Alexandra Salmela je 30-ročná Slovenka z Bratislavy. Matka jednoročnej dcéry a trojročného syna. Autorka momentálne najpredávanejšej knihy vo Fínsku  - 27 alebo smrť robí umelca, (27 eli kuolema tekee taitelijan Teos, 2010), ktorá vyšla v októbri tohto roku a je samozrejme, napísaná vo fínčine. Držiteľka jednej z najprestížnejšich literárnych cien vo Fínsku, ceny najväčšieho fínskeho denníka Helsingin Sanomat. Nominovaná do finále literárnej súťaže Finlandia, čo sa ešte zatiaľ nepodarilo žiadnemu nefínovi. Kvôli nej sa dokoca zmenil štatút súťaže. Podľa nového štatútu sa cena môže udeliť za fínsky román, pričom sa nevyžaduje fínske občianstvo.

Stala si sa zo dňa na deň celebritou, mediálnou hviezdou.. Za svoj debut si získala jednu z najprestížnejšich literárnych cien, cenu najväčšieho fínskeho denníka Helsingin Sanomat. Dostala si sa aj do finále literárnej súťaže Finlandia. Veľa sa o tebe píše, tvoja fotografia sa objavila na titulnej strane časopisu Suomen kuvalehti. Aký je to pocit? 

Pravdu povediac, nečakala som to. Na Suomen kuvalehti som sa ani neodvážila pozrieť... Je to zvláštny pocit. Je to akýsi prah, ktorý treba prekročiť a urobiť krok do neznáma. Urobila som ho bez zábran, hoci celý ten ruch okolo mňa, to, že som sa zrazu stala známou, to nie je pre mňa prirodzené. Pri písaní som sama, a to mi vyhovuje.

V roku 2009 vyšla tvoja novela To pravé imigrantské blues v antológii Čo je to za novofína? S novelou si sa zúčastnila na súťaži imigrantskej literatúry a získala si 2. cenu. Novela vyvolala mimoriadne pozitívnu odozvu a bola hodnotená mimoriadne dobre.

Áno. Práve táto novela pripravila pôdu pre vydanie románu a získala mi dôveru vydavateľa.

Čo ťa priviedlo k pisaniu?

Píšem prakticky už od detstva. Ako mnohé dievčatá, aj ja som začala s poéziou. Potom som prešla na poviedky a kratšie žánre. – ja som to všetko písala simultánne, všetky tie žánre. Nikdy by ma nebolo napadlo, že nájdem trpezlivosť na niečo také rozsiahle ako román. Poéziu som vedela písať v istom, veľmi krátkom období. Poézia, to bol výbuch tvorivej energie. Potrebovala som však napísať niečo dlhšie. Vlastne nepotrebovala, nejako to tak vzniklo. Môj román má vyše 300 strán...

Prečo píšeš po finsky? Ja mám niekedy pocit, že niektoré veci sa nedajú vyjadriť vo fínčine, a naopak, sú veci, ktoré je veľmi ťažké vyjadriť v slovenčine. Je fínčina dostatočným vyjadrovacím prostriedkom? Kombinácia tzv. fínskosti a slovenskej mentality je fascinujúca...

Po absolvovaní štúdia dramaturgie na VŠMU som sa rozhodla rozšíriť si svoj jazykový obzora a tak som v roku  2002 začala študovať finsky jazyk a literatúru na Karlovej univerzite v Prahe. Fínčina je exotický jazyk. V Prahe som získala dobré základy jazyka. Vždy ma bavila etymológia – pôvod a derivovanie slov. Fínčina je foneticky a morfologicky jasný jazyk. A potom, chcela som zbúrať ten starý mýtus, že fínčina je ťažký jazyk. Kniha nemohla vzniknúť nikde inde a v žiadnom inom jazyku, to je jasné...

Ako vlastne vznikol román 27 alebo smrť robí umelca?

