Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: Čo sa s nami deje?

.týždeň .témy

Žijeme v hektickej dobe. Máme za sebou pandémiu, vysokú infláciu, v susednej krajine zúri vojna a Slovensko čakajú predčasné parlamentné voľby. Hrubý slovník zo sociálnych sietí sa postupne pretavuje aj do reálneho života. Necháme sa prevalcovať nenávisťou?

Téma .týždňa: Čo sa s nami deje?
10. apríl 2022, Bratislava: Zhromaždenie za mier, zorganizovné stranou Smer-SD na Slavíne, bolo v skutočnosti zhromaždenie na podporu Ruska. FOTO BORIS NÉMETH

OBSAH

Prečo sa na Slovensku neznášame? .štefan Hríb .martin Mojžiš
Buďme voči sebe ľuďmi .štefan Hríb
Osamelosť morálnych stroskotancov .tomáš Zálešák
L

Prečo sa na Slovensku neznášame?

.štefan Hríb .martin Mojžiš .témy

To, ako sa v nejakom štáte ľuďom žije, nezáleží len od výšky HDP či aktuálneho výsledku volieb. Ešte dôležitejšie je, ako sa k sebe dennodenne správajú ľudia, ktorí krajinu tvoria. A presne toto je dlhodobý problém Slovenska.

„skapeš,“ povedal jednému z nás pred pár dňami v obchode neznámy muž a hrdo kamsi odkráčal. Podobných incidentov pribúda, takže doba už začína pripomínať mečiarovské obdobie, keď dochádzalo k fyzickému násiliu voči kritikom vtedajšej moci. Paradoxne, dnes sa hrubosťou prezentujú najmä milovníci opozície a má to už podobu vyhrážok smrti voči prezidentke a jej rodine, masívnych nenávistných prejavov na internete či verejných urážok a osobných hrozieb zo strany viacerých opozičných lídrov. K celkovému zhrubnutiu verejnej diskusie však celkom rovnako prispeli aj viacerí koaliční lídri, v prvom rade Igor Matovič.

Dnešná neznášanlivá atmosféra na Slovensku má ale hlbší pôvod. Nevznikla včera, a nie je ani dôsledkom covidu, inflácie a agresívneho Ruska (hoci svoj podiel na nej všetky tri faktory majú). Vzájomnú nevraživosť sme si dlhodobo vykoledovali sami.

raj priemerných?

Ak existuje čosi ako národná povaha či vlastnosť, alebo aspoň jej nadkritické množstvo v populácii, potom na Slovensku medzi tie hlavné patria neprajnosť a inklinácia k priemernosti. V dobre fungujúcich štátoch sa úspech cení a šikovní ľudia sú podporení, u nás sa úspech neodpúšťa a šikovní ľudia sú tými priemernými vytláčaní na okraj. Je to prítomné rovnako v našich dejinách ako v našej súčasnosti, a to v miere, ktorá bráni lepšiemu životu celej krajiny. Existuje nespočet osobných príbehov a skúseností z posledných sto rokov, keď boli výnimoční ľudia odsunutí na okraj (od Jána Lajčiaka po Róberta Bezáka) alebo pre neprajnosť emigrovali, prípadne sa po získaní skúseností a prestíže v zahraničí odmietli vrátiť. Svedectvá slovenských vedcov, umelcov či lekárov, ktorí v Amerike, na Islande alebo v Holandsku pocítili podporu svojho talentu, pričom doma zažili najmä závisť a triumf priemerných, neklamú – Slovensko sa zo svojej neprajnosti k úspechu a inklinácii k priemeru ešte stále nevymanilo, a aj preto tu dnes nežijeme práve priateľsky. Okrem tohto dlhodobého problému inak celkom pohostinného národa sme však za posledných vyše tridsať rokov prispeli k dnešnému stavu vzájomných vzťahov ešte aj inak.

20. september 1998, Bratislava: Tvár Vladimíra Mečiara na predvolebnom bilborde. Napriek výhre HZDS nemalo s kým zostaviť vládu a šance sa chopila demokratická koalícia na čele s Mikulášom Dzurindom.SEAN GALLUP/GETTY IMAGES20. september 1998, Bratislava: Tvár Vladimíra Mečiara na predvolebnom bilborde. Napriek výhre HZDS nemalo s kým zostaviť vládu a šance sa chopila demokratická koalícia na čele s Mikulášom Dzurindom.

únosy štátu, nie polemika o ňom

V dobre fungujúcej krajine sú voľby a striedanie vlád samozrejmou súčasťou spoločného hľadania lepších riešení. Voľby môžu všade dopadnúť všelijak a predvolebné riešenia sa môžu po príchode ich autorov k moci ukázať ako iluzórne či dokonca hlúpe, v zdravej spoločnosti však voľby nebývajú opakovane tragickou možnosťou akéhosi konca sveta a v strete koalície s opozíciou nebýva ohrozený život. Na Slovensku je to zatiaľ inak.

Od roku 1989 tu prakticky neboli voľby, v ktorých by nešlo o Lvšetko. A slovkom „všetko” tu nemyslíme povahu ekonomiky, výšku daní či dokončenie diaľničnej siete. Vo voľbách na Slovensku ide opakovane o únos štátu a spravodlivosti, a často aj o životy. 

Začalo to Mečiarovo HZDS a celá vtedajšia mocenská garnitúra, ktorá pod národnými heslami nielenže rozkradla celú republiku, ale ju ešte aj ponúkla Rusku (ak nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ), siahla k mediálnemu násiliu (zneužitie STV a SRo), fyzickému násiliu (voči prezidentovmu synovi, opozičným politikom a novinárom) a napokon aj k vražde Róberta Remiáša. S takouto primitívnou a agresívnou mocou ani s jej prívržencami nebol možný džentlmenský volebný súboj ani zmysluplná verejná diskusia, ale len súboj o život. Dôsledkom bolo na dlhé roky ostro rozdelené Slovensko až po úroveň rodín, a tiež vnútorne neznášanlivý štát.

Žiaľ, toto tragické rozdelenie Slovenska sa odchodom HZDS neskončilo. Sily, ktorým Mečiar vyhovoval, rýchlo presedlali k Smeru, vytvorili novú garnitúru so starými spôsobmi, a keďže tá sa nerozumnou politikou SDKÚ (vrátane korupcie) dostala v roku 2006 k moci, rozdelené Slovensko znovu nebolo možné sceliť. Nová mocenská garnitúra zasa siahla na spoločný majetok (v zdravotníctve, vo výstavbe diaľnic, v dotáciách), na práva jednotlivca (Hedviga Malinová, Rómovia v Moldave, únos Vietnamca) a pomery uneseného štátu dospeli až tak ďaleko, že opäť vyhasli aj životy (Ján Kuciak a Martina Kušnírová). Znovu teda nebola možná normálna volebná súťaž, znovu išlo o všetko – a znovu sme sa navzájom neznášali.

Dnes sa celý príbeh len opakuje. Vinou nerozumnej politiky dominantného koaličného dua OĽaNO a Sme rodina sa nádej na porážku uneseného štátu rozplynula. Smer preto rýchlo ožil a v snahe o vlastnú záchranu postupne vnášal do verejného priestoru názor ako vystrihnutý z komunistických manuálov, že prezidentka, vyšetrovatelia či médiá sú akýsi platení nepriatelia štátu a Smer mal byť ich politickou obeťou. Tým – a agresívnou komunikáciou lídra OĽaNO – sme sa vrátili k mečiarovskému rozoštvaniu spoločnosti.

každý proti každému

Rozčesnutím krajiny na dva nezmieriteľné tábory sa však naša neznášanlivosť nekončí. V rámci antificovského tábora existuje prekvapujúco veľa neprekonateľných, alebo aspoň zdanlivo neprekonateľných rozporov. Niektoré sú skutočné a zásadné, iné detinské a malicherné – a všetky sa tvária nesmierne vážne.

