Fukuyamovský koniec dejín sa nekoná a vo vzduchu na mnohých miestach sveta temne plachtí titul iného autora (Timothyho Snydera) Cesta do neslobody. Duch slobody akoby bol unavený a slobodu zrejme mnohí nepovažujú za podstatnú. Prečo?
Keď sa v roku 1989 skončila temná éra komunizmu, prevaha slobody a demokratického kapitalizmu bola natoľko výrazná, až to viedlo k úvahám o konci dejín. Dnes sú ale dejiny – a zápas o slobodu – naplno späť. Kto sa zmýlil?
bol to Francis Fukuyama, kto najskôr v slávnej eseji o konci dejín z leta 1989 a trochu neskôr v populárnej knihe skonštatoval, že výhra slobody a demokratického kapitalizmu nad krvavou komunistickou utópiou nebola náhodná. Podľa Fukuyamu išlo o dôsledok jasnej prevahy modernej vedy, poznania a slobody, z ktorých vyrástla trhová ekonomika a demokracia. A voči nim už nemala ako vzniknúť príťažlivá alternatíva.
Práve alternatívny výklad vtedajšej reality však v roku 1993 predostrel Samuel Huntington. Pre časopis Foreign Affairs napísal esej Stret civilizácií (neskôr vyšla rovnomenná kniha), v ktorej argumentoval, že svetové súperenie a konflikty nepôjdu po osi ekonomiky či demokracie, ako to bolo v spore slobodného sveta s komunizmom, ale po civilizačných osiach. Podľa Huntingtona v dnešnom svete existuje viacero civilizačných celkov (západný, pravoslávny, islamský, čínsky, hinduistický a ďalšie), ktoré prechádzajú zmenami – niektoré rastú, iné upadajú, pričom súperia medzi sebou o prežitie či dominanciu. Toto malo byť podľa Huntingtona rozhodujúce ihrisko a rámec toho, čo nazývame dejinami.
Ako na polemiku Fukuyamu s Huntingtonom odpovedal čas?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
