Keď pred pár rokmi Martin "Rahan" Zubek otvoril v blízkosti Randalu a MMC (Majestic Music Club, bývalý Babylon) klub U Očka, na križovatke Karpatskej a Šancovej ulice vzniklo rockové centrum Bratislavy, ktoré ako magnet priťahuje milovníkov tvrdej hudby z celého mesta. 

Aj v piatok, 14. januára to bolo tak. V Randale sa hral metal a punk, no a U Očka vystúpila bratislavská kapela Hvozd a po nej košický Kolowrat.

Hudba Hvozdu stojí na talente Lucie a Ivany Chuťkových. Sú autorkami piesní, zvuk klavíra (Lucia) a akordeónu (Ivana), ako aj Ivanin (a občas aj Luciin) expresívny spev dáva kapele ľahko rozpoznateľný zvuk. Basgitarista Peter Čaputa a bubeník Rišo Kamenický dievčatá - pri všetkej úcte - iba dopĺňajú. Lucia a Ivana robia zvláštne, pomerne zložito vystavané pesničky, ktorým niekedy chýbajú melodickejšie refrény, no nikdy im nechýba vtip a prirodzená "divadelnosť". U Očka hral Hvozd presvedčivo a s chuťou, malo to pôvab aj energiu. Škoda len, že sa kapela nedokáže aspoň o kúsok vzdialiť od Psích vojákov. České texty, klavír, dokonca aj frázovanie spevu pripomínajú Filipa Topola viac, než je zdravé. Na pódiu boli (z pohľadu diváka) vľavo dievčatá a vpravo chlapci. Ku koncu koncertu sa mi zdalo, že pódium je výrazne nachýlené na dievčenskú stranu. To preto, lebo Lucia a Ivana hrajú veľmi dobre, zatiaľčo basgitarista je nevýrazný a bubeník tuhý. To je, vzhľadom na sofistikovanosť hvozdovských piesní dosť veľký problém: zaslúžili by si invenčnejšieho basgitaristu a citlivejšieho bubeníka. Vrcholom vystúpenia Hvozdu bola preto pieseň, ktorú hrala a spievala iba Ivana a Lucia (keď sa k ním pridal Peter a Rišo, kúzlo sa stratilo).

Kolowrat patrí bez preháňania medzi najsilnejšie (hoci organizátormi festivalov stále prehliadané) kapely slovenskej alternatívnej scény. Počas ich vystúpenia sa už pódium nenakláňalo. Dve gitary a basa napriek neuveriteľným problémom so zvukom (Rahan v úlohe zvukára asi nemal svoj deň: gitary zneli plechovo, basa a basy vôbec sa kdesi strácali, na kraj pódia postavené bicie zneli ako keby neboli nazvučené) dokázali vytvoriť "drone", teda gitarové zvukové vrenie, ktoré nezvádza k tancu, ale k dobrodružnej zvukoplavbe. Bubeníčka Zuzana mala to, čo Rišovi z Hvozdu chýbalo: cit, drajv a hlavne ľahké ruky, vďaka čomu sa piesne Kolowratu neustále hýbali a vťahovali tak poslucháčov do svojho zvláštneho sveta. Spevák Rasťo Rusnák má veľkú charizmu a zaujímavo zafarbený hlas, čo by mu však bola nanič, keby piesne, ktoré spieva nemali hĺbku, keby ich texty neboli poetické a hlboké. Kolowrat som posledne videl naživo asi pred dvomi rokmi. Zdá sa mi, že za ten čas sa ich hudba priostrila a stala sa "vzrušujúcejšou", intenzívnejšou. Jednoducho, stala sa z nich jedna z najsilnejších kapiel slovenskej alternatívnej scény.

Kolowrat sa v Bratislave zastavil cestou do Prahy, kde v sobotu vystúpil v Meetfactory. O týždeň zahrajú naživo v programe Pohoda_FM, v Štúdiu 5 Slovenského rozhlasu. Ak ste ich nezastihli U Očka, tak si ich určite nenechajte ujsť. Odporúčam to hlavne dramaturgom letných hudobných festivalov. Kolowrat by vo Vrbovom, v Trenčíne, v Trenčianskych Bohuslaviciach či v Piešťanoch tento rok už nemal chýbať.