Jednou z hlavných príčin našej roztrieštenosti je všeobecne zdieľaný pocit, že v prvom rade potrebujeme jednotu. Táto jednota je tým dôležitejšia, čím menej je možná. A možná nie je z objektívnych príčin. Súčasťou antificovského tábora je aj Matovič, s ktorým sa spolupracovať jednoducho nedá. A je ňou aj Boris Kollár, ktorý je zároveň súčasťou ficovského tábora. Ak má byť jednota čo i len teoreticky ako-tak spoľahlivá, nie je rozumné zahrnúť do nej Matoviča a Kollára.

26. január 2022, Bratislava: Pred prezidentským palácom na Hodžovom námestí protestovalo viac ako tisíc ľudí proti obrannej dohode medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými. Protest zvolala opozičná strana Smer-SD.BORIS NÉMETH26. január 2022, Bratislava: Pred prezidentským palácom na Hodžovom námestí protestovalo viac ako tisíc ľudí proti obrannej dohode medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými. Protest zvolala opozičná strana Smer-SD.

Zostáva niekoľko dlhšie existujúcich politických strán (KDH, SaS, PS) a niekoľko nedávno vzniknutých politických strán (respektíve politických klubov vydávajúcich sa za strany), ktoré by mohli a mali byť akýmsi jednotným antificovským (a antiputinovským) frontom. Jednote však bráni niekoľko vecí. Vznik nových strán ohrozuje staršie strany, pretože stláča ich volebné preferencie pod päť percent. Žiadna z nových strán sa pritom zatiaľ nad päťpercentnú hranicu nedostala, takže ich čistý prínos je zatiaľ negatívny. Voliči starších strán preto vyčítajú novým stranám už len to, že vôbec vznikli. Voliči nových strán vyčítajú starým stranám, že už premrhali priveľa možností, že svojím spôsobom zlyhali. Nové strany vyčítajú iným novým stranám, že sa nespojili pod ich vedením. Vrcholom diskusie o neúspešnom spájaní nových strán sú výčitky voči tým ľuďom (napríklad novinárom), ktorí vznik nových strán nevítali práve preto, že ich spojenie považovali za málo pravdepodobné – títo ľudia sú vraj priamo zodpovední za nespojenie, pretože k nemu nevyzývali. Nuž tak veru, takáto je naša verejná debata – logiky ako šafránu, emócií ako maku.

A to ešte stále nie sme na konci. Ďalším faktorom ovplyvňujúcim stabilitu koaličného potenciálu príčetných politických strán je pozoruhodný fakt, že strany, ktoré sa v prieskumoch ocitnú nad piatimi percentami, začnú mať takmer okamžite pocit, že práve nastal ten správny čas razantného presadzovania ich najvlastnejšej agendy. Z potenciálnych spojencov, ktorí s touto agendou nesúhlasia, sa tak veľmi rýchlo stávajú aktuálni nepriatelia.

K všeobecne zdieľanému pocitu o potrebe jednoty tak pribúda druhý všeobecne zdieľaný pocit – frustrácia z nemožnosti túto jednotu dosiahnuť. Táto frustrácia spôsobuje podráždené reakcie, ktoré namiesto atmosféry zhody vytvárajú čoraz hustejšiu atmosféru nezhody. Takáto atmosféra môže nezanedbateľnou mierou prispieť k volebnej katastrofe. A ak sa to aj nestane, veľmi pravdepodobne prispeje k chorobnej krehkosti prípadnej povolebnej antificovskej koalície. 

Všetci sme z toho nervózni, a podľa toho sa k sebe správame. Ak to pôjde takto ďalej, čoskoro sa dočkáme toho, že sa začnú verejne osočovať najbližší spojenci. Len tak, z blbej nálady. Veď keď už je všetko stratené, načo byť ešte lojálny ku komukoľvek a k čomukoľvek. 

cesta von

Na neznášanlivosť dnešného Slovenska neexistuje rýchle riešenie. Bolo by skvelé, ak by sme septembrové voľby mohli brať ako prirodzený spor koalície a opozície o mieru slobody či solidarity, ale nie je to možné – väčšina súčasnej opozície totiž ohrozuje samotné základy našej slobody a veľká časť koalície vôbec nerozumie, čo je to demokratická politická strana či rozumné spravovanie štátu.

Možné sú len viaceré namáhavé kroky – tým prvým je volebné odmietnutie Smeru a extrému. Ale znášanlivejšie Slovensko si žiada hlbokú zmenu aj v opačnom tábore, a to bude ešte namáhavejšie.

L

Buďme voči sebe ľuďmi

.štefan Hríb .témy

Diskusia s prezidentkou na Pohode sa napriek jej rozhodnutiu znovu nekandidovať začala niekoľkominútovým potleskom preplneného stanu. Hovorili sme o nenávisti, láske, práve na slabosť, a potom aj o budúcej hlave štátu.

v prezidentskom paláci bol včera ukrajinský prezident Zelenskyj a zo správ sme sa dozvedeli, že ste sa zhovárali, ako budeme spolupracovať na obnove Ukrajiny, na odmínovaní, na vojenskej pomoci Ukrajine. Ale v správach nebolo, o čom ste sa rozprávali medzi štyrmi očami. Bol aj rozhovor medzi štyrmi očami?

V prvom rade ďakujem za úžasné privítanie, veľmi si to vážim. Včera večer som mojej rodine spomenula, že keďže som ohlásila, že nebudem kandidovať, ktovie, či ľudia do tohto stanu prídu... takže naozaj ďakujem. A k tomu, čo si sa pýtal, Štefan, áno, samozrejme, mali sme priestor hovoriť medzi štyrmi očami, čo je z mnohých dôvodov dôležité. Je to vždy silné stretnutie s úžasným lídrom, ktorý vedie krajinu v nesmierne ťažkých časoch. My sa poznáme, lebo sme nastúpili do funkcií plus-mínus v rovnakom čase. Obaja sme nastúpili ako ľudia zvonku, nie z politického prostredia, obidvaja s právnickým vzdelaním, aj keď on sa právu aktívne nevenoval. Netušili sme vtedy, aké úlohy nás budú čakať, ale on ich zvláda úžasne. Máme priateľský vzťah a vždy keď sa stretneme, prvé otázky znejú, ako sa majú naše deti, naši partneri, jeho manželka. Tento otvorený vzťah si veľmi vážim, pretože sa môžeme rozprávať nielen o pragmatických veciach, ktoré si spomenul, ale aj o ďaleko hlbších veciach.

Pre mňa je téma Ukrajiny – ako pre každého cítiaceho človeka – predovšetkým témou solidarity, súcitu a rešpektu k medzinárodnému právu. Aj teraz, keď sme prichádzali do Trenčína, ohlásili ďalšie obete nočného útoku, nevinných civilistov.

prezident Zelenskyj je v strašne ťažkej situácii. Jeho krajina je vo vojne a on vedie tú krajinu proti presile. Možno poviem hlúposť, ale on asi nemá právo to vzdať, akokoľvek by bol unavený a ľudsky zničený. Asi nie. Niektorí ľudia ale hovoria, že ani ty si nemala právo sa rozhodnúť nekandidovať, keďže Slovensko je v ťažkom stave. Asi vieme, ako dopadnú voľby, a demokraticky, slobodne a západne orientovaná osoba v úrade prezidenta bude strašne potrebná. Keď si sa rozhodovala, brala si aj toto do úvahy?

