aj som si pôvodne chcel dnes dať pauzu. Vonku však prší, na prechádzku sa mi ísť veľmi v tom mrholení nechce, tak som si povedal, že skúsim predsa len pokračovať. Vrátim sa o deň späť. V piatok bolo ešte prakticky celé Slovensko zaliate slnko a ja som sa nestačil čudovať, koľko ľudí stratilo ostražitosť. Celé rodiny sa vybrali na výlet a nenapadlo ich nič iné ako ísť tam, kde sa motali desiatky iných výletníkov.
„Koroňák“ to teda naozaj nemal ďaleko od človeka k človeku. Preskočiť mohol, kedy sa mu zachcelo. Na našom dvore sa „bratali“ mamičky, popíjali kávičku a ich deťúrence šantili na preliezkach a hromadne skákali na trampolíne. Je pravda, že podaktoré mali rúška, ale tie im aj tak neustále padali. Dvor bol plný džavotu a ich mamičky sa na to s úsmevom pozerali, ako keby sa nič nedialo. Sladká nevedomosť. Alebo nezodpovednosť? Neviem. Ja tiež chodím von. Idem však tam, kde nie sú ľudia. Záhorie je na takéto „bezľudské“ prechádzky ako stvorené.
Nuž a keď máte šťastie, tak na poli nestretnete „koroňáka“, ale takéto nádherné stádo vysokej zveri:
V piatok večer som o 20:00 vyšiel na terasu a čakal, či sa nájdu ľudia, ktorí zatlieskajú tým, ktorí pre nás riskujú svoje zdravie. Aj som sa bál, že to nedopadne nijako slávne, ale mýlil som sa.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.