dnešná vojna Ruska proti Ukrajine vzbudila komentáre hovoriace o prekvapení, šoku, sklamaní, potrebe zmeniť postoje aj o tom, že strašidlo studenej vojny sa vracia. Ak je dnešné ruské konfrontačné správanie vnímané na Západe ako dôvod na prehodnotenie doterajších východísk, môže to spätne vypovedať o zložitých a dlhodobo pestovaných sebaklamoch, pravdaže, s prispením tradičného ruského umenia v zavádzaní.
V podobných okamihoch je prospešné opätovne si pripomenúť niektoré skúsenosti a fakty. Mali by sme prihliadnuť nielen na skúsenosť studenej vojny (tej niekdajšej), ale aj hlbšie do histórie – tej ruskej a tej západnej, pretože bez poznania seba, tzn. aj svojich omylov, nebudeme vedieť dostatočne prečítať správanie oponenta. Poznamenávam, že pod „Západom“ tu budem rozumieť aj Slovensko s príslušnými kvalifikáciami či hendikepmi. Západné mispercepcie sú preto aj naše, hoci v detailoch sa môžu líšiť.
útek do iracionality
Ruský básnik a diplomat z 19. storočia Fjodor I. Ťuťčev sa príznačne, a nie jediný, vyjadril o Rusku ako o niečom tak zvláštnom a vymykajúcom sa bežným mieram posudzovania, že ho nemožno postihnúť rozumom: „len veriť v Rus, len to ti zostáva“. Je zrejmé, že tu nejde len o problém pre západné vnímanie, ale aj pre samotných Rusov. Podobné „zistenia“ jednako môžu znieť zlovestne, pokrytecky alebo smiešne. Ak niekoho vyzvem, aby sa mi odovzdal vo viere namiesto kritického skúmania, vyvstáva podozrenie, že si tým zaopatrujem alibi pre akékoľvek darebáctva, o ktorých vopred vyhlasujem, že ich nie je možné súdiť.
„Kedže na nespokojnosť s vlastným stavom je vždy dosť dôvodov, nájde sa aj dostatok motivácie ignorovať temné stránky reality, ktoré by protirečili vlastným skvelým plánom.“
Rusko je až príliš tvrdo citeľnou realitou na to, aby sme ho pokladali za subtílny duchovný konštrukt, tobôž za niečo, čo neexistuje inak než vo viere. Navyše, „viera“ vo vyššie naznačenom zmysle páchne viacerými herézami (ak ju posudzujeme z pohľadu skutočného kresťanstva, ktorý tieto herézy ešte celkom nezakalili). Naznačená zmes sektárskych náuk a pohŕdania rozumom je nielen základom pre známe totalitné ideológie 20. storočia. Je aj súčasťou tradície zavádzania a sebazavádzania, a súčasťou rôznych ruských ideológií prisudzujúcich Rusku eschatologické poslanie povedať „posledné slovo“ na konci dejín – v dobe nukleárnych zbraní dostávajú podobné nádeje mimoriadne zlovestný podtón.
Ich pôvod je starší než boľševizmus a ich prvky prežívajú sovietsku éru, spájajú sa do nových zlúčenín, mutujú a množia sa. Ich „úspech“ spočíva aj v tom, že napriek všetkým faktom a tragickým skúsenostiam naďalej pôsobia na srdcia a mysle adresátov. Takto môže napríklad reakcionár vidieť v Rusku záchrancu náboženstva, tradície a autority pred bezbožným liberalizmom a materializmom, revolucionár v ňom môže vidieť uskutočnenie pokroku a utópie, technokrat a scientista nové možnosti využitia technológie a „vedeckého“ riadenia spoločnosti, romanticky naladený intelektuál „autentickú“ alternatívu k formalizmu a pokrytectvu buržoáznej kultúry a morálky.
FOTO UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGES8. máj 2016 Moskva, Rusko: Tri bombardéry Tupolev Tu-95MS ruských vzdušných síl letia vo formácii nad pamätníkom Robotnica a kolchozka počas vojenskej prehliadky na Deň víťazstva.