Samozrejme. O tom bola tá dilema. Preto bolo rozhodovanie ťažké a trvalo dlho, lebo vo vývoji štátu a v jeho dejinách sú situácie, keď sa rozhodovací priestor zúži na minimum. Napríklad počas vojny – vtedy nemáš ako líder na výber, krajinu musíš previesť cez vojnové obdobie. My vo vojne, chvalabohu, nie sme, ale sme v ťažkej situácii, to nepopieram. Niekoľko mesiacov som riešila dilemu – na jednej strane, kde ako krajina sme, kam smerujeme a akým rizikám čelíme. Na druhej strane išlo o moje schopnosti, spôsobilosti, silu a energiu, ktorú tej funkcii dokážem v ďalších šiestich rokoch, teda rok tohto mandátu a ďalších päť ďalšieho mandátu, ešte dať. Výsledok tohto môjho zhodnotenia je známy a rozumiem, že je ťažké pochopiť všetky dôvody. Napokon, otvorene o všetkých ani nehovorím, pretože sa týkajú aj mojich blízkych. Áno, tá dilema bola pre mňa nesmierne ťažká, pretože som človek verejnej služby. Celý svoj profesijný život som venovala obrane demokracie, spravodlivosti, dobrému nastaveniu systémov, pomoci ľuďom, ktorí ťahali za kratší koniec, najmä v boji so štátom alebo s oligarchami. Môj život aj po výkone prezidentskej funkcie bude v nejakej podobe verejná služba. No myslím, že do toho ďalšieho obdobia bolo potrebné správne odhadnúť svoje sily, pretože som svoju politiku založila na úprimnosti k ľudom, na autenticite. Keď máte pocit, že tlak, ktorému čelíte, vás posúva niekam, kde už to nie ste vy, tak postupne sa zo mňa môže stať karikatúra samej seba a všetky reči o úprimnosti by boli iba hrou voči vám, a toto by som nepovažovala za fér. Som vďačná tým, ktorí dôveru, ktorú ku mne cítili, preniesli aj na dôvody môjho rozhodnutia.

Na fotografiách z 8. júla 2023 je prezidentka Zuzana Čaputová na trenčianskom festivale Pohoda, na ktorom prebehla diskusia so Štefanom Hríbom.BORIS NÉMETHNa fotografiách z 8. júla 2023 je prezidentka Zuzana Čaputová na trenčianskom festivale Pohoda, na ktorom prebehla diskusia so Štefanom Hríbom.

na Slovensku bola dlhoročná kauza pezinská skládka, v ktorej Zuzana zohrávala jednu z rozhodujúcich rolí, bojovala proti štátnym orgánom, úradom aj proti Kočnerovi. Vtedy sa ukázala ako veľká bojovníčka. Asi pred pol rokom som počul Zuzanu Čaputovú povedať, „ak si myslia tí, ktorí voči mne šíria nenávisť, že ma tým zastrašia a skončím, tak sa mýlia“. Potom prišlo rozhodnutie o nekandidovaní – a centrály niektorých strán sa asi potešili a povedali si, že sa oplatilo urážať ju a zastrašovať, lebo ona odchádza. No ja Zuzanu Čaputovú nepoznám tak, že by sa zľakla. Hralo toto rolu?

Predovšetkým, ja sa nevzdávam a najbližší rok ani nikam neodchádzam. Vzdanie sa alebo prehra by to bola vtedy, keď by som sa pod tým obrovským tlakom podvolila čo i len jedenkrát vo svojich rozhodnutiach, vo svojich krokoch a postojoch, v hodnotách, ktoré som reprezentovala, reprezentujem a budem reprezentovať do posledného dňa mandátu.

Môj život je kontinuum verejnej služby a bude aj potom. Bude to ochrana dôležitých hodnôt rovnako ako predtým. Áno, zmenia sa kulisy, nebude to mať formu paláca so zlatými ornamentmi, ktoré, mimochodom, pre mňa nikdy neboli dôležité, a zmení sa aj rozsah mojich právomocí. Ale nastavenie, ktoré mám, sa nemení. Ako som povedala, toto nie je porážka slušnej politiky. Slušnou politikou sa dajú vyhrať voľby, vykonávať mandát a zostať najdôveryhodnejším politikom v krajine. Slušná politika sa stratí, len keď jej prestaneme veriť, a ja jej verím ďalej a stále si myslím, že to je správna perspektíva pre Slovensko.

K tým vyhrážkam ešte dodám jedno. Žijeme ťažkú dobu, kombináciu mnohých kríz. Môj mandát bol zatiaľ poznačený tým, čo všetci viete a vidíte: globálne krízy, covid, vojna, energetická kríza, inflácia. Tie štyri roky sme sa sprevádzali so štyrmi vládami, na jeseň to bude piata vláda za päť rokov môjho mandátu. Takto turbulentné vnútropolitické aj globálne prostredie sme tu nikdy nemali. A to súvisí aj s odhadom mojich síl, aj s atmosférou v spoločnosti, ktorá je poznačená frustráciou a u časti ľudí sa preklápa až do nenávisti. Diskomfort patrí k politike alebo vôbec k boju za dobré hodnoty, ale ak to prekračuje mieru, ktorá sa týka vašich detí a bezpečia, to už považujem za hodné zváženia. Opakovane tvrdím, že som sa nerozhodla pre nejaký jeden jediný osamelý dôvod, ale pre komplex dôvodov. No otvorene hovorím, že musíme viac pracovať na ochrane demokracie. Treba, aby obrana voči verbálnym útokom na Slovensku bola oveľa efektívnejšia, nielen kvôli politikom, ale kvôli menšinám, kvôli všetkým ľuďom, ktorí nejako vyčnievajú. Každý, kto háji nejaké hodnoty, to „schytáva“ verbálnym spôsobom a niekedy aj inak – a tu sa musíme ako krajina posunúť.

keď pred rokom 1989 niekto kritizoval režim alebo bol slobodný človek, buď ho zavreli, alebo šikanovali, alebo mu znemožnili študovať. A v novinách o ňom písali ako o zradcovi zapredanom za americké peniaze. Prešlo vyše tridsať rokov a vlastne sme sa vrátili naspäť: to, čo sa o Zuzane Čaputovej niekde hovorí a píše, je ako vystrihnuté z komunizmu. „Nepriateľka národa, štátu, agentka Spojených štátov, Sorosove dievča“ – úplne ako za komunizmu. Čo to robí s človekom, keď je konfrontovaný s týmto druhom nenávisti?

Bol to istý vývoj, pretože nikto z nás nemôže byť pripravený na takú vlnu nenávisti, ktorá tu postupne rástla. Najskôr to spracovávate ako istý šok, lebo ak nenosíte v sebe pestovanie si nenávisti voči ľuďom, tak vás to nemilo prekvapí. Potom prichádza štádium, keď sa snažíte porozumieť dôvodom tej nenávisti a pochopíte, že sú to často totálne klamlivé naratívy. Iné je vecne kritizovať alebo nesúhlasiť, ale niečo úplne iné sú nezmysly, ktoré si aj ty menoval. Uvedomila som si, že tá nenávisť nie je smerovaná voči mne, ale voči predstave o mne, ktorú niekto účelovo vytvoril. 

Boris Németh

Nenávisť a klamstvá motivujú ľudí až k vyhrážkam zabitím. Ale celkovo na tejto téme považujem za nebezpečné ani nie tak moje prežívanie – to sa človek snaží manažovať –, ale skôr, čo to robí s krajinou. A je obrovský problém, ak tu niektoré politické strany, politickí lídri využívajú klamstvo ako pracovnú metódu. Ak je klamstvo legitimizované ako názor. Ak im ide o to, aby vzbudzovali strach, aby mohli ľudí ľahšie manipulovať. To rozleptáva krajinu, to je nebezpečné pre Slovensko. O mňa ide až v niekoľkom rade.

zaregistroval som niekde úvahu, že na Slovensku človek nemôže dosiahnuť viac ako to, že sa stane prezidentom. Pousmial som sa, lebo sem chodieval Anton Srholec, ktorý nebol prezidentom, Róbert Bezák, ktorý nebol prezidentom, Ján Kuciak, ktorý nebol prezidentom – a pohli Slovenskom. Ivan Gašparovič bol dvakrát prezidentom a neviem, čím pohol. No mnohí ľudia čím majú vyššiu funkciu, tým sa cítia dôležitejší. Čo urobilo so Zuzanou Čaputovou to, že bola, ešte je a ešte rok bude hlavou štátu?

