Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: Strach, hnev a antivax

.týždeň .témy .téma

Spoločnost je rozdelená. Ulice, ale aj sociálne siete vzbĺkli hnevom. Ako nájsť východisko z chaosu, ktorý je spôsobený iracionálnym strachom? Aj na to budeme hľadať odpovede v nasledujúcich textoch.

Téma .týždňa: Strach, hnev a antivax
Fotografie v .téme sú z bratislavských protestov 24. a 29. júla 2021. Pred parlamentom ľudia protestovali proti vládnym opatreniam, očkovaniu a vládnej novele. Pred Prezidentským palácom proti zvýhodňovaniu očkovaných. Foto: BORIS NÉMETH

OBSAH

Rozsúdi nás až smrť .martin Mojžiš
Je tu skupina, s ktorou treba ľudsky hovoriť .štefan Hríb
Nielen veda, aj politika zavadzia davu .tomáš Zálešák
Prináša vakcína istú smrť? .norbert Žilka
L

Rozsúdi nás až smrť

.martin Mojžiš .témy

Tak sme sa rozdelili na dve polovice. Približne polovica z nás je zaočkovaných aspoň prvou dávkou, druhá polovica sa nechce dať očkovať. Obidve polovice sa domnievajú, že tá druhá polovica z neznalosti riskuje svoje zdravie, či dokonca život. A naozaj ide o zdravie aj o život.

po minulotýždňových antivakcinačných protestoch v Bratislave treba povedať hneď na úvod jednu vec – tí šašovia pred parlamentom a pred Grassalkovičovým palácom nereprezentujú polovicu obyvateľov Slovenska, ktorí sa nechcú nechať zaočkovať. Reprezentujú len samých seba. Ale dosiahli niekoľko pozoruhodných výsledkov, vďaka ktorým sa im oplatí venovať aspoň dva odseky.

V prvom rade nám všetkým ukázali, čo všetko je schopná tolerovať slovenská polícia. Okrem toho zrejme posunuli hranicu množstva alkoholu v krvi, pri ktorom sa ešte dá ako-tak ovládať megafón. Ich najväčší prínos však spočíval v obohatení slovenského aplikovaného humoru. Ako príklady uveďme skandovanie hesla „Vydajte nám parlament!”, označovanie štvrtkového zhromaždenia slovným spojením „generálny štrajk pred Prezidentským palácom” a dámy nesúce transparent „Stop čipizácii!”.

BORIS NÉMETH

Spor medzi zaočkovanými a nezaočkovanými je však oveľa vážnejší a zaujímavejší, než minulotýždňový pouličný festival srandovných nehorázností. V tomto spore je správne – ako nakoniec v každom spore, ktorý stojí za to – snažiť sa aspoň do istej miery pochopiť druhú stranu. A keďže predpokladáme, že medzi čitateľmi .týždňa prevládajú priaznivci očkovania, pokúsime sa v prvom rade porozumieť tým druhým. Inými slovami, pokúsime sa pochopiť, prečo obavy z očkovania proti covidu nie sú úplne absurdné.

hoax alebo fakt?

Ak si prečítate článok Norberta Žilku, ktorý je súčasťou tejto témy, zistíte, že obavy mnohých ľudí z očkovania majú, aspoň na prvý pohľad, prekvapujúco racionálny Lzáklad. Pod obavami z očkovania tu nemyslíme všeobecné antivaxerstvo – to má proti sebe také množstvo empirických argumentov, že sa mu naozaj neoplatí venovať. V ďalšom teda bude reč len o vakcínach proti covidu, ktorých bezpečnosť naozaj ešte nie je dostatočne preukázaná. Dôvod je triviálny: nebolo na to dosť času. Pol roka po začiatku očkovania jednoducho nemôžete mať empirické dáta o takých vedľajších účinkoch, ktoré sa možno začnú objavovať až po roku či dvoch.

Prečo nebolo dosť času, to je tiež úplne jasné. V čase pandémie sa hrá predovšetkým o čas, a ak by sme bezpečnosť vakcín overovali príliš dlho, príliš veľa z nás by sa dostatočne overených vakcín nedožilo. Relatívne rýchle podávanie nových vakcín v čase pandémie nie je nezodpovednosťou. Je to rozumný a v podstate nevyhnutný kompromis. 

Lenže, a teraz to začne byť zaujímavé, očkovanie naozaj môže v niektorých prípadoch priebeh ochorenia nie zlepšiť, ale zhoršiť. Nebudeme tu uvádzať podrobnosti a znovu odkážeme na článok Norberta Žilku o pár strán ďalej (pokojne prestaňte čítať, preskočte na ten článok, a potom sa sem prípadne vráťte). Podstatné je, že veľmi špecifický jav zvýšeného množenia vírusu v dôsledku niektorých konkrétnych vakcinácií (nie vakcinácie proti covidu) nie je hoax, ale solídny vedecký fakt.

A čo to má spoločné s očkovaním proti covidu? Pravdepodobne nič, ale s istotou to povedať nevieme. A teraz prichádza ten moment, keď náš mozog nevie správne vyhodnocovať niektoré typy informácií (a reč nie je o mozgu hlupákov, reč je všeobecne o ľudskom mozgu). Informácie týkajúce sa málo pravdepodobných situácií s výraznými dôsledkami nevieme spracovať naraz rýchlo aj správne. A keďže sa skoro všetky informácie snažíme spracovať rýchlo, informácie o významných javoch s malými pravdepodobnosťami spracúvame veľmi často chybne. Toto nie je subjektívny názor, toto je opäť solídny vedecký fakt (za jeho mnohonásobné empirické overenie dostal Daniel Kahneman Nobelovu cenu).

Ľudia, ktorí sa nechcú dať očkovať proti covidu, prikladajú (prehnane) veľkú váhu (zdeformovaným) informáciám o nebezpečenstve, ktoré nevieme s istotou vylúčiť. Ľudia, ktorí, tak ako autor tohto článku, považujú očkovanie za správne a potrebné, tieto informácie vyhodnotili chladnokrvnejšie (alebo o nich nevedeli). Ktorí majú pravdu?

neľútostný rozhodca

Ak chceme zistiť, do akej miery sme si istí nejakou svojou predpoveďou, je užitočné seriózne sa sám seba spýtať, aké množstvo peňazí by sme boli ochotní na túto predpoveď staviť. V drsnejšej verzii tohto testu dávame do stávky nie peniaze, ale svoje zdravie, či dokonca život.

Takže, koľko by boli ochotní staviť zaočkovaní na to, že očkovanie nebude u nich viesť k zhoršeniu priebehu covidu? A koľko by boli ochotní staviť odporcovia očkovania na to, že nezaočkovanie nebude u nich viesť k zhoršeniu priebehu covidu? Bez ohľadu na to, koľko by stavili v tomto myšlienkovom experimente, v skutočnosti už stavili viac. Stavili svoje zdravie, prípadne životy. Jedni alebo druhí budú umierať viac, než by umierali v prípade opačného rozhodnutia. Nie vedecké argumenty, až počty mŕtvych nás azda dokážu presvedčiť. Cena to bude vysoká, ale dostaneme za ňu možnosť poučiť sa. Kiežby sa nás dokázalo poučiť čo najviac.

L

Je tu skupina, s ktorou treba ľudsky hovoriť

.štefan Hríb .témy

Občas sa zdá, akoby spoločnosť klesala po špirále zloprajnosti na desivé miesta. Čo sa proti tomu dá robiť? A kto sú ľudia, ktorí dnes kričia na uliciach a na sociálnych sieťach? Zamýšľa sa nad tým psychiater Péter Hunčík.

keď robíme tento rozhovor, v Bratislave beží protestná akcia tentoraz pred sídlom prezidentky. Protestujúci ju nenávidia za to, že podpísala zákon o očkovaných a testovaných. Je to zvláštne vyvrcholenie obdobia korony, ale aj vzťahov v politike a verejnom živote. Presadila sa nenávisť v rôznych formách. Keď sme v osemdesiatom deviatom snívali, chceli sme žiť tak, že budeme mať rôzne názory, ale budeme spolu. No zostala nám len vzájomná podozrievavosť, útoky, ohováranie. Je to dôsledok koronakrízy?

Ja tú skupinu, ktorej reprezentanti momentálne robia protesty v Bratislave, nevidím ako homogénnu. Podľa mojich vedomostí sa dá rozdeliť minimálne do troch skupín. Najväčšia skupina, ale aj najtichšia, je pritom tá, ktorá sa naozaj bojí. To sú však ľudia, ktorí nejdú na námestie, ale spája ich to, že majú veľký strach a neistotu.

Péter Hunčík: Poznamenávam, že nerozhoduje len intelekt, ale aj štruktúra osobnosti. Tí, ktorí sú zaočkovaní, nie sú automaticky vzdelanejší.BORIS NÉMETHPéter Hunčík: Poznamenávam, že nerozhoduje len intelekt, ale aj štruktúra osobnosti. Tí, ktorí sú zaočkovaní, nie sú automaticky vzdelanejší.

myslíš strach z očkovania?

Strach z očkovania, strach z nejakej choroby, že sa im niečo stane. Ja mám dosť veľa pacientov, ktorí prichádzajú s plačom a referujú o tom, čo prežívajú, aké správy dostávajú z určitých internetových portálov. S touto skupinou je možnosť sa baviť na celkom ľudskej úrovni. V prvom rade jej treba dať jasne najavo, že chápeme tento strach, že nám to nie je cudzie, že poznáme ten pocit, že všetci máme občas strach, a že tá neistota sa týka aj nás – myslím neistota posledného roka a pol. Negatívne emócie voči tejto skupine nie sú namieste. S touto skupinou sa dá hovoriť, sadnúť si, či už jednotlivci alebo v malých rodinných skupinách a vysvetľovať. V prvom rade treba akceptovať, že strach je normálna ľudská vec.

aká je druhá skupina?

Tá je na druhom póle a pravdepodobne je najmenšia. To sú tí lídri, ktorí objavili, že z udalostí, ktoré prebiehajú osemnásť mesiacov, sa im núka vynikajúca možnosť: Je tu pre nich vhodný nepriateľ. Preto šíria, že z pandémie má istá časť ľudí či firiem profit. A práve voči týmto, ktorí údajne profitujú, môžu zhromažďovať ľudí, homogenizovať ľudí, aby sa spojili. Ak sú dostatočne hlasní a sofistikovaní, pomáha to ich politickej strane. Ľudí z tejto skupiny vidíme najčastejšie v médiách. S touto skupinou nemáme nijakú šancu. Oni sa totiž už desiatky rokov nemenia, pre nich je vždy prínos, že existuje neistota, negatívne emócie. Z toho žijú, napokon, negatívne emócie sa dajú nesmierne dobre využiť.

dá sa žiť politický život z negatívnej emócie a byť spokojný?

Samozrejme. Hitler a Stalin neboli spokojní? Stačí k tomu psychopatická osobnosť. Nerád to hovorím, stále ma kritizujú, že by som mal s tou psychopatiou byť opatrný, ale myslím si, že Stalina a Hitlera môžeme pokojne označiť za ťažkých psychopatov bez toho, aby sme ich osobne stretli. A ťažkí psychopati sú dnes aj na Slovensku. Nemajú so šírením negativity žiadny problém, lebo ich charakterizuje maximálny egoizmus, nezaujíma ich svet ani to, kto sa trápi, kto sa ako má. Zaujíma ich len vlastné ja. Majú v sebe silné narcistické prvky.

a tretia skupina?

Tretia skupina je tiež malá, ale hlučná. Andy Warhol povedal niečo v tom zmysle, že každý z nás má minimálne jednu šancu byť pätnásť minút známy, a toto ich asi dosť vystihuje. To sú ľudia, ktorým sa nikdy v živote nestane nič mimoriadne, ktorí sú stále nespokojní až nepríjemní, bez ohľadu na politické zriadenie, na všetkom nájdu chyby a všetko kritizujú, ale nikdy v živote sa im nič významné nestane. A potom ich zbadá kamera, osloví ich reportér, politici za nimi prídu a pýtajú sa ich na ich vzácne názory, hoci tie názory štyridsať rokov nevedeli povedať nikomu, lebo sú to veľmi nezaujimavé názory. Teraz sa títo ľudia spojili, a to je tých tisíc alebo tisícpäťsto jednotlivcov.

aký je teda základný rozdiel medzi troma spomenutými skupinami?

Najväčšia skupina sú ľudia, ktorí sa trápia a boja. Druhá skupina, to sú aj politici. Celkovo sú to lídri, ktorí vidia možnosť niečo dosiahnuť, a sú to často psychopatickí jedinci. A tá tretia skupina, to sú ľudia frustrovaní životom, ktorí zbadali možnosť mať tých desať-pätnásť minút slávy.

BORIS NÉMETH

na Slovensku bola ťažká zima a jar, v určitých momentoch tu zomieralo najviac ľudí na svete v pomere k počtu obyvateľov. Tu naozaj zomrelo dvanásťtisíc ľudí. Aj demonštrantom aj opozičným politikom zomreli otcovia a matky. Je to teda tak, že ani keď majú blízku skúsenosť so smrťou, nič to nezmení na ich správaní?

U niektorých nie. To sú skalopevne patologické štruktúry. To je asi aj najväčší morálny problém psychológov aj psychiatrov. Vývoj takejto osobnosti sa končí v nejakých osemnástich rokoch a viac s ním nič nepohne.

ani keď zomrie niekto blízky?

Nie, lebo to nebol on, lebo to bol len blízky. Povedia si, že ten blízky mal aj tak zomrieť. Taký egoizmus nevie normálny človek pochopiť. Je to totiž superegoizmus, ktorý ignoruje všetko, čo sa netýka priamo toho človeka. Vidím to aj u nás, aj v Maďarsku. Inak, v spoločnosti celkovo ani úmrtie nevyvolá také tragické odozvy, ako si myslíme my, pretože po úmrtí rodinného príslušníka, väčšinou staršieho človeka, príde obligátny dvoj-trojtýždňový smútok, no potom ľudia začnú rozmýšľať, kto dostane po starom otcovi byt, auto, a potom už život ide ďalej. A líder veľmi dobre vie, že ľudský mozog takto funguje.

na Slovensku máme zaočkovaných skoro 2,3 milióna ľudí, keď odpočítame deti, bude to nadpolovičná väčšina dospelých. Prečo sa opoziční lídri, ktorí chcú získať veľa hlasov, neuchádzajú o zaočkovanú väčšinu?

Je to u nich určitá forma vabanku. A potom, takto im pravdepodobne vyšli prognózy, že asi pri polovici bude tá deliaca čiara v spoločnosti.

prečo si vybrali tú druhú polovicu?

Lebo s touto neočkovanou polovicou sa dá oveľa ľahšie pracovať, a aj manipulovať. Vyvolať negatívne emócie je totiž vždy ľahšie ako konštruovať pozitívne zložité emócie, takzvané ľudské emócie, vyššie city – čo je napríklad lojalita, solidarita, kooperácia. Tam treba makať, vysvetľovať, že v spoločnosti nie je človek sám. Ale k nenávisti úplne stačí, že niekto na niekoho ukáže, akú farbu pokožky má, akého Boha má, ako páchne. Stačí veta a hneď je emócia vyvolaná.

akú úlohu zohral v tejto vzájomnej nenávisti bývalý predseda vlády Igor Matovič?

Pre mňa ako psychiatra je ťažké niekoho charakterizovať. Ale podľa môjho názoru je to nepripravený narcista, ktorý ani nechce zle, ale znenávidí každého, kto ma iný názor alebo kto sa mu postaví do cesty. Ak analyzujeme jeho konanie v poslednom čase, ťažko nájsť racionálny krok. Prichádzali samé emocionálne kroky. Neviem, či si to pán Matovič uvedomuje. Ja si myslím, že to má v osobnosti a robí to na iracionálnej báze.

ľudia, ktorí sú zaočkovaní, väčšinou vzdelaní, z väčších miest, nazývajú všetky tie tri skupiny občanov vrátane politikov slovom dezoláti. Tí sa bránia a zase len rastie nenávisť. Ako sa má zaočkovaná časť verejnosti k tej nezaočkovanej správať?

Len poznamenávam, že nerozhoduje len intelekt, ale aj štruktúra osobnosti. Tí, ktorí sú zaočkovaní, nie sú automaticky vzdelanejší.

ale v priemere sú, nie?

V priemere áno. No podstatné u nich je, že majú zdravý strach zo smrti a normálne reakcie na takúto hrozbu. V nezaočkovanej skupine často nenájdeme zdravý strach a reakcie. Ako na to reