Téma .týždňa: Naše NATO
.týždeň + .témy +29. marca 2004 vstúpilo Slovensko oficiálne do NATO. Aj napriek počiatočnému skepticizmu sa v referende väčšina obyvateľstva vyjadrila za vstup do Aliancie. Aké dôležité to bolo, vidíme dnes.
29. marca 2004 vstúpilo Slovensko oficiálne do NATO. Aj napriek počiatočnému skepticizmu sa v referende väčšina obyvateľstva vyjadrila za vstup do Aliancie. Aké dôležité to bolo, vidíme dnes.
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým – toto platí už osemnásť rokov aj pre Slovensko. Čo všetko to znamená?
citovaný článok 5 Severoatlantickej zmluvy je súčasťou najdôležitejšieho zmluvného záväzku, aký kedy uzavrela Slovenská republika. To, že Slovensko pred osemnástimi rokmi vstúpilo do NATO, je nielen najsilnejšou garanciou slobody a nezávislosti tohto štátu, ale aj reálnou záchranou našich konkrétnych životov – stačí sa pozrieťna brutálne napadnutú Ukrajinu. Komu za to vďačíme ačo z toho pre nás vyplýva?
V júli roku 1945 sa Stalinovi muselo zdať, že má pred sebou celý svet ako na podnose. Hitler bol porazený a mŕtvy, Roosevelt víťazný a mŕtvy, Churchill víťazný vo vojne a porazený v parlamentných voľbách. Truman sa Kremľu musel javiť ako relatívne slabý prezident a britských voličov musel Stalin priam milovať. Ale potom prišiel august.
V auguste roku 1945 Josif Vissarionovič zistil, že Američania majú nový typ bomby, ktorej sa vtedy hovorilo atómová, aj keď správnejší názov je jadrová. To znamenalo, že svetovládne chúťky museli chvíľu počkať. Minimálne dovtedy, kým sovietski vedci (ktorí na tom pracovali už od roku 1942) – ale v skutočnosti najmä sovietski špióni – nezistia, ako vyvinúť rovnakú zbraň.
Stalinovi bolo asi úprimne ľúto, že nemôže poslať svoje tankové divízie až k Atlantiku a že mu teda zostanú len tie územia, na ktorých už sovietski vojaci boli – teda aspoň zatiaľ. Neostávalo mu nič iné, len tváriť sa vcelku priateľsky, popritom sa potichu zmocniť tých štátov, ktoré akože oslobodil, a vyčkávať. Podobne ako dnes Putin veril, že západné demokracie sú v podstate slabé a ich predstavitelia naivní. Ale potom prišiel rok 1946.
V marci 1946 udelila Westminster College vo Fultone (štát Missouri) Winstonovi Churchillovi čestný doktorát. Prezident Harry Truman ho pri tejto príležitosti osobne sprevádzal a Churchill tam predniesol jeden zo svojich najzásadnejších prejavov s jednou zo svojich najslávnejších viet (a že ich mal požehnane). „Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane sa cez kontinent spustila železná opona.“ Presný popis situácie, ktorej dominantnou črtou bolo zahrdúsenie demokracií vo východnej a strednej Európe. A jasný plán, ktorým bola úzka spolupráca Spojených štátov a Spojeného kráľovstva.
BETTMANN/GETTY IMAGES4. apríl 1949 Washington, USA: Vznik Severoatla tickej aliancie. Zakladajúcu, tzv. Washingtonskú zmluvu podpísali zástupcovia 12 štátov.O rok neskôr, v marci 1947, sformuloval Truman vo svojom prejave pred Kongresom postoj, ktorý sa stal základom americkej zahraničnej politiky a do dejín vošiel pod názvom Trumanova doktrína. Hlavnou ideou bola politika zadržiavania, čiže kladenia odporu rusko-komunistickej rozpínavosti po celom svete.
O ďalší rok, v apríli 1948, prijal Kongres Marshallov plán ekonomickej pomoci nekomunistickým európskym štátom ako jeden z veľmi účinných nástrojov napĺňania Trumanovej doktríny. A ešte o ďalší rok, v apríli 1949, vznikla Severoatlantická aliancia. V duchu Trumanovej doktríny ako obranné spoločenstvo proti prípadnej vojenskej expanzii Sovietskeho zväzu a jeho satelitov, ku ktorým sme v tom čase patrili už aj my.
Z hľadiska elementárnej psychohygieny je správne z času na čas si pripomenúť, že NATO vzniklo na ochranu slobodného sveta proti nám. My sme boli tým ohrozením, my sme boli tou nočnou morou. Obidvaja autori tohto textu slúžili v Larmáde komunistického štátu a cieľom ich výcviku bolo naučiť sa zabíjať vojakov chrániacich slobodný svet.
„Přes spáleniště, přes krvavé řeky, jdou mstící pluky neochvějně dál, na naší straně srdce, právo, věky, jdem vpřed jak čas, jak pomsty hroznýval.”– tá pieseň vznikla v roku 1942, ale my sme ju na vojne spievali ešte v 80. rokoch. My sme boli hrozba a ostali sme hrozbou nenaplnenou len preto, lebo sme sa báli. Nuž a báli sme sa práve Severoatlantickej aliancie. Nebyť NATO, zločinci z Kremľa by nás pokojne donútili robiť v západnej Európe to, čo dnes nútia iných chlapcov robiť na Ukrajine.
Až keď si toto človek uvedomí, dokáže aspoň do istej miery oceniť ten neuveriteľný zázrak, ktorý sa udial v našich životoch. Dnes nie sme ohrozením NATO, dnes sme jeho súčasťou. Naši mladí ľudia nebudú musieť na slobodu útočiť, ničiť ju a vraždiť, budú ju smieť brániť. A vďaka nášmu členstvu v NATO to bude obrana vysokoúčinná – neporovnateľne účinnejšia, ako keby sme sa museli brániť sami.
Často sa hovorí, že vstupom do NATO sme získali najvyššiu možnú ochranu. Je to tak, ale je to len časť pravdy. Druhá, ešte dôležitejšia časť pravdy je takáto: Vstupom do NATO sme získali možnosť účinne chrániť slobodu vlastnú a slobodu našich partnerov. Čo viac môžeme chcieť?
Je skazeným slovenským folklórom nadávať na tých, ktorí nám najviac pomohli. Tak to bolo s Masarykom a potom aj s českými učiteľmi, tak to bolo s Václavom Havlom a tak je to dodnes s Amerikou.