Asi najobjektívnejšie by to zhodnotil niekto iný, kto je pri mne blízko. Pred pár dňami mi jedna moja priateľka povedala: „Zuzi, poznám ťa 20 rokov a si stále rovnaká.“ To bolo pre mňa veľmi dôležité. Funkcia, samozrejme, na človeka vplýva rovnako, ako na nás vplývajú všetky skúsenosti. Otázka je, či vplývajú aj v tých najhlbších rovinách našej osoby, povahy.

Samozrejme, pribudli mi šedivé vlasy, pribrala som nejaké kilo a ešte všeličo iné súvisí s tými limitmi, ktoré mám z hľadiska pohybu a vyčerpanosti. Ale zároveň som aj veľa zažila, veľa som sa naučila. To je na tej funkcii krásne, lebo každý do nej vstupuje z nejakej svojej oblasti. Ja som sa venovala právu, Andrej Kiska mal svoju profesijnú stopu, ale zrazu musíte nabrať veľmi veľa informácií a zručností na obrovskej ploche. A to je na tom pekné a silné. Navyše som stretla úžasných ľudí a za to budem do smrti vďačná, za to množstvo skvelých ľudí na Slovensku, v najzapadnutejších kútoch alebo v mestách, v organizáciách, vo firmách. Mala som možnosť a mám možnosť byť v kontakte s ľuďmi, ktorí v dobrom zmysle slova hýbu svetom. A boli mi opakovane dopriate stretnutia so Svätým Otcom. Keď sa to celé skončí a budem si môcť oddýchnuť a reflektovať, budem za tieto veci vďačná. Ale kvalita výkonu verejnej moci je spätá zo zrelosťou človeka, ktorý ju vykonáva. A zrelosť je proces, nie niečo, kde sme zrazu vo finále. Sme na ceste. Ak sa na tú cestu vydáme, ak sa snažíme o sebapoznanie, ak sa snažíme mať ego pod kontrolou, vtedy je šanca, že tú funkciu nezaťažíme svojimi excesmi, lebo moc je lákadlo a ukáže všetky charakterové vady a výchylky. Mne veľmi záleží na tom, aby sprievodným znakom výkonu tak zodpovednej úlohy, ako je úloha hlavy štátu, bolo nielen naberanie vedomostí, ale aj neustála práca na sebe.

posledných desať rokov sme svedkami zaujímavého javu. Už druhá hlava štátu za sebou nekandiduje znovu. Pritom pre mnohých je politika taká droga, že sa opakovane vracajú, vidieť to aj dnes na bilbordoch. A tu už druhý prezident za sebou povedal po piatich rokoch: „Nie, ja to nepotrebujem k životu a k pocitu sebahodnoty.“ To je vlastne silná správa. Malo tvoje rozhodnutie nekandidovať aj ten rozmer – byť slobodná od funkcie?

Skôr to malo ten rozmer, že by bolo nesprávne, ak by som prehliadla moment, keď funkcia a pozícia slúži mne, a nie ja jej. To je práve o tom odhade síl. Áno, je to lákavé, je s tým spojený status, ale aj zodpovednosť a práca. Na druhej strane práve z úcty k tej pozícii považujem odhadnúť svoje sily za správne a férové voči ľudom a voči krajine, ktorej mám slúžiť. Funkcia nemá byť pre mňa zlatá klietka, ale pozícia, v ktorej človek odovzdá čo najviac.

BORIS NÉMETH

Keď sa rozprávam s kolegami, s inými prezidentmi a prezidentkami, tak tá úvaha, ktorú som aj ja oznámila, nie je zďaleka ojedinelá. Žijeme takú náročnú dobu, zrýchlenú v zmysle presunu informácií, tlaku sociálnych sietí, globálnych kríz, že ak sa chcem funkcii odovzdať naplno na tých päť rokov, musí to byť poctivé a férové.

za necelé tri mesiace sú parlamentné voľby a mnohí sa obávajú, či sa Slovensko úplne neobráti na Východ. Skoro to vyzerá, ako keby sme nemali šancu to zmeniť: pozeráme si prieskumy, počítame, kto s kým by mohol vytvoriť väčšinu – a nevychádza to. Môžeme ešte niečo urobiť?

Všetci zostávame občanmi tejto krajiny, aj ja. Ja sa budem pokúšať urobiť to, čo vždy. Je to výzva, aby sme nerezignovali na voľby, aby sme sa ako občania volieb zúčastnili, aby sme využili moment, keď môžeme svoju vôľu vyjadriť vo voľbách. To považujem za veľmi dôležité. Ale rozumiem, že otázka má aj širšie súvislosti. Situácia je dnes špecifická, lebo v roku 2020 sme pristupovali k voľbám s nádejou na zmenu, ktorá prinesie to, po čom sme túžili. To, čo bol odkaz aj Jána a Martiny. Zmena v tom plnohodnotnom zmysle sa však akoby nedostavila a veľa ľudí je sklamaných. Ale demokracia je proces. Nesmieme sa vzdať, nesmieme to odovzdať, to by bola najväčšia chyba. Ja stále verím, že verejná moc a politika sa dajú vykonávať slušným, kultivovaným, kompetentným spôsobom a že ich súčasťou má byť aj vľúdnosť a empatia. I keď na Slovensku časť verejnosti, časť ľudí akoby preferovala hrubosť, útoky, nenávisť a iné emócie. Ale aj to je len dočasné.

keď si bola u pápeža, hovorili ste aj o tom, ako by sa dala spájať rozdelená spoločnosť, ako by sa dali spájať liberáli, konzervatívci a ďalší – aby spolupracovali a nepodľahli extrému. Bol to tvoj cieľ. Darí sa to?

Keď som nastupovala do funkcie, hovorila som o polarizácii spoločnosti. Teraz je presnejšie hovoriť skôr o fragmentácii, lebo tam nie je jedna deliaca línia, ale množstvo línií, ocitáme sa v táboroch, a bohužiaľ aj v izolovaných táboroch. A je to obrovská škoda, lebo my sme odsúdení žiť spolu na tomto území v danom čase a ďaleko lepšia stratégia spolužitia, než nenávidieť sa, je hľadať porozumenie. Moja ambícia zodpovedá tomu, čomu verím. Myslím, že ako demokratickí voliči alebo občania, ktorí preferujeme demokraciu, by sme sa navzájom nemali hádať na iných deliacich líniách, lebo nebezpečenstvo autokracie, populizmu alebo extrémizmu je ďaleko väčšie. Je mi ľúto, že veľakrát sa až nezmyselne hádame či izolujeme – napríklad medzi ľuďmi, ktorí sa delia na konzervatívcov a liberálov. Ja si myslím, že keď sa vieme zhodnúť na hodnotách, v názoroch môžeme mať rôzne pohľady. Ak sa vieme zhodnúť na tom, že láska k blížnemu je to najdôležitejšie, tak od tohto bodu začnime. Ale hlavne nestraťme zo zreteľa, že keď sa budeme dohadovať, nebodaj sa aj prestaneme rozprávať, zvýši sa podpora pre extrémne sily, ktoré sú pre nás spoločným nepriateľom. Bolo by skvelé, keby sme si toto uvedomili už pred voľbami.

prezidentka Slovenskej republiky práve povedala, že najdôležitejšia je láska. Predvolebné debaty pritom ukazujú, že je to znova tak, ako za Mečiara, že predmetom sporu nie je, aké bude zdravotníctvo či školstvo, ale: „Ty si zlo, teba musíme zničiť, teba zavrieť, ty si proti národu...“ Obsahom verejného života na Slovensku je snaha zničiť protivníka. Existuje z toho nejaká cesta von?