A tak ďalej, konkrétne stereotypy sa môžu striedať a v rôznych dobách môžu prevládať tie-ktoré z nich. Majú však niečo spoločné. Rozum ako triezve a kritické vnímanie skutočnosti, aj pravda ako súlad povedaného so skutočnosťou v nich prichádzajú radikálne skrátka. Aj „pravda“, „rozum“ či dokonca „veda“ sa tu môžu stať zavádzajúcimi pomenovaniami svojho opaku: za všetky uveďme príklad, akým ich význam prekrútil komunizmus. Empirická realita Ruska v podobných postojoch nie je vôbec dôležitá, dôležité sú sny, mystické „vízie“, ktoré sa vyhlásia za predmet rozumom neobsiahnuteľný a neskúmateľný, a je celkom jedno, či sa tieto fantázie týkajú vlastnej idealizovanej minulosti alebo budúcnosti.
sebaprojekcia
Slovo „vlastnej“ som tu nepoužil náhodou. „Rusko ako idea“ funguje ako zahmlené zrkadlo, v ktorom sa Rusi aj príslušníci Západu vzhliadajú vo svojich ambíciách a frustráciách, cez prizmu vlastných ideí a programov, hľadajúc v ňom odpovede na problémy vlastnej spoločnosti, politiky, kultúry, náboženstva či morálky. Čím viac je zrkadlo zahmlené, tým ľahšie v ňom vidia len to, čo chcú vidieť. Keďže na nespokojnosť s vlastným stavom je vždy dosť dôvodov, nájde sa aj dostatok motivácie ignorovať temné stránky reality a fakty, ktoré by protirečili vlastným skvelým plánom, programom, myšlienkovým systémom.
Týmto spôsobom popierali západní ľavicoví intelektuáli zločiny stalinizmu, a týmto spôsobom zase ignorujú dnešní príslušníci reakcionárskej pravice to, v čom všetkom dnešný Putinov režim nadväzuje na ateistickú, revolučnú a materialistickú ideológiu sovietskeho režimu. Príkladov zvrátených sebaprojekcií je, samozrejme, oveľa viac.
strategický narcizmus
Omyly v „čítaní“ ruského správania po páde železnej opony, ktorých dôsledky dnes žneme, sa v niečom podobajú na omyly v medziobdobí od konca druhej svetovej vojny a začiatku studenej vojny. Tu sa už nezaujímam o ilúzie stúpencov extrémnych ideológií, ale politikov hlavného prúdu. Aj na konci druhej svetovej vojny sa v mainstreamových elitách pestovalo presvedčenie, že predurčeným údelom Ruska nie je nič iné, než približovanie a pripodobňovanie sa západným demokraciám, nech by cesta ku konečnej zhode bola akokoľvek dlhá a hrboľatá. S tým súvisela iná, no príbuzná predstava, že sovietsky systém predstavuje alternatívu prinajmenšom zlučiteľnú so západným modelom do nejakej „tretej cesty“, ktorá nám umožní odstrániť niektoré naše nedostatky. Napríklad, ak by sme zaviedli prvky centrálne plánovanej ekonomiky do nášho chaotického, nestabilného, krízami stíhaného kapitalizmu... Opakované hostilné prejavy Stalinovho vedenia si západné elity vysvetľovali ako nedorozumenie, prameniace z vlastných chýb v komunikácii. Prečo sa na nás Stalin zase hnevá? Urazili sme jeho city? Neberieme dostatočne do úvahy jeho potreby a obavy? Prečo nechápe naše hodnoty a dobré úmysly? Vníma nás ako hrozbu pre svoju bezpečnosť?
„Strategický narcizmus“ opomenul, že Rusko neprispôsobuje svoje správanie západnej etikete ani západným predstavám, že má vlastné motívy, ktoré tu sú bez ohľadu na naše úsmevy a vystierané dlane. „Dlhý telegram“, Georgea F. Kennana, chargé d’affaires veľvyslanectva USA v Moskve z februára 1947, upozornil práve na toto s jasnosťou, ktorá pomohla ukončiť vajatanie USA a západných spojencov.
strach, agresivita a „náhradné náboženstvo“
Nechcem zamlčať skutočnosť, že Kennan (zomrel v roku 2005) ešte v deväťdesiatych rokoch odmietal plány na rozšírenie NATO. Ak to ešte niekto dnes pokladá za tému, môžeme sa k nej vrátiť pri ďalšej príležitosti. V každom prípade však – a oveľa viac – sa nám ukazuje platnosť pôvodnejších Kennanových postrehov o zdrojoch ruského, resp. sovietskeho správania.