Po tom, čo Slovensko vinou mečiarizmu vypadlo z prvej vlny rozširovania NATO, bolo ohrozené úplne všetko – demokracia, ponovembrovézmeny aj existencia slobodnej republiky. Našťastie prišli voľby 1998, ktorými sa väčšina tohto štátu prihlásila k Západu. Ale ani toto pôsobivéprihlásenie by nestačilo, ak by Západ ostal uzavretý.
BETTMANN/GETTY IMAGES21. február 1990 Washington, USA: Václav Havel vo svojom prejave v Kongrese okrem iného vyzval amerických politikov, aby pomohli Sovietskemu zväzu na ceste k demokracii. Po páde železnej opony panoval optimizmus, že sa demokracia rozšíri všade. A dnes sledujeme návrat autokracie.Práve v tejto kľúčovej historickej chvíli Slovenska to bol Václav Havel, kto sa celou váhou svojej osobnosti zasadil o to, aby sme dostali druhú šancu. Český prezident spolu s Madeleine Albright, Ronaldom Asmusom a potom aj viacerými významnými republikánmi a demokratmi presvedčili americkýKongres,že druhá vlna rozšírenia NATO (znamenajúca prijatie Slovenska, troch pobaltských krajín, Slovinska, Rumunska a Bulharska) je nielen zmysluplná, ale že po páde železnej opony je aj morálnym záväzkom slobodného sveta voči bývalým nedobrovoľným satelitom Moskvy. Tento príspevok Václava Havla k našej slobode je už takmer zabudnutý, hoci je z hľadiska Slovenska porovnateľný s jeho obrovským príspevkom k pádu komunizmu u nás.
To istéplatí pre americký Kongres a viacerých prezidentov. Dnes je na Slovensku opäť v móde nadávať na Ameriku, obviňovať jej domácich spojencov z vlastizrady a tárať o tom, že pani prezidentka je slúžkou amerických záujmov. Je to slovník ako vystrihnutý spred roka 1989 – a je aj rovnako lživý. Pretože súhlas USA s rozšírením NATO aj o Slovensko bol najväčšou pomocou, akú kedy táto krajina dostala. Nikto nikdy nepomohol slobodnému vývoju Slovenska tak, ako Amerika Billa Clintona a Georgea W. Busha.
Napadnutie Ukrajiny agresívnym Ruskom ukazuje, čo všetko pre nás znamená členstvo v NATO a akéz pekla šťastie sme mali, že sme ten vstup stihli. Ale byť v NATO neznamená iba konzumáciu výhod a bezpečia. Znamená to aj, a v skutočnosti predovšetkým, zodpovednosť za slobodu vo svete, ktorý je nebezpečný a často surový.
Byť v NATO znamená nemyslieť len na seba, ale – presne podľa článku 5 – aj na ostatných. Obavy Pobaltia musia byť aj našimi, nedotknuteľnosť hraníc Poľska musí byť aj našoučervenou čiarou. A nielen to – byť v NATO znamená zodpovednosť voči celkovému stavu sveta tak, aby v ňom neprevládli krutí diktátori alebo teroristickéskupiny. Preto je dôležitéznovu raz zadržiavať Rusko v jeho imperiálnej expanzii, preto bolo dôležité zastaviťBin Ládinači odstaviť Miloševiča. A, s prepáčením, preto musel slobodný svet uvažovať, čo s Husajnom a Kaddáfím. Je to všetko riskantné, a nie vždy sa nájde najlepšie riešenie, ale byť v najsilnejšom zväzku slobodných krajín znamená nebyť k okolitému svetu pasívny a niesť aj ťaživériziko chýb.
Slovensko je v NATO osemnásť rokov. Zúčastnili sme sa na viacerých jeho misiách, naši vojaci sú dnes priamo v Pobaltí a vyrástli tu viacerí schopní diplomati aj vojenskí experti. Ale obsah našej domácej diskusie o obrannej zmluve s USA, o prítomnosti jednotiek NATO na východnej hranici a aj o pomoci Ukrajine ukázali, že mentálne sme stále skôr konzumentmi NATO, než jeho zodpovednými spolutvorcami, pričom postoje Smeru, fašistov a čiastočne aj Hlasu súhanboučlenskej krajiny Aliancie.
Byť v NATO je pre Slovensko záchrana. Ale je to aj výzva, ktorú sme ešte ani po osemnástich rokoch úplne nezvládli.
Michael Žantovský bol v čase, keď Česká republika dostala pozvánku do Aliancie, jej veľvyslancom v USA. Slovensko ju vtedy nedostalo. Ako to brali Česi a čo urobili pre to, aby sa Slovákom nakoniec ten vstup do NATO podaril?
Bol som pri vstupe ČR do NATO a bol som aj v Madride v roku 1997, keď sme tú pozvánku dostali, ale najmä som bol pri vyjednávaní vstupu do NATO ako veľvyslanec v USA. Ten proces sa začal už v roku 1993 a kľúčovým dátumom bol samit NATO a návšteva prezidenta Clintona v Prahe v januári 1994, keď Bill Clinton pred niekoľkými hlavami štátov strednej a východnej Európy, najmä Maďarska, Poľska a ČR, vyhlásil, že rozšírenie NATO už nie je otázkou či, ale kedy. A to bola prvá neformálna pozvánka, po ktorej sme už vedeli, že sme na ceste. Slovensko vtedy do tej prvej skupiny zaradené nebolo z dôvodov, ktoré sú zrejmé. Za vlády premiéra Mečiara Slovensko malo veľké problémy s vládou práva a s demokratickými inštitúciami. A ani zahraničnopolitická orientácia slovenskej vlády nebola jednoznačná, hoci bola formálne otvorená voči NATO a Západu, ale vysielala signály aj opačným smerom. V očiach členských krajín NATO a najmä amerických politikov sa tým Slovensko diskvalifikovalo.
V politike sa dejú absurdné veci (smiech). Absolútne podstatné bolo, že medzi kritériami, ktoré NATO na kandidátov uplatňovalo, boli najmä vláda práva a demokratická stabilita vnútri krajiny, po druhé žiadne cezhraničné spory s inými krajinami alebo s etnickými menšinami – nezabudnime, že vtedy zúrila občianska vojna v bývalej Juhoslávii. A treťou podmienkou bolo, že krajina musí mať civilný dohľad nad ozbrojenými zložkami. Ani v jednom z tých kritérií nebolo Slovensko plne kvalifikované – rozhodne nie v tom prvom, čo sa týka demokratickej stability a vlády práva. Po druhé, nebolo ešte jasné, ako si upraví vzťahy so susedmi a s maďarskou menšinou, bolo to pomerne skoro po rozdelení Československa. A hoci civilný dohľad nad armádou SR asi existoval v podobnej miere ako v Česku alebo v Poľsku, tak čo sa týka tajných služieb, tam boli veľké pochybnosti o tom, ako ten civilný dohľad prebieha.
Mne sa nepatrí hodnotiť a ako sused a priateľ a navyše manžel Slovenky sa nerád priamo vyjadrujem k tomu, ale snažím sa aspoň zachytiť, ako premýšľali tí rozhodujúci činitelia v NATO a v členských krajinách.
To znepokojenie tam, samozrejme, existovalo. My ako česká diplomacia sme sa ho však nesnažili vôbec posilňovať či zdôrazňovať, vzhľadom na naše historické vzťahy, na naše susedstvo, a vzhľadom na to, že SR už bola členom V4, čiže bola aj naším partnerom. No nemohli sme nezaznamenať, že v médiách a politických kruhoch to znepokojenie bolo.
Nijaký český politik sa vtedy určite nevyjadril, že by tam Slovensko nemalo byť. A samozrejme, prezident Havel vždy hájil myšlienku, že Slovensko by tiež malo byť členom Aliancie. Hlavne si myslím, že sme to najlepšie dokázali po vstupe ČR do NATO, keď sme už ako jedna z členských krajín boli jedným z najväčších stúpencov a podporovateľov kandidatúry Slovenska do NATO.
Samozrejme. Ten náš stredoeurópsky pekný domov je príliš malý na to, aby sme si medzi sebou robili naschvály alebo rozdiely alebo sa navzájom nepodporovali. To bolo nám zrejmé už vtedy.
Prezident Havel pomerne často cestoval do USA, niekoľkokrát hovoril v Severoatlantickej aliancii, vždy otvorene hlásal, že NATO by sa malo rozšíriť o krajiny strednej Európy, v tej všeobecnej formulácii nevylučoval žiadnu krajinu strednej Európy, teda ani Slovensko. A najmä v tých neformálnych rokovaniach, teda pri svojich rozhovoroch s prezidentom Clintonom, s ďalšími americkými politikmi a s ďalšími predstaviteľmi NATO často pripomínal, že aj Slovensko by malo byť členom NATO. Inak, mimoriadnu rolu v tom zohrala aj bývalá americká ministerka zahraničiaMadeleine Albright, ktorá v tej dobe, pre Slovensko rozhodujúcej, šéfovala rezortu v Clintonovej administratíve. S ňou sme o tom často hovorili a ona tomu slovenskému úsiliu koncom minulého storočia venovala rovnakú pozornosť a podporu, akú venovala nám. O tom vie veľa Martin Bútora ako vtedajší veľvyslanec SR v USA.
DIANA WALKER/GETTY IMAGES11. január 1994 Praha: Americký prezident Bill Clinton a ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albright debatujú v krčme U zlatého tigra spolu s českým prezidentom Václavom Havlom počas samitu NATO.
Samozrejme, ona bola Čechoslováčka, nikdy nežila v Českej republike či Slovenskej republike, ona sa narodila a žila v Československu. Jej rodinná výchova v duchu masarykovskej tradície bola československá, ona sa tým nikdy netajila.
No tak sme to akosi cítili, tú spriaznenosť Madeleine Albrightovej s nami, ale nahlas sme o tom nikdy nehovorili, lebo by to bolo vysoko nediplomatické. Už aj tak si prezident Clinton pri návštevách Václava Havla vo Washingtone z neho v mojej prítomnosti niekedy uťahoval: hovoril, že česká republika je jediná krajina, ktorá má vo Washingtone dvoch veľvyslancov (smiech).
Každá generácia si so sebou nesie vlastnú históriu, vlastný príbeh, ktorý považuje za dôležitý a ktorý sa snaží odovzdávať ďalším generáciám. Pre generáciu našich rodičov to bol československý príbeh, príbeh Mníchova, okupácie, komunistického prevratu. Pre našu generáciu už to bol príbeh roku 1968, Nežnej revolúcie 1989, našej reintegrácie do Európy a do atlantických štruktúr a obnovenie silných vzťahov s USA. Tento náš príbeh sa snažíme odovzdať ďalšej generácii. Takto sa zachovávajú dejiny.
Ten príbeh studenej vojny má pre nás niekoľko dôležitých lekcií. Jedna z nich znie, že v dobách, keď demokracia víťazí alebo je suverénna, nedokáže dobre predvídať a predpokladať, že situácia sa môže zmeniť, že nepriatelia demokracie existujú, že majú, mierne povedané, inú predstavu o medzinárodnom usporiadaní, ako máme my. A za tú nepripravenosť sa potom často platí vysoká cena. To bol aj príbeh víťazstva Spojencov v druhej svetovej vojne. Porážka nacizmu otvorila dvere budovaniu demokratickej slobodnej Európy, ale do troch rokov začalo byť jasné, že Sovietsky zväz a komunistami ovládaná časť Európy majú o tom iné predstavy, tak narýchlo prichádzali iniciatívy, ktoré sa Európu pokúšali stabilizovať: Marshallov plán, do ktorého sme sa my už nedostali a založenie Severoatlantickej aliancie v roku 1949, ktoré bolo priamou reakciou na februárový puč komunistov v Československu v roku 1948.
A svojím spôsobom podobný príbeh, aj keď nie v takom krátkom čase a tak dramaticky, sa odohral v posledných 20 rokoch, keď sme väčšinou predpokladali, že Rusko bude hoci pomalšie a zložitejšie, ale predsa len nasledovať podobnú trajektóriu ako ostatné európske krajiny – že sa bude vyvíjať smerom k demokracii, k otvorenému systému. Prvých 10 rokov to napriek všetkým tým ruským krízam a komplikáciám aj tak vyzeralo. Preto v týchto týždňoch často opakujeme slová Václava Havla z jeho prejavu k obom komorám amerického Kongresu, keď dosť prorocky vyhlásil: „Ak nám chcete pomôcť, pomôžte Rusku na jeho nevyhnutnej, ale neuveriteľne zložitej ceste k demokracii.“
Práveže ich Západ vypočul. Rusku sa pomáhalo, myslím, dosť podstatne a dosť dlho, ale ako sa ukázalo, nakoniec prevážili tie vnútorné ruské tendencie k autokracii a v spojení s tou kleptokratickou kultúrou, ktorá vlastnými silami – nie zahraničnými obchodníkmi a spoločnosťami, ako sa niekto nazdáva, ale vlastnými silami – dokázala rozkradnúť celé ruské hospodárstvo, takže sa to celé začalo vyvíjať opačným smerom. Opäť, Václav Havel bol medzi prvými, ktorí na to upozorňovali, už po nástupe Putina k moci v roku 2000. Vtedy sa mnohým trochu naivným a neinformovaným západným politikom páčilo, že Putin hovorí slušne po nemecky a že sa oblieka o niečo lepšie ako Brežnev.
