo mi jeho písanie vypĺňa čas a možno poteší aj vás, čitateľov .týždňa.

Trinásty deň karantény. Aj som si hovoril, že tento denník vynechám. Nakoniec však zvíťazilo pokušenie pokaziť niekomu deň.

Nazľaknite sa toho nadpisu. Pani Magda Vášaryová si nemyslí, že by sa EÚ rozpadala. To sa len naši bývalí okupanti v Rusku tešia, že sa to stane. No, nestane.

V nedeľu som žiadny denník nenapísal. Poslal som touto cestou list novému premiérovi. Odpoveď zatiaľ neprišla. Treba však povedať, že Igor Matovič má teraz na starosti dôležitejšie veci ako odpovedať na listy.

Neviem, ale občas ma pochytí to neovládateľné nutkanie napísať list niekomu, o kom dobre viem, že mi nikdy neodpovie. Nie preto, že by nechcel. Jednoducho si list nikdy neprečíta.

Sobota by mal byť deň nič nerobenia. Ale veď v podstate nič nerobím už viac ako týždeň. Len sedím na zadku a búcham do klávesnice počítača.

Potlesk sa ozýval na celom Slovensku. Tento, ktorý počujete, znel na Račianskom mýte.

Upozorňujem, že v sobotu a nedeľu denník asi nebude. Dôvod je jednoduchý. Zachvátila ma hrozná choroba s názvom lenivosť.

V ôsmy deň dobrovoľnej karantény som sa dozvedel, že naši vedci nedriemu a driemať by som nemal ani ja. Vraj každý senior by mal aspoň 40 minút denne chodiť.