Najprv vznikla idea, skôr len v hlave. Keď som sa v súvislosti so súťažou bola vo vydavateľstve predstaviť, opýtala som sa, či by mali záujem o rozsiahlejšie dielo. Potom som im ponúkla ukážkový text, a tak vlastne vznikol tento projekt. Od začiatku som mala morálnu podporu, prísľub, že kniha má šancu byť vydaná. Keď som odovzdala  prvých 100-150 strán, tak mi povedali, aby som len písala ďalej, že je to zaujímavé. Po napísaní hrubej verzie so mnou uzavreli zmluvu. Písanie knihy bolo v pohode. Písala som akosi bez zábran, uvoľnene. Sotva by som sa na niečo podobné odhodlala na Slovensku... Písala som s prestávkami asi poldruha roka. Boli obdobia, keď som nepísala vôbec nič, keď sa nič nedialo. Ale boli obdobia, keď som urobila obrovský skok dopredu. Po mnohých konštrukčných a jazykových úpravách som nachádzala nové inšpirácie. Úzko som spolupracovala len s jednou redaktorkou, okrem toho som dostala pár – doslova pár – konštruktívnych pripomienok. Nebolo to teda tak, že pripomienky nejakých iných ľudí vyformovali tú knihu, ale mali pozitívny vplyv na celok. Vydavateľstvo videlo vo mne hneď na začiatku istý potenciál. Nebol to jednoliaty príbeh, písala som to, čo ma práve v tej chvíli bavilo, nechala som sa prekvapiť tým, ako sa veci vyvinuli.

O tvojom románe sa píše, ako  o „odysei mladej ženy“ hľadajúcej samu seba. V románe sa prelínajú dve dejové línie. 27-ročná umelecky založená Angie sa chce stať slávnou a dosiahnuť niečo veľké v živote, podľa vzoru svojich idolov Kurta Cobaina, Jima Morrisona, Janis Joplinovej a Jimiho Hendrixa prv ako dosiahne 28 rokov. Angie odíde z Prahy, kde študovala a rozhodne sa hľadať svoju identitu na fínskom vidieku. Druhá dejová línia sa odvíja uprostred fínskeho lesa v malej osade,  kde žije rodina s deťmi. Ide tu taktiež o príbeh hľadania, sebarealizácie matky. Rozprávačom je pritom mačka, hračkárske prasiatko a staré auto Opel Astra.

V každej postave je niečo zo mňa. Obe hlavné postavy – Angie a matka (Piia) sú posadnuté bezhlavým naháňaním niečoho nedosiahnuteľného. Piia pohŕda mainstreamovým životným štýlom, ale sama sa pritom ženie za naplnením obrazu dokonalej matky, ekologickej a etickej bytosti, ktorá je ako vystrihnutá z lifestylových časopisov tlačených na lesklom papieri. Piia spočiatku aj pôsobí dokonale, ale je to len fasáda, ktorá sa pomaly rúca.

Spôsob rozprávania a humoristický štýl tvojho románu sa výrazne odlišuje od zaužívaného štýlu podobných umeleckých diel fínskej literatúry. Tvoj štýl sa vyznačuje ľahkosťou a humorom, ktorý je síce miestami pichľavý, ale v konečnom dôsledku úsmevný. Nešetríš nikoho a nič ti nie je sväté. Objektom tvojho pichľavého humoru sú všetci a všetko – vidiečania, matky, otcovia, pseudo-umelci, ale najmä posadnutosť po dokonalosti.

Humor je nevyhnutný. Brať sa vážne, dobre. Ale od vážnosti treba vedieť aj odstúpiť a pozrieť sa na veci s humorom.

Ako si zvládla finančné náklady spojené s písaním a vydaním knihy? Mnohí autori vo Fínsku si musia hradiť všetky náklady sami. Podpora na debuty vo Fínsku už dávno neexistuje.

Prakticky poldruha roka som žila takmer z ničoho, na rôznych podporách. Chodila som písať do knižnice. S nájdením vydavateľa som ale problémy nemala. Iste by som sa knihu ani nepokúsila vydať na vlastné trovy, pravdepodobne by som ju vôbec nenapísala. Ak kniha bude úspešná, tak mám šancu získať spisovateľský grant na jeden rok. Ide o tzv. grant na tvorivú prácu. Výhoda grantu je v tom, že sa nezdaňuje.

Od januára budeš pravidelnou dopisovateľkou našich regionálnych novín Keskisuomalainen. Už sa teším na tvoje príspevky! Máš v úmysle napísať ďalšiu „veľkú knihu“?

Už rok mám v hlave jeden  príbeh. Ten sa však ešte bude transformovať, meniť...

Anna Kyppô pôsobí na Univerzite v Jyväskylä ako lektorka slovenského jazyka. Žije vo Fínsku už 30 rokov.