Rada by som to upresnila. Prvá vec, toto naozaj bežne vidíme v mediálnych debatách, ale nie je pravdou, že by sme nemali politické sily, ktoré uvažujú, ako zlepšiť jednotlivé oblasti Slovenska. Druhá vec, médiá tvrdia, že toto chcú diváci vidieť, počuť. Ja si tým nie som úplne istá. No hádka dvoch politikov je akoby atraktívnejšia než vecná debata o školstve a zdravotníctve. A to je často obrovský problém. Politika akoby sa zredukovala na boj o odstránenie či reputačné zlikvidovanie názorového oponenta alebo protivníka. Pritom politika by mal byť proces debaty, hľadania najlepšieho riešenia pre krajinu. Zostáva jediné: aby rozumné politické sily vracali debatu k riešeniam, vracali ju k vecným témam. Jasné, že sa útokom treba postaviť – ale potom treba vrátiť debatu do vecnej roviny. Toto považujem za veľmi ťažké, ale jediné možné východisko.

bol som teraz na viacerých stretnutiach, kde sa vážne diskutovalo, či hrozí, že Slovensko vypadne zo slobodného sveta, teda z Európskej únie, z NATO – a to vlastným rozhodnutím. Môže sa to stať?

Potenciálne to možné je, ale dúfam a verím, že až takto ďaleko sa nám nepodarí zájsť. Faktom je, že mnohé tieto tézy poletujú verejným priestorom ako naratívy niektorých politických strán. Ale keď hovoríme o tom, že Slovensko vypadne, tak Slovensko ste aj vy – ľudia, ktorí ste dnes tu, ľudia, ktorých stretávam v rôznych kútoch našej krajiny. Aj to je Slovensko. Kompetentné, konštruktívne, spôsobilé napriek všetkým krízam a niekedy aj napriek vládam robiť skvelé veci a posúvať krajinu dopredu. Aj toto je Slovensko, čiže ja som ďaleko od tejto skepsy.

Boris Németh

orbánovo Maďarsko je súčasťou Európskej únie a NATO, ale v slobodnom svete má problém. Ak nevypadneme zo slobodného sveta, môže sa stať, že budeme západný štát, v ktorom panujú východné pomery, ako povedal Ivan Korčok?

Samozrejme, pretože je to predmetom pozorovania z rôznych krajín, ktorými sme obklopení, napríklad našimi partnermi v Európskej únii. Pýtajú sa ma na vývoj na Slovensku, na možné perspektívy, lebo sú veľmi dobre informovaní o tom, čo hlásajú jednotliví lídri. Takže áno, toto sa nám môže stať po voľbách. Uvidíme. No tu mám pocit ešte jedného dlhu, ktorý sme ako demokratická krajina ešte nesplatili. A to je téma obrany demokracie. Ja som príhovor v Európskom parlamente zhrnula do tézy, že demokracia možno raz zahynie na naivitu demokratov. Zďaleka sa to netýka len Slovenska, ale aj vývoja v iných krajinách. Ako keby sme podľahli ilúzii, že demokratické práva sú iba užívané a že nie sú zneužívané. Veľmi silno to vnímam najmä v oblasti práva na slobodu prejavu. Sloboda prejavu – ako každá iná sloboda – nie je bezbrehá a nie je bez zodpovednosti. Nám sa pomaly stalo, že sa sloboda prejavu presťahovala do pásma verbálnych trestných činov. Toto je nebezpečné, ohrozuje to demokraciu a zďaleka nie iba na Slovensku. A ak sa skoro nezobudíme a neprijmeme opatrenia, ktoré budú legitímne a, zdôrazňujem, demokratické, ale budú primerané dobe, ktorú žijeme, a primerané aj novému fenoménu sociálnych sietí, tak sa nám môže stať, že sa postupne presunieme do pásma autokracie alebo iných nedemokratických režimov.

okrem kríz, o ktorých sme hovorili, sa na Slovensku odohrala aj tragická udalosť na Zámockej, keď mladý človek zastrelil dvoch iných mladých ľudí pre ich orientáciu. Z toho obdobia pochádza dnes už ikonická fotka, keď prezidentka pred Teplárňou objala jeho majiteľa Romana Samotného. Potom bola silná demonštrácia v Bratislave a zdalo sa, že nás to niekam pohne. Keď sa ale dnes pozerám na sociálne siete, sú tam obrázky niektorých ľudí a to, že sú inak orientovaní, sprevádza upozornenie –„vidíte, toto nesmiete voliť“. Kam sme sa od tej vraždy pohli?

Predovšetkým tá vražda alebo teroristický čin bola obrovská tragédia a silná reakcia verejnosti prišla práve preto, že sa dotkla každého z nás. To nebol iba útok na komunitu, to bol útok na každého vnímavého normálneho empatického človeka. Zomreli nevinní ľudia, Radka bola zranená. Reakcie verejnosti, dokonca niektorých politikov, v tejto téme sa na pár hodín alebo dní utíšili. Žiaľ, netrvalo to dlho a zase sa vrátili nevhodné, nevkusné, nesprávne naratívy útočiace na komunitu. Toto považujem za absolútne nešťastné. Za nešťastné považujem tiež, že ani táto tragická udalosť nepohla slovenským parlamentom tak, aby sa pristúpilo k uzákoneniu niečoho, čo už je v drvivej väčšine krajín Európskej únie absolútnou normou – a to sú registrované partnerstvá. Nestalo sa to, ale v septembri máme novú príležitosť vybrať si zástupcov v parlamente – a môžeme ich vybrať tak, aby reprezentovali všetky prúdy, všetky smery, aby reprezentovali hodnoty, predovšetkým hodnotu ľudskosti, pretože veľa otázok v tejto téme sú otázky ľudsko-právne, nie teoretické. Tieto otázky majú korene v empatii, sú normálne, takže ja dúfam, že sa posunieme dopredu. To, čo je vidieť, čo registrujeme, že po Zámockej nastalo, je mierny posun, pokiaľ ide o akceptáciu tejto komunity širokou verejnosťou, vyššiu mieru pochopenia, tolerancie. Nie je to skokový nárast, čo mi je ľúto, ale istý posun k akceptácii predsa len nastal.

vrátim sa ešte k Ukrajine – nastal až trocha zvrátený stav, že tí, ktorí sú za pomoc napadnutej Ukrajine, sú akoby za vojnu, a tí, ktorí sú proti pomoci napadnutej Ukrajine, sú akoby za mier. Je Zuzana Čaputová za vojnu?

To je presne jedna z tých falošných dilem alebo absurdných otázok, ktoré sa vytvorili vo verejnom priestore. Pre mňa je to okrem politickej a pragmatickej aj veľmi hlboko ľudská téma, pretože dvakrát som mala možnosť byť blízko tým miestam a tomu utrpeniu. 

Viem, že mnoho ľudí zo Slovenska cestuje na Ukrajinu a mnoho novinárov robí skvelú prácu, prináša odtiaľ informácie. Byť zoči-voči ľuďom, ktorým uniesli deti do Ruska, byť zoči-voči žene, ktorá bola znásilnená, byť zoči-voči ľuďom, ktorí boli väznení tri mesiace a zomierali pri nich ich susedia – to sú hrozné výpovede. Keď som sem cestovala, zomreli ďalší civilisti, bola zbombardovaná ďalšia bytovka. To sú konkrétne obete, konkrétne utrpenie. Chvalabohu, že na toto utrpenie sa civilizovaný svet vrátane Slovenska rozhodol nereagovať pasivitou. Pretože dnes naozaj máme možnosť voľby. Môžeme sa prizerať – alebo môžeme pomôcť. Aj vojensky, aj to je akt pomoci. Tiež som si vo svojom vnútri na začiatku vojny musela prejsť procesom, či toto bude správne. Som absolútne mierumilovný človek, ale brániť agresorovi a brániť nevinnú obeť, častokrát slabšiu obeť, voči zbraniam a agresii, pomáhať a nezostávať pasívnym, to považujem za správny hodnotový postoj.

Boris Németh

aj na to, čo sa deje na Ukrajine, existujú dva názory. Jeden je, že to je vec medzi Ruskom a Ukrajinou a my sa do toho nemáme starať. Druhý hovorí, že na Ukrajine sa rozhoduje o nás. Rozhoduje sa na Ukrajine o nás?