Presne tak. Tí politici boli naklonení ho akceptovať, ale pre Václava Havla bol Putin kágebák a eštebák, akých na vlastnej koži zažil až priveľa, preto si nerobil ilúzie, že Putin je demokrat, a to v novinových rozhovoroch aj opakoval. Raz povedal, že Putin v sebe spája to najhoršie z komunizmu s tým najhorším z mafiánskeho kapitalizmu, a to je, myslím, dosť presný popis toho systému, ktorý nakoniec v Rusku prevládol.
Áno, tá časť Západu je teraz zaskočená a akosi narýchlo improvizovane reaguje, ale našťastie reaguje pomerne rýchlo a jednotne, takže tá prvá ruská predstava o tom, že za štyri dni dobyjú Ukrajinu a potom sa rozhliadnu, kam pôjdu ďalej, sa určite nepodarila. Ruský postup sa zastavil, no výsledkom bude takmer isto dlhé obdobie ďalšej studenej vojny. Hranica medzi Západom a Ruskom bude predmetom napätia, konfliktov, sankcií a podobných krokov a obe strany za to zaplatia vysokú daň v podobe ekonomických strát, v podobe nutnosti odkladať niektoré ciele a programy na neskôr a podobne. Ale my sme si istí, a myslím si, že právom, že ak zostaneme jednotní, tak tá cena bude pre Rusko omnoho vyššia ako pre nás, ba bude to cena, ktorú si Rusko nemôže dovoliť.
To máte úplnú pravdu a je to takmer isto to, čo Putin zamýšľa a má v tom určitú nádej na úspech, pretože, samozrejme, demokratické krajiny omnoho citlivejšie reagujú na verejnú mienku, na ekonomický prepad, na sociálne problémy, ktoré v tejto súvislosti nastanú, a samozrejme aj kvôli šiestim miliónom utečencom z Ukrajiny a tak ďalej. Na to sa Putin spolieha, a to je nebezpečenstvo, ktoré si musíme uvedomovať. No ak budeme ochotní obetovať niečo zo svojho pohodlia a blahobytu, tak by sa to Putinovi podariť nemalo, lebo nakoniec, keď porovnáte akýkoľvek parameter našich spoločností, tak sme neporovnateľne silnejší, aj čo sa týka počtu obyvateľstva, aj čo sa týka ekonomického výkonu. Rusko má ekonomický výkon asi na úrovni Talianska a očakáva sa, že tento rok padne asi o desať percent. Máme navrch, čo sa týka vojenskej sily NATO, ale aj čo sa týka vnútornej morálnej sily, lebo tá sa u nás opiera o dobrovoľný súhlas občanov so spôsobom vlády, s charakterom spoločnosti, na rozdiel od vynucovaného súhlasu v autokratickom Rusku. Nakoniec by teda o tom výsledku nemalo byť žiadnych pochýb. No nesmieme zabudnúť, že studená vojna trvala 40 rokov a že následky budeme niesť nielen tento rok, ale mnoho rokov neskôr. Musíme sa na to pripraviť a byť schopní to dokázať.
VÍT ŠIMÁNEK/ČTK
Narodil sa 3. januára 1949 v Prahe. Dnes je riaditeľom Knižnice Václava Havla. V minulosti pôsobil aj ako veľvyslanec Českej republiky v Spojenom kráľovstve, Spojených štátoch amerických a v Izraeli. Pôvodným zamestnaním prekladateľ a autor, preložil do češtiny viacero diel z anglo-americkej literárnej tradície. Vo verejnosti najviac rezonuje jeho pôsobenie na Pražskom hrade vo funkcii hovorcu prvého českého prezidenta Václava Havla. Na fotografii reční na Koncerte pre budúcnosť na pražskom Václavskom námestí 17. novembra 2020.
Prešlo 18 rokov, odkedy Slovensko vstúpilo do Atlantickej aliancie. Je naše členstvo dospelé aj naozaj, alebo iba počtom rokov? Pod lampou hovorí Martin Bútora, ktorý bol vtedy veľvyslancom Slovenska v USA, a teda skutočne v centre diania.
Martin Bútora: Je hrozné, že sa musel udiať tento brutálny útok na Ukrajinu, aby sme si jasnejšie uvedomili, aký význam má naše členstvo v NATO, aké je dôležité, že dnes nie sme napríklad v situácii Moldavska, Gruzínska či Ukrajiny. Bol to ozaj historický míľnik. No keď sa nám to podarilo, začali sme svoje členstvo pokladať za samozrejmosť. Niektoré veci pociťujeme, žiaľ, až pri súčasnej hroznej agresii.
Áno. Výraznejšie to vystúpilo do popredia po voľbách v roku 1992 a v súvislosti s rozpadom Česko-Slovenska. Milan Kňažko neskôr priznal, že musel na grémiu HZDS presviedčať prítomných o našej západnej orientácii. Pretrvávali tu predstavy o neutralite, o „moste“ medzi Západom a Východom, o tom, že sa nemáme hrnúť do novej aliancie po tom, čo sme z jednej vystúpili, atď. Mnohé naše ďalšie problémy súviseli s politikou, ktorú Mečiar a jeho ľudia vykonávali v rokoch 1994 až 1998.
Takéto tvrdenia sa odvolávajú na ministra zahraničných vecí USA Jamesa Bakera, ktorý sa v skoršej fáze rokovaní o zjednotení Nemecka vraj vyjadril v tomto zmysle; výklady americkej a ruskej strany sa o tomto údajnom výroku líšia. Podstatné však je, že keď došlo k prvej vlne rozširovania, NATO aj jeho členské štáty intenzívne komunikovali s Rusmi. Nakoniec prezident Boris Jeľcin súhlasil s vytvorením mechanizmu spoločných konzultácií RF a NATO. Po 11. septembri 2001 dal nový prezident Putin najavo solidaritu s USA prísľubom podpory akcie v Afganistane. V roku 2002 vznikla rada NATO – Rusko. Vážne narušenie vzťahov nastalo najmä po ruskej vojne proti Gruzínsku. Potom v roku 2014 došlo k okupácii Krymu a k známym udalostiam v Donecku a Luhansku. Uvádzať rozšírenie NATO ako dôvod tohto všetkého nie je presvedčivé. Treba sa radšej pozrieť na vývoj politiky Putina aj na jeho známy výrok, že rozpad ZSSR bol „najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia“. Viac než o dôsledok rozširovania NATO ide o Putinove snahy o rozširovanie Ruska.
To sedí. Václav Havel vtedy silno argumentoval, že historická oblasť medzi Nemeckom a Ruskom sa vždy stávala predmetom stretu imperiálnych záujmov a aby sme predišli opakovaniu situácie, stredná Európa by mala mať jasné bezpečnostné ukotvenie. Vstup do NATO sa pre dané štáty ukázal ako príležitosť aj v súvislosti s tým, že integrácia do EÚ sa začala ukazovať ako dlhší a problematickejší proces. V USA si niektorí ľudia začali uvedomovať, že ak má NATO ďalej existovať, musí dostať nové poslanie.
PAVEL FUNTÁL/VTEDY/TASR20. máj 1997 Bratislava: Na mítingu Áno pre Slovensko na podporu referenda o vstupe do NATO na Námestí SNP vystúpili predstavitelia viacerých politických strán. Politici vyzvali ľudí, aby v referende hlasovali kladne.
Celkom jednoznačne. Stredoeurópski lídri boli roztrpčení z toho, čo vnímali ako nedostatok pochopenia na Západe. Walesa vtedy vystupoval dosť tvrdo. Nešlo však natoľko o západné neporozumenie, ako o program postupného približovania sa nových krajín, známy ako Partnerstvo za mier. Určite však nešlo o to, že by si NATO niekde tajne, za zatvorenými dverami, plánovalo nejaké posúvanie hraníc.
Určite medzi ne patrili, a to pri prvej aj druhej vlne rozširovania NATO. Dôležitou okolnosťou je aj to, že Madeleine Albright ako dieťa poznala vynútenú emigráciu, útek pred dvoma totalitnými režimami, nacizmom a komunizmom. Keď sa stala ministerkou zahraničných vecí, neprestala cítiť vzťah k bývalej vlasti a k tej patrilo aj Slovensko. To sa prejavilo aj jej podporou nášho vstupu pri všetkých zložitých procedúrach, vypočutiach, rokovaniach, aj v debatách s odporcami rozšírenia. Okrem iného argumentovala, že krajiny strednej Európy sa ocitli v sovietskej sfére vplyvu aj v dôsledku konferencie v Jalte, na ktorej participovali aj USA, z čoho vyplýva spoluzodpovednosť za osud týchto krajín.
Mimoriadne významný, a to z viacerých dôvodov. Havel bol symbol. Fascinoval Američanov svojím príbehom, vytrvalosťou, schopnosťou oslovovať elity aj verejnosť, svojím vnímaním sveta. Pamätali si ho aj z prvého vystúpenia v americkom Kongrese vo februári 1990, aj z jeho niekdajšej výzvy pomôcť Sovietskemu zväzu na ceste k slobode a demokracii. Mal možnosť písať do prestížnych amerických novín. Jeho slovo malo váhu.
Na Američanov pôsobia príbehy o odvahe začínať odznova a nepodliehať prehrám. To sme mohli ukázať na príbehu generácií, ich zápasu o lepší život a dôstojnosť, prekonávajúc neúspechy opakovanou schopnosťou vzoprieť sa osudu, ísť proti presile, s odvahou priniesť obete. V tomto smere silno pôsobil na Američanov príbeh Slovenského národného povstania. Medzi vplyvnými partnermi nesmieme zabudnúť na Zbigniewa Brzezinského, ktorý sa zasadil, aby sa na samite NATO vo Washingtone na jar 1999 prezentoval namiesto všeobecnej rétoriky otvorených dverí jasný plán prijímania nových členov aj s jasne stanovenými povinnosťami pre pristupujúce krajiny: „Membership Action Plan“ (MAP). Dôležité bolo dosiahnuť, aby si program osvojila aj nová republikánska administratíva. Tú však nebolo treba zvlášť presviedčať. Konzervatívny senátor Jesse Helms vec jasne podporil a vytvoril v tom s ministerkou Albrightovou nadstranícke partnerstvo.
Pri desiatom výročí novembrovej revolúcie v roku 1999 sme spolu s českým veľvyslancom A. Vondrom a ďalšími kolegami zorganizovali vyše tridsať spoločných podujatí vo Washingtone a v New Yorku. Vojna v Juhoslávii ukázala návrat zlých vecí z 20. storočia, my sme však dokázali prezentovať príklad dvoch krajín, ktoré napriek rozdeleniu nastúpili na inú cestu a navzájom si pomáhajú. Keď nás na konferencii v Senáte pozdravili ľudia ako Schwarzenberg, Havel, Albright, ukázalo sa, že veci sa dali do pohybu.
Hralo to rolu v domácej verejnej mienke. Pred bombardovaním bola podpora pre NATO vyše 50 percent, po ňom výrazne klesla. Bolo to aj preto, lebo ľudia nedostali celý obraz toho, čo sa tam dialo. Miloševič a srbskí nacionalisti začali veľmi tvrdo vystupovať proti Kosovčanom. Bola to brutálna násilná operácia, masakre. Proti Miloševičovi skúšala apelovať aj Madeleine Albright. Skúsili sa všetky diplomatické možnosti. Európa mala predchádzajúcu skúsenosť z Bosny, kde nedokázala nič urobiť. Miloševiča a Srbsko nebolo možné zbaviť predstavy, že Kosovo patrí im a že si tam budú môcť robiť, čo chcú. Zahynuli tam desaťtisíce ľudí. To nebolo tak, že si NATO zmyslelo, že bude niekoho bombardovať. Nikto nebol rád, že to padlo aj na civilné ciele.
Havel aj Albright boli podobní, zažili, čo znamená diktatúra, totalita, keď sa zlo šíri a ľudia sa musia bezmocne pozerať. Obaja boli presvedčení, že zlu treba čeliť, že treba vyskúšať všetky diplomatické prostriedky a zastaviť ho. Keď OSN nemá možnosť to zastaviť a nie je iná možnosť, treba zlu čeliť silou. Preto sa Havel a Albrightová postavili za.
CYNTHIA JOHNSON/GETTY IMAGES24. marec 1999 Washington, USA: Prezident Bill Clinton oznamuje v Oválnej pracovni Bieleho domu, že Spojenecké letectvo na čele s USA začalo bombardovať Srbsko ako odpoveď na kosovskú krízu.
Ten pocit sme mali viacerí, aj naši českí partneri. Aj oni nám pomohli. Mali sme podporu Čechov, Maďarov aj Poliakov. Pre všetkých bolo zadosťučinenie, že sa staneme členom Aliancie. Členstvo v NATO a EÚ boli spojené nádoby. Ak ste sa dostali do jedného, mali ste stopercentnú šancu, že sa dostanete aj do druhého. Ľuďom bola vtedy EÚ zrozumiteľnejšia a mnohí si uvedomili, že toto nám otvorí cestu aj do nej. Je to ako v športe, keď zažijete pocit, že na prvý pokus prehráte a na druhý pokus predsa len dobehnete do cieľa, je to katarzia.
Mali sme politikov, ktorí tomu príliš nepomáhali. Mali sme aj politikov, ktorí podporovali rozširujúci sa antiamerikanizmus. Keď po voľbách v roku 2006 prišiel k moci Robert Fico, podporoval zahraničnú politiku na všetky svetové strany s tým, že nesmieme zabúdať na Rusko. Ako krajina sme sa učili, vo vojenskej oblasti sme prispeli všade, kde to bolo možné. Jedna vec je, čo hovoril Robert Fico a druhá, ako sa správalo ministerstvo zahraničných veci. Učili sme sa a keď počúvame náčelníka generálneho štábu Zmeka alebo Macka, vidno, že tí ľudia tomu rozumejú. Posledné udalosti náš proces učenia urýchlili.
Áno, ako vážny problém. Veď aj HZDS malo formálne NATO vo svojom programe. V 1998 bol mediálny diskurz asi taký, že zahraničie nám prekazilo vstup do NATO, kam oprávnene patríme. Aj politik Robert Fico na začiatku svojho vystúpenia povedal, áno, my sme v Aliancii, no celé jeho správanie išlo proti tomu a on prejavoval porozumenie pre to, čo robia Rusko a Putin. Najdesivejšie bolo, keď si na protestoch videl spolu kotlebovcov, Roberta Fica, nápisy v ruštine a komunistické symboly. Spojenie krajnej pravice a ľavice v Európe málokedy vidieť. Bolo to vážne, títo ľudia si mysleli, že im patria mestá a chodili po nich s vlajkami. Étos, ktorý dalo dokopy Za slušné Slovensko, úplne vymizol z verejného priestoru.
Týmto témam sa vzdelávanie venovalo málo a málo sa dostávali do verejného priestoru. Pôsobia tu dezinformačné servery, neraz platené z Ruska. Nie je to krátkodobá deviácia. Je to tu a je to vážne. Na rozdiel od väčšiny ľudí v Rusku tunajší ľudia vidia bombardovanie, ostreľovanie žien a detí, vidia, že bomby môžu padnúť na Užhorodské letisko, ktoré má príjazdovú dráhu 80 metrov od našich hraníc. A predsa je časť našej opozície nezodpovedná. Ak si niekto zaslúži nálepku vlastizradcu, tak sú to títo ľudia, ktorí zrádzajú kľúčové bezpečnostné záujmy Slovenska.
Teraz je príhodná doba vysvetľovať fakty tým, ktorí nie sú zásadní a jadroví odporcovia Ameriky, demokracie a Bruselu, ale skôr bezradní a zneistení a radi by našli jednoduchý výklad. Má význam s týmito ľuďmi komunikovať a ukázať im, kde pravda leží. Tá dnes leží na krvou nasiaknutej ukrajinskej zemi. Nie je vylúčené, že vojna potrvá dlhšie a zápas o verejnú mienku bude veľmi dôležitý. Táto ruská operácia má najrozmanitejšie dôsledky, finančné, ekonomické, v znížení životnej úrovne. S tým bude musieť každá vláda zápasiť. NATO má zmysel, Únia má zmysel a my máme zodpovednosť a musíme sa tak správať.
Určite viac, ako sme boli. V roku 2014 som bol v poradnej skupine generálneho tajomníka NATO. Prišli sme na to, že NATO je slabo pripravené ochrániť baltské štáty. To sa zmenilo, posilnenie východného krídla je reálne. NATO je pripravené brániť každú piaď územia. Raketa môže niekam doletieť a Rusi môžu hovoriť, že to bolo omylom. Štáty, ale aj Aliancia výrazne pomáhajú Ukrajine dodávať výzbroj. NATO musí pripravovať scenáre, čo ďalej. Ak by mal Putin ambíciu okupovať Ukrajinu, NATO zvažuje kroky, ktoré mu povedia dosť. Biden hovorí, že nemôžeme spraviť bezletovú zónu nad Ukrajinou, lebo by to znamenalo vojnu s Ruskom. Na druhej strane nechceme dovoliť Rusku sa rozširovať. Momentálna stratégia je podporovať Ukrajinu a tlačiť na Rusko ďalšími sankciami. Minule významný nemecký politik Schäuble povedal, že NATO musí mať v zálohe ďalšie kroky. Nie je dobré o nich hovoriť, ale musia byť v zálohe.
Mali by sme to robiť, lebo síce nie sme formálne vo vojne s Ruskom, ale Rusko je v agresívnej vojne s Ukrajinou a tú vedie spôsobom, že medzinárodné súdy už uvažujú, že ide o zločinné postupy. Nesmieme byť ustrašení a prikrčení. Ukrajina skutočne bojuje aj za nás, v tom má prezident Zelenskyj pravdu. Moderátor štátnej televízie Solovjev vykrikoval: „Zobrali ste nám naše peniaze, naše rezervy, tak čo iné očakávate, guľku do hlavy!“ Toto je citát spred dvoch dní. Ak si myslíte, že sa zastavíme na Ukrajine, veľmi sa mýlite, hovoril. Ukrajina je iba zastávka na ďalšej ceste! My Slováci musíme na Ukrajinu poslať všetko, čo máme. Máloktorej krajine môže na Ukrajine záležať tak ako nám.
Putinovi sa nechtiac podarilo upevniť ukrajinský politický národ. Sú to práve Rusi z východnej Ukrajiny, ktorí idú za ruskými vojakmi a hovoria im: choďte domov. Podarilo sa rýchlo zjednotiť NATO a reakciu EÚ. Takže áno, oživila sa podstata našej existencie.
Boris Németh
Narodil sa v roku 1944, je slovenský sociológ, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg, literát a diplomat. Podieľal sa na založení hnutia Verejnosť proti násiliu v roku 1989. Zakladateľ, výskumný pracovník a čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky (IVO). V rokoch 1999 – 2003 veľvyslanec SR v USA. V roku 2003 kandidoval na prezidenta SR. Je autorom viacerých kníh, scenárov a dramatických prekladov.
Dnes vieme, že studená vojna sa po roku 1989 vo východnej Európe nikdy neskončila úplne, iba driemala. Dnešok nám čosi naznačuje o zmysle Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO), ktorá hrala v tomto príbehu ústrednú rolu. Jej pôvod a minulosť môžu inšpirovať; môžu pomôcť pochopiť, čo toto spojenectvo pre nás znamená.
porovnajme si dva zásadné prejavy, ktoré odzneli na tom istom mieste – vo Fulton College v štáte Missouri, USA, v rovnaký deň 5. marca s odstupom 50 rokov: na začiatku a na konci niekdajšej studenej vojny. Ich autormi sú dvaja v danom čase už bývalí premiéri Veľkej Británie: Winston Churchill (v roku 1946) a Margaret Thatcher (v roku 1996). Obaja sumarizovali výsledky predchádzajúceho konfliktu – v prvom prípade druhej svetovej vojny, v druhom studenej vojny. Obaja varovali, aby oprávnená radosť z konca predchádzajúceho konfliktu nezastrela výzvy nadchádzajúcej doby. Oba prejavy predostreli náčrt nových hrozieb a nových konfliktných línií v meniacom sa svete. A oba obsahovali návrhy dlhodobej spoločnej stratégie.
Churchill navštívil USA na pozvanie prezidenta Trumana v čase, keď západná a špeciálne americká politika voči nedávnemu sovietskemu spojencovi ešte stále do značnej miery tápala. Prezident F. D. Roosevelt zomrel uprostred záveru vojnového úsilia a zanechal politické dedičstvo, ktoré sa sotva dalo aplikovať v rýchlo sa kryštalizujúcich nových podmienkach. Sovietske vedenie javilo známky paranoidnej nedôvery a nepriateľstva voči bývalým západným spojencom aj napriek ich snahám o ústretovosť. Americká reprezentácia márne hľadala odpoveď na otázku prečo.
V istých bodoch bol Churchillov prejav paralelou „Dlhého telegramu“ amerického diplomata Georgea F. Kennana zaslaného z Moskvy vo februári roho istého roku. Obaja zhodne, hoci rôznymi slovami, upozorňovali, že sovietske vedenie má svoje vlastné motívy správania, ktoré – či už v dôsledku jeho ideológie alebo starších zdedených vzorcov nazerania a spôsobu vládnutia – nezmiznú následkom nejakých ústretových deklarácií západných partnerov. Churchill v slávnych vetách konštatoval spustenie železnej opony naprieč Európou a nutnosť čeliť bezškrupulóznemu zasahovaniu Moskvy do vnútorných vecí štátov, ktoré sa ocitli v sovietskej okupačnej zóne. A nielen v nej. Aj na západnej strane novej deliacej línie sa komunistické piate kolóny snažili uchopiť moc v slepej poslušnosti moskovským direktívam. Nadchádzajúca konfrontácia si preto podľa Churchilla žiadala novú koncepčnú strategickú spoluprácu západných mocností, v prvom rade tandemu USA – Veľká Británia. Varoval pred nedostatkom času a tým, čo chápal ako nebezpečné ilúzie.
„Hoci žiadne minulé ponaučenia nemožno prosto kopírovať, euroatlantické spojenectvo je hodnotou a výzvou, ktorá dáva zmysel znova, práve tu a teraz.“
„Na základe toho, čo som videl u našich ruských priateľov a spojencov počas vojny, som presvedčený, že nič neobdivujú viac než silu a k ničomu nemajú menej rešpektu než k slabosti, predovšetkým vojenskej. Z toho dôvodu sa stará doktrína rovnováhy síl stala nespoľahlivou. Nemôžeme si dovoliť, ak máme potrebné prostriedky, pohybovať sa na tenkom okraji prevahy a riskovať, že niekto podľahne pokušeniu zmerať si sily. Ak sa západné demokracie zomknú v striktnej vernosti princípom Charty OSN, ich vplyv na presadzovanie týchto princípov bude nesmierny a nikto si voči nim nebude dovoľovať. Ak však podľahnú nejednote alebo zakolíšu vo svojej povinnosti a ak tieto najdôležitejšie roky zostanú premárnené, potom nás všetkých môže skutočne postihnúť katastrofa.“
USA a Británia sa v mene otvorenosti nesmú dopustiť tej hlúposti, aby sa podelili s inými o tajomstvo výroby atómovej bomby. Deklarácie princípov sú neúčinné, pokiaľ ich nepodoprie ozbrojená sila. Sila sama má však oprávnenie, pokiaľ jej mocnosti, ktoré ňou disponujú, zostanú verné zásadám konštitúcie slobody. OSN musí byť skutočným mierovým fórom slobodných národov a nesmie sa stať „kohúťou arénou pri babylonskej veži“. A nakoniec, situácia si vyžaduje novú dlhodobú spoluprácu európskych štátov. Nie, nešlo o Európsku úniu, ako ju poznáme dnes. Bol to približný náčrt oveľa skromnejšieho projektu vzájomného prepojenia na zabránenie konfliktom, ktoré Európu v nedávnej minulosti menili na hromadu trosiek.
Západné demokracie sa v priebehu nasledujúcich dekád neraz potácali. Nakoniec však slobodné zriadenie preukázalo svoju prednosť pred totalitným, čo predpovedal aj Kennan.
Hrozby „vojny a tyranie“ spolu s hrozbou „biedy“, pred ktorými Churchill varoval v roku 1946, však nezmizli ani po páde železnej opony, tak ako nezmizli základné konštanty ľudského správania a pokušenia s nimi spojené. Sovietska hrozba sa mohla pominúť, nepominuli sa však zdroje správania, z ktorých kedysi povstala.
Päťdesiat rokov po Churchillovom prejave dostala možnosť vo Fultone vystúpiť bývalá britská premiérka Margaret Thatcher. A využila ju s razanciou sebe vlastnou. Explicitne nadväzujúc na svojho slávneho predchodcu pomenovala základné výzvy meniaceho sa sveta po skončení dovtedajšej bipolárnej konfrontácie medzi demokraciou a totalitarizmom. Opäť tu bol nový koniec a nový začiatok – koniec starého usporiadania sveta s ešte nenaplneným prísľubom nového. Svet poznamenaný chaosom, genocídnym násilím a zdrojmi obáv do budúcnosti: Somálsko, Rwanda, Bosna, nestabilita Stredného východu aj priestoru bývalého Sovietskeho zväzu, stúpajúca agresivita islamského fundamentalizmu, terorizmus, nedoriešené problémy východnej Európy a tristný stav Ruska, v ktorom sa začínali opäť prejavovať aj revanšistické nálady.
Thatcher upozorňuje, že koniec starej konfrontácie vyvolal ľahkomyseľnú spokojnosť a zanedbávanie prostriedkov obrany. Strata realizmu sa prejavuje aj v utopickom spoliehaní sa na nadnárodné inštitúcie namiesto budovania spoločnej obrany suverénnych štátov. To platí aj pre OSN, ktorej Bezpečnostná rada rozširuje svoju právnu bázu pre intervenciu bez toho, aby disponovala potrebnými donucujúcimi nástrojmi: „klasicky nebezpečná kombinácia – rastúca disproporcia medzi teoretickými tvrdeniami a praktickými prostriedkami“. Platí to aj o EÚ, ktorá sa namiesto promptného rozšírenia o stredoeurópskych nových členov, ktoré by pomohlo ich slobodnej ekonomike a stabilite inštitúcií, oddáva projektu vlastného „prehlbovania“ a budovania superštátu.
Rozpad sovietskeho impéria posilnil aj hrozbu šírenia zbraní hromadného ničenia. Nadchádzajúci svet je viac chaotický a možno svojím spôsobom nebezpečnejší. Západ musí čeliť protivníkom, ktorých mentalita je ešte vzdialenejšia v porovnaní s niekdajším hlavným súperom v studenej vojne.
ICON AND IMAGE/GETTY IMAGES5. marec 1946 Missouri, USA: Americký prezident Harry Truman sprevádzal Winstona Churchilla na ceste do Fultonu, kde britský premiér predniesol svoj prejav Opory mieru, označovaný aj ako Prejav o železnej opone.
Šírenie ZHN a balistických rakiet si bude vyžadovať vytvorenie globálneho systému balistickej obrany. NATO nestratila svoj zmysel, musí však svoj charakter prispôsobiť novým výzvam. Obranné funkcie a článok 5 Washingtonskej zmluvy musia byť zachované, treba však vytvoriť pružnejšiu možnosť zásahov mimo vlastných hraníc – v nestabilných a problematických regiónoch, z ktorých vychádzajú hrozby pre spoločnú bezpečnosť. Čo najrýchlejšie treba rozšíriť Alianciu o Poľsko, Maďarsko a Českú republiku. Bez vedúcej úlohy USA sa európske krajiny nezaobídu, napriek svojim jednotlivým, zväčša menej technologicky vyspelým arzenálom. Systém paneurópskej obrany oddelenej od USA je nerealistický a možno až nebezpečný projekt. „Obranná politika nemôže byť založená na politickom symbolizme a utopických projektoch (...) ktoré ignorujú, ba odmietajú vojenskú logiku a rozpočtovú prezieravosť.“
Nové revitalizované spojenectvo má, samozrejme, okrem vojenského a politického aj ekonomický rozmer – všetko s rešpektom k princípu suverenity členských štátov. Napriek ťažkostiam sprevádzajúcim vytváranie zón voľného obchodu treba sledovať vytvorenie spoločnej Transatlantickej zóny – TAFTA. Ak sa aj ázijsko-pacifický región stane novým centrom globálnej ekonomickej moci, Západ má naďalej svoju nenahraditeľnú hodnotu, pretože „spočíva na osobitých hodnotách a cnostiach, ideách a ideáloch a predovšetkým spoločnej skúsenosti slobody“.
Pokiaľ ide o budúcnosť „Západu a tých druhých“, Thatcher načrtáva víziu sveta o storočie dopredu: „To, čo vidíme v roku 2096, je nestabilný svet s vyše poltuctom „veľmocí“, každá so svojimi klientmi, všetky zraniteľné osamote, všetky schopné zväčšovať svoju moc a vplyv formovaním vhodných spojenectiev, a všetky chtiac-nechtiac zaneprázdnené v permanentných diplomatických manévroch na zaistenie toho, aby sa ich relatívne pozície zlepšovali a nezhoršovali. Inými slovami, rok 2096 môže vyzerať ako rok 1914, rozohraný na väčšom javisku.“
A výzva v churchillovskom duchu: „Verím, že to, čo dnes potrebujeme, je nová a imaginatívna Atlantická iniciatíva. Jej zmyslom je redefinovať atlantizmus vo svetle výziev, ktoré som opísala. Chvíle, keď sú dejiny otvorené a ich kurz sa mení takýmito spôsobmi, bývajú vzácne. Možno sa v takejto chvíli nachádzame práve dnes.“
Uvedené pramene obsahujú oveľa viac viet a odsekov, ktoré by si zaslúžili obšírne citáty. Treba sa do nich začítať – aj pre ich predpovede, ktoré sa dnes desivo napĺňajú, aj ako do zdroja poučení a inšpirácie pre budúcnosť. A hoci k nim ťažko dodať niečo pôsobivejšie, našou úlohou je dnes, v roku 2022, čeliť dnešnej situácii s podobným odhodlaním a víziou, aké v nich znejú.
V konečnom dôsledku nerozhodujú slová, ale skutky. A hoci žiadne minulé ponaučenia nemožno prosto kopírovať, euroatlantické spojenectvo je hodnotou a výzvou, ktorá dáva zmysel znova, práve tu a teraz. Je nevyhnutnou podmienkou toho, aby sme nestratili, čo sme po roku 1989 začali s námahou a kolísavými úspechmi znovu nachádzať a uplatňovať. Ak v tom vytrváme, potom naďalej platí, že (Churchill to povedal lepšie, než dokážem ja) „cesty budúcnosti budú otvorené nielen pre nás, ale pre všetkých, nielen pre dnešok, ale aj pre nasledujúce storočie“.