Vo svojom pôvode sú staršie než sovietsky režim a my dnes musíme konštatovať, že sovietsky režim aj prežili: ruský policajný štát, tradícia samovládia, paranoidná nedôvera k zahraničiu aj k vlastným ľuďom a – strach. Tento strach, upozorňoval Kennan, je však dvojaký: pôvodný strach roľníckeho ľudu z nájazdov z východu, a odlišný strach ruských vládcov z konfrontácie so Západom: s vyspelejšími systémami vládnutia, ktoré odhaľujú krehkosť základov ruského samoderžavia.
„Môžeme sa donekonečna hádať o oprávnenosti či neoprávnenosti rozširovania NATO (...) ale ak v dôsledku toho budeme zanedbávať vlastnú obranu, naša budúcnosť je temná.“
Dodajme, že Rusko, už vzhľadom na svoju geografickú polohu, nepoznalo priateľských susedov, charakter terénu a neprítomnosť prirodzených hraníc podnecovali na expanziu. Marxizmus do tohto kontextu psychologicky zapadal ako doktrína nezmieriteľného boja, manichejsky deliaceho svet. Dalo by sa povedať, že zohral úlohu „náhradného náboženstva“, ktoré prebralo funkčné prvky starého ruského mesianizmu. Dnešná „ideológia“ Putinovho režimu (ak to tak nazveme) nadväzuje aj na boľševickú minulosť, aj na iné zdroje nostalgie po idealizovanej imperiálnej minulosti. K tomu pristupuje túžba po náprave údajných krívd a „najväčšej geopolitickej katastrofy 20. storočia“, za ktorú Putin pokladá rozpad ZSSR.
Putinova politika je teda revanšistická. Nie je možné ospravedlniť ju žiadnymi obavami o bezpečnosť ani redukovať na nejaký „veľmocenský realizmus“. Rusko nie je konzervatívna, ale revizionistická mocnosť, ktorej programom je zmena status quo medzinárodného poriadku a rozloženia síl. Môžeme o sebe ďalej pochybovať, môžeme sa donekonečna hádať o oprávnenosti či neoprávnenosti rozširovania NATO, takých či onakých politických rozhodnutí po páde „železnej opony“. Ale ak v dôsledku toho budeme zanedbávať vlastnú obranu, naša budúcnosť je temná.
k novému realizmu
Vpád ruských vojsk na Ukrajinu nás zastihol mentálne nepripravených. Zabudli sme okrem iného na to, že medzinárodné zmluvy garantujúce bezpečnosť môžu veľmi rýchlo padnúť za obeť moci, ktorá vie, že si ich môže dovoliť porušiť. Alebo, ako v sedemnástom storočí povedal Thomas Hobbes: „Zmluvy bez meča sú len slová“. Ukrajina je obeťou neospravedlniteľnej agresie. Znalosť ruských reálií, daností aj ašpirácií nám môže pomôcť chápať situáciu, možnosti, obmedzenia, riziká tých-ktorých rozhodnutí. Mala by však rozptýliť, a nie ospravedlňovať strategickú slepotu, ktorá umožnila Putinovi s opovrhnutím sa pozerať na slabosť Západu vnímaného ako dekadentného a zbabelého, rátať s jeho nemohúcnosťou a využívať každý náznak jeho nejednoty.
Pohŕdanie slabosťou a obdiv k sile patria tiež k všetkým naznačeným základným konštantám nazerania ruských vládcov na svet. Dnes jasne vidíme, že táto konštanta sa nezmenila, nech by sme si o sebe či o Rusku nahovárali čokoľvek alebo nech by sme sa neviem ako dlho vadili o tom, v čom všetkom sme boli „necitliví“ k Rusku za posledných tridsať rokov. Musíme si to povedať jasne: Dnešná ruská politika nie je len snaha o obnovu kontroly niekdajšieho sovietskeho priestoru. Je to pomsta nám všetkým za rok 1989. K tomuto roku, koniec koncov, patrí aj formatívny zážitok Vladimíra Putina, keď sledoval pád východonemeckého režimu ako mladý dôstojník KGB na rezidencii v Drážďanoch.