V mnohom určite áno. Pretože ak si povieme, že niekto má právo porušiť medzinárodné normy a napadnúť suverénnu krajinu, ak budeme dnes tolerovať útok voči Ukrajine, nabudúce si to isté zvyšok sveta povie, keby niekto napadol nás. Veď tu platia nejaké pravidlá, a nie pravidlo hrubej sily a agresie, ale normy, ktoré sa vyvinuli najmä po druhej svetovej vojne. Aj vďaka tomu väčšina krajín v rámci Organizácie spojených národov jednoznačne odsúdila ruskú agresiu ako niečo, čo porušuje medzinárodné právo. Ako neľudský zásah do integrity a suverenity štátu. Ak my k tomu budeme ľahostajní, tak nabudúce môže byť niekto iný ľahostajný k nám. Takže určite sa nás to týka, je to náš spoločný záujem – že buď tu platia nejaké pravidlá, alebo sa na ne vykašleme, ale potom tu bude platiť iba hrubá sila.

už iba pár posledných otázok. Ešte sa vrátim k rozhodnutiu nekandidovať. Politici nemajú radi, keď ukazujú, že v niečom nemajú silu. Naopak, tvária sa, že zvládnu všetko aj opakovane. Ty si nám povedala, že nemáš na to silu. Je s tým spojený aj nejaký smútok?

Je to, samozrejme, mix pocitov. Ja musím ešte ten rok dotiahnuť v plnej sile. Toto bol odhad na ďalšie obdobie, ktoré pravdepodobne tiež nebude ľahké. Smútok cítim napríklad aj preto, že ľudia, ktorí tvoria môj tím, sú skvelí a nebudeme už môcť pokračovať v mnohých skvelých veciach, ktoré sme začali. Dotiahneme ich do nejakého bodu, či už v oblasti ochrany klímy, v oblasti práva a spravodlivosti, ochrany ústavnosti, na čom mi nesmierne záleží. Vetovala som najviac zákonov v histórii piatich rokov prezidentského mandátu, lebo je to dôležité, je dôležité aj posúvať ich na ústavný súd a mať tam úspech, lebo sme mladá demokracia a formujeme mantinely nášho fungovania. Alebo v sociálnej oblasti, v oblasti násilia na ženách, duševného zdravia mladých ľudí, čo je tiež veľká téma. Dúfam, že v niektorej z týchto tém sa budem môcť venovať v budúcnosti, ale už nie s celým skvelým tímom, ktorý mám teraz pri sebe. Zároveň však to, čo bolo jadrom môjho rozhodnutia, je ďaleko dôležitejšie: spomínaný odhad síl. Na začiatku som spomenula, že som vďačná tým z vás, ktorí ste mi prejavili pochopenie. Mala som, prirodzene, obavu, pretože som išla oznámiť niečo iné, ako očakávali ľudia, ktorí mi dôverujú, a to bolo ťažké. Ale tá vlna podpory a pochopenia, ktorá sa mi dostala, bola šokujúco silná. Ani som možno nevedela, že to môže byť také veľké a silné. A možno už teraz ani nejde o mňa. Chcem sa pozerať dopredu na tých politikov, ktorí do politiky idú, alebo na všetkých tých slušných politikov, ktorí tam už sú – a my ich tam naozaj máme. Stojme pri nich. Vyjadrujme im podporu. Dajme im o sebe vedieť. Je to pre nich dôležité, niekedy sú tie chvíle strašne ťažké a my máme v západnej kultúre a civilizácii návyk byť žalobcami aj sudcami. Stále nám niečo nestačí, máme tendenciu rýchlo si tvoriť názor. Skúsme viac pozorovať ako posudzovať. Je to nesmierne dôležité. 

Boris Németh

Nečakajme od politikov dokonalosť, nikto z nás nie je dokonalý. Skúsme nájsť najväčšiu mieru stotožnenia, ale hlavne buďme v tom spolu. Neodovzdajme im to do rúk, nečakajme, že oni to za nás zachránia. Demokracia je našou spoločnou úlohou.

predošlá otázka sa týkala smútku, teraz hovorme trocha o radosti. Môže prezident Slovenskej republiky prežiť vo svojom funkčnom období aj radosť?

Z úcty ku všetkým tu prítomným dámam, prezidentka ☺. Ale samozrejme, určite môžem. Tých chvíľ bolo veľa a pre mňa je, samozrejme, úžasným povzbudením aj chvíľa tu na Pohode. To je kúzelné, to si budem na dôchodku púšťať z videí. Samozrejme, ako som spomínala, moja radosť spočíva v tom, že mám rada ľudí. Toto bola a je veľká výhoda mojej povahy v súvislosti s výkonom funkcie, lebo ja sa k tomu nemusím nútiť. Ja mám rada ľudí, ja ich rada vnímam, počúvam – a čím pestrejší obraz, tým je to zaujímavejšie. Mala som možnosť a mám možnosť stretávať fakt skvelých ľudí. Slovensko je silné v tom, kto tu žije, kto ešte neodišiel, aj keď rešpektujem všetky možné scenáre, ale naozaj, ľudia sú tu schopní robiť úžasné veci vo všetkých oblastiach. Mimovládky, biznis, ale aj štátna správa, a to už ani nehovorím o samospráve. Mnohé mestá zohrávajú strašne dôležitú úlohu, ja v tom vidím obrovskú nádej pre Slovensko. Z toho pramenila a pramení moja radosť. A v neposlednom rade som hrdá prezidentka reprezentujúca túto krajinu v zahraničí. Sme naozaj pozitívne vnímaní, hoci s rizikami, a ja som naozaj hrdo reprezentovala a reprezentujem Slovensko vďaka tomu, akí ľudia tu žijú a čo sa nám podarilo.

vzhľadom k tvojmu rozhodnutiu budeme o necelý rok všetci riešiť, koho si zvolíme za ďalšieho prezidenta, prezidentku. (Smiech.) Zatiaľ som zaregistroval tri mená. Ján Kubiš, to bol minister zahraničných vecí zo smeráckej vlády. Peter Weiss, to bol predseda bývalej komunistickej strany, SDĽ. A tretí sa volá Ivan Korčok, neviem, či tu náhodou nesedí. (Intenzívny potlesk publika.) Máš medzi doterajšími ohlásenými kandidátmi svojho favorita?

Pre presnosť treba povedať, že nie všetky tie mená ohlásili, že budú kandidovať, no minimálne v tom jednom prípade dúfame. Takže áno, mám.

toto vlastne neviem: môže prezidentka vo funkcii podporiť kandidáta na budúceho prezidenta? 

Ani ja úplne neviem, ale máme slobodu prejavu. Nechcem zasiahnuť do akejkoľvek súťaže, veď ešte nikto nič neohlásil, ale svoje hodnotové a názorové súznenie s niektorým kandidátom, myslím, prejaviť môžem – a preto som tak urobila. 

teraz je júl, prejde pár mesiacov a budeš voľná od funkcie. Predpokladám, že máš v hlave, čo budeš robiť. Vieš už, čo budeš robiť?

Viem, že dva mesiace, tri mesiace si chcem určite oddýchnuť. To viem určite a potom – ako po celý svoj život, tomu asi zostanem verná – ja som nikdy nemala predstavu o tom, čo chcem dosiahnuť, akú funkciu chcem mať, dokonca aj moja profesia vyplynula skôr z toho, čo som robila a čo si to tá práca postupne vyžadovala. Takže jediné, čo viem, je, že sa chcem venovať veciam, ktorým verím a o ktorých som presvedčená. Či už sa to volá obrana demokratických hodnôt alebo obrana práv menšín. Ako právnička chcem naprávať nerovnováhu, naprávať nerovnosti a pôsobiť tam, kde budem potrebná, kde budem mať pocit, že toto budem môcť robiť čo najlepšie. A z toho sa budem potom tešiť.

prezidentka raz za rok podáva takzvanú správu o stave republiky v parlamente. A keďže teraz je Zuzana Čaputová tu na Pohode poslednýkrát vo funkcii prezidentky, poprosím ju, aby podala správu pre vás. Záverečné slovo prezidentky Slovenskej republiky na Pohode. Nech sa páči.

Štefanovo prekvapenie. Ja mám pocit, že tie správy som sa snažila akoby pretkať do celého tohto môjho takmer hodinového rozprávania, a tak teraz budem možno úplne jednoduchá a stručná. Skúsme napriek všetkým ťažkostiam, ktoré vnímame a ktorých sa obávame, zostať medzi sebou jeden druhému človekom. 

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme. 

L

Osamelosť morálnych stroskotancov

.tomáš Zálešák .témy

Hneď na začiatku chcem upokojiť čitateľa, ktorého by moralizujúci titulok mohol citovo pohoršiť. Morálnou krízou súčasnosti sme postihnutí všetci.

budem sa preto snažiť (pravda, s vecne diktovanými výnimkami) moralizovať v pluráli prvej osoby, vzťahujúc tu preberaný problém na „nás“, teda aj na seba.

Ten plurál prvej osoby je dôležitý už z povahy samotnej morálky, v ktorej ide o naše vzťahy v našom spoločnom svete. V hre sme My; teda nie len Ja a/alebo Ty, ani nie len „Oni“. (Tých druhých sa kritizuje ľahšie a trpíme pri tom menšími zábranami pri voľbe vyjadrovacích prostriedkov. Pri sebe samých sme zase o to vynachádzavejší vo výhovorkách.)

Okrem toho: odmietam sa obmedziť na bahnenie v beznádeji nad dnešným, tu kritizovaným stavom, ale pokúsim sa aj – stručne – naznačiť cestu von. Snáď sa mi to podarí aspoň nepriamo a implicitne.

kríza

Je tu však vážny problém a paradox. Hovoriť dnes v spomenutých súvislostiach v pluráli prvej osoby sa stáva o to nemožnejším, o čo viac je to nutné. V nadpise spomínam osamelosť nie náhodou. Naše vedomie spoločného morálneho sveta sa rozpadá, a naše „my“ sa tak mení na zhluk osamelých a morálne dezorientovaných „ja“. Následne aj samo „ja“ stráca sebavedomie, obrysy, identitu. Jeden zo sprievodných príznakov tejto krízy je, domnievam sa, aj dnes často diskutovaný spoločensko-psychologický jav: vzostup narcizmu, ktorý je karikatúrou hrdého, slobodného a zodpovedného individualizmu. A nielen to. „Ja“, ktoré sa takto ocitá v kríze, môže hľadať kompenzácie v túžbe utvrdiť svoju identitu násilím voči iným ľuďom, a to aj ideologicky odôvodňovaným extrémnym násilím. 

Ak si toto uvedomíme, stáva sa zrejmým, ako veľmi súvisí naša morálna dezorientácia s dnešnými politickými zmätkami aj s možnými zhubnými následkami pre perspektívy našej slobody a demokratického zriadenia. Od atomizácie, ktorá mení spoločnosť na zhluk stratených a bezmocných jedincov, nie je ďaleko k tomu, aby takéto bezcieľne kmitajúce „atómy“ hľadali pred svojou úzkosťou útočisko v nejakom novom totalitnom kolektivizme.

Aby sme opäť nachádzali obrysy nášho strateného spoločného sveta, musíme zohľadniť pôvod a povahu našich morálnych noriem a návykov; a to si zase vyžaduje mať jasno vo veci ľudskej prirodzenosti. Nevyhneme sa preto nazretiu do oblasti filozofickej antropológie; a tá je základom tak pre uchopenie vecí etiky, ako aj politiky: obe sú peri ta anthrópina, veci týkajúce sa človeka – živočícha etického aj politického.

Morálne aj politické spoločenstvo predpokladajú spoločné povedomie, vnímanie spoločných zdieľaných skúseností, pojmov, presvedčení, nádejí, ašpirácií a pod. Takéto povedomie môže byť vysoko abstraktné – ako v modernej pluralitnej spoločnosti založenej viac na dodržiavaní spoločných pravidiel než na sledovaní konkrétnych spoločných cieľov. Ak sa však aj tento rámec rozpadne, demokratická spoločnosť upadá do chaosu. A tam, kde je chaos, prichádza aj násilie.

analógia hry

Spoločenstvá vytvárajú systémy pravidiel správania svojich členov. A vyvíjajú sa v nich aj isté „zdatnosti“, ktoré spoločenstvu prospievajú. V ňom sa kultivujú. Spoločenstvo ich vyzdvihuje a oceňuje. V etickom zmysle sa tieto zdatnosti nazývajú cnosťami. Toto slovo nie je v modernej spoločnosti populárne. Nie preto, že by sa cnosť stala nepotrebnou, ale preto, že sa stratilo spoločné porozumenie jej obsahu a povahe. A to zase vypovedá niečo o stave modernej, vysoko komplexnej, pluralitnej spoločnosti. O morálnom zmätku, ktorý ohrozuje cnosť a aj slobodu, ktorá z nej vyrastá ako zo živného substrátu.

Ilustrujme si náš problém analógiou nejakého tímového športu, povedzme hokeja. Hokejový zápas sa odohráva na ihrisku, ktoré má stanovené rozmery a štruktúru. Hra má obmedzený čas, obmedzený je počet hráčov, je tu zoznam zakázaných zákrokov. Hráč vie, čo nesmie urobiť, skôr než vypracuje konkrétnu hernú kombináciu. Vie napríklad, že hokejka, ktorú drží, je na to, aby ňou spracoval puk, prípadne ho doručil do brány (súperovej, pokiaľ možno). Nie na to, aby ju napríklad hádzal do obecenstva alebo ňou mlátil rozhodcu (hoci uznávam, že pokušenie môže byť silné). Skrátka, je tu rad obmedzení. Ak by sa zrušili alebo ak by sa stratila vôľa ich dodržiavať, hra sa tým nevylepší; naopak, zanikne, prestane byť možná.

Okrem stanovených „písaných“ pravidiel je tu ešte niečo, čo z nich priamo nevyčítame. Hráč sa musí učiť herným zručnostiam a tímovej spolupráci. Tým sa vytvára všestranná hráčska zdatnosť, alebo, ak chceme: „súbor zdatností“, ktoré sa musia trénovať a kultivovať a ktoré možno aj zanedbať a stratiť. Každý nový a mladý hráč prichádzajúci do mužstva sa musí učiť pravidlám, taktickým zásadám a zručnostiam, ktoré sám nevynašiel, aj keď k tejto „kultúre“ môže kvalitný hráč inovatívne čiastkovo prispieť. Osvojuje si aj hrdosť na príslušnosť ku klubu, na jeho históriu, triumfy a symboly. (Prinajmenšom to tak bývalo a je smutné aj príznačné, ak sa dnes táto hrdosť a lojalita členstva vytráca).

Morálne aj politické spoločenstvo predpokladajú spoločné povedomie, vnímanie spoločných zdieľaných skúseností, pojmov, presvedčení, nádejí, ašpirácií.GETTY IMAGESMorálne aj politické spoločenstvo predpokladajú spoločné povedomie, vnímanie spoločných zdieľaných skúseností, pojmov, presvedčení, nádejí, ašpirácií.

Hráčska zdatnosť nie je len prostriedkom, má aj vlastnú hodnotu. Sama hra má síce svoje vonkajšie ciele (víťazstvo, postup, klubová prestíž), no je aj cieľom sama osebe. Ak by to tak nebolo, hra by stratila pôvab aj zmysel existencie. Ak by jej zmyslom bol len nejaký vonkajší, od nej oddelený „výsledok“, potom sa tento výsledok dá v princípe dosiahnuť aj inými prostriedkami. Napríklad kúpením zápasu. A ak by nám divákom nešlo o hru, mohli by sme ju pre nevyhovujúci výsledok rovno nahradiť; napríklad tým, že vtrhneme na hraciu plochu vyzbrojení tyčami, nožmi a sekerami a víťazstvo našej milovanej vlajky vybavíme „alternatívnym“ spôsobom. (Pre niektorých fanúšikov je bitka na štadióne vskutku „pokračovaním hry inými prostriedkami“.)

príroda a invencia

Vráťme sa k našej morálnej situácii. Na stránkach .týždňa som sa problematiky pôvodu a povahy našich morálnych princípov dotýkal už viackrát, v rôznych súvislostiach a z rôznych uhlov pohľadu. Nedávno som tu citoval Montesquieua, ktorý hovoril, že ľudské bytosti majú zákony, ktoré si samy dali, no aj také, ktoré si samy nedali; a tiež že isté zásady spravodlivosti existujú na základe ľudskej prirodzenosti ešte predtým, než ich zákonodarcovia vtelia do pozitívnych právnych noriem. To priamo súvisí s problematikou, ktorou sa zaoberali aj škótski morálni filozofi, predovšetkým David Hume (1711 – 1776). Ide o otázku, či sú a v akom zmysle sú naše morálne normy „prirodzené“ alebo „umelé“.

Náš zdedený jazyk rozlišovania medzi „prirodzeným“ a „umelým“ prináša riziko: príliš často zvykneme pod „umelým“ chápať len naše vlastné uvedomelé konštrukcie a pod „prirodzeným“ len niečo, čo je priamo dané ako prírodný fakt alebo vrodená vlastnosť. Oba princípy – „rozum“ a „príroda“ – sa v takomto ochudobnenom ponímaní kladú proti sebe. To, čo nie je ani vrodené, ani nami vedome skonštruované, následne uniká pojmovému uchopeniu. Táto úroveň „medzi“ však predstavuje zdroje nenahraditeľných ľudských hodnôt, ktoré sa následne môžu stať terčom kritiky a zavrhnutia, keďže priamo nezodpovedajú ani našim vrodeným inštinktom, ani našim plánom a výpočtom. Pokladajú sa teda zároveň za neprirodzené aj nerozumné. Spolu s morálnymi normami a cnosťami môžu padnúť za obeť našej nespokojnosti aj inštitúcie, o ktoré sa opiera zriadenie slobody.

David Hume urputne zápasil s týmto terminologickým problémom. Naše morálne rozlišovanie „nie je odvodené od rozumu“, keďže rozum nemá motivačnú silu, ktorá by nás primala morálne konať – dokáže len rozpoznávať fakty alebo vzťahy medzi ideami. To, čo nás motivuje, sú „vášne“. Rozum sám „je a má zostať prostým otrokom vášní“. Naše morálne pravidlá však nie sú vrodené; „vychádzajú umelo, hoci nevyhnutne z výchovy a ľudských konvencií“. Na druhej strane: človek vytvára svoje artefakty na základe svojej vynachádzavosti. A táto vynachádzavosť je pre človeka „samozrejmá a absolútne nevyhnutná a možno ju oprávnene nazvať prirodzenou ako čokoľvek, čo vychádza z pôvodných princípov, bez zásahu myslenia či reflexie.“ Preto: „hoci sú pravidlá spravodlivosti umelé, nie sú svojvoľné,“ ba je celkom vhodné „nazývať ich Zákonmi Prírody; ak pod prirodzeným rozumieme to, čo je spoločné akémukoľvek druhu, či dokonca ak chápanie jeho významu obmedzíme na to, čo je od druhu neoddeliteľné“.

Humov morálny svet v niečom pripomína rozpínajúci sa vesmír. Emócie, ktoré nás morálne motivujú, sú odstupňované. Tie horúcejšie sa týkajú našich dôvernejších a bližších zväzkov: rodiny, príbuzných, krajanov. Emócie, ktoré nás viažu k vzdialeným a neznámym ľuďom či dokonca k ľudstvu ako takému, sú abstraktnejšie a chladnejšie. Úvahy, ktoré Hume v tomto rámci rozvíja, ukazujú na hodnotu tradícií, starých zvykov, etablovaných inštitúcií. Zároveň sa tu Hume implicitne približuje niečomu, čo môžeme nazvať evolučným pohľadom na morálku – línia, na ktorú nadväzuje Adam Smith v oblasti mravov aj ekonómie.

narcistická koncepcia slobody

Každopádne, ak pokladáme morálne normy a cnosti za výsledok dlhého, nikým vopred neplánovaného vývoja, potom by sme k nim mali pristupovať ako k dedičstvu, ktoré nemôžeme prekopávať, búrať a prestavovať podľa ľubovôle. Je to prístup protikladný názorom, podľa ktorých treba, naopak, zatratiť všetko, čo je tradičné, zdedené, minulosťou posvätené, a skonštruovať novú, pokrokovú morálku od bodu nula.

S tým súvisia aj dnes vplyvné koncepcie povoľnej výchovy, ktorá má deti a mládež zbaviť údajne mrzačiacich bremien pojmov dobrého a zlého, správneho a nesprávneho, normálneho a zvráteného. Netreba nám byť cnostnými, stačí sa vraj správať nezávisle, inteligentne, byť „autentickí“, bez zábran a predsudkov, bez akýchkoľvek obmedzení uložených zvonka. 

Takáto domnelá „sloboda“ je však v skutočnosti hra bez mantinelov, bez pravidiel, bez zodpovednosti, bez záväzných noriem, bez vzťahu k blížnym a spoločenstvu, bez obmedzení času a priestoru reálneho ľudského života, v ktorom skutočná sloboda aj morálka dostávajú svoj ľudsky uchopiteľný a naplniteľný zmysel. Namiesto slobodných a zodpovedných jednotlivcov tak vychovávame generáciu narcisov, osamelých v morálnej pustatine, ktorú nezapĺňa nič než vlastné hypertrofované a predsa večne bezradné, úzkosťami stíhané ego.

absolútny horizont

Tým sa v závere dostávame späť ku kríze, o ktorej bola reč na začiatku. Sme zmätení, vykorenení a osamelí. Naša morálna motivácia sa rozpadá na vzájomne protichodné impulzy, naše cnosti sa menia na parciálne zručnosti, náš rozum, redukovaný na prízemné kalkulácie, sa zráža s citmi a city navzájom. Raz sme vo svojej aktivite ochromení, inokedy prepadávame pochybným aktivistickým kauzám pod zástavami najrôznejších bigotných ideológií, ktorých voľbu v konečnej inštancii nevieme odôvodniť inak než vrtochom.

Tomuto nesúladu treba čeliť novým spoločným horizontom vnímania, ktorý nie je len horizontálne, ale aj vertikálne, hierarchicky diferencovaný. Vypomôžem si tu vetami, ktoré v roku 1975 povedal Václav Havel v rozhovore s Jiřím Ledererom na tému súčasnej krízy ľudskej identity, ktorú nevzťahoval len na komunistickú spoločnosť. Havel tu ide trochu ďalej, než som doposiaľ v texte zašiel ja: zmieňuje sa totiž o Bohu.

„Domnívám se, že se ztrátou Boha ztratil člověk jakýsi absolutní a univerzální systém souřadnic, k němuž by mohl cokoliv a především sebe sama vztahovat. Jeho svět i jeho osobnost se začly postupně rozpadat na od sebe oddělené fragmenty, odpovídající různým relativním souřadnicovým systémům. A právě tím člověk začal ztrácet svou vnitřní identitu (...) a s ní ovšem i spoustu dalších věcí, včetně vlastní kontinuity, hierarchie zážitků a hodnot (...) Jako bychom tak říkajíc hráli zároveň za několik klubů, v různých dresech a jako bychom – a to je to hlavní – nevěděli, kam skutečně a vposledku patříme. Který z těch klubů je opravdu náš.“

Václav Havel sa k tejto téme vracal aj neskôr, pričom hovoril aj o „kríze absolútneho horizontu“. Znovu nachádzať a kultivovať tento spoločný a životy generácií presahujúci horizont je dlhá a náročná úloha. Ako však vyplýva aj z nášho kontextu, nezačíname z ničoho. A v každom prípade je vhodné pripomenúť si, že tento absolútny horizont predstavuje dedičstvo, ktoré na nás vznáša nároky napriek tomu, ba práve preto, že nie je naším vlastným dielom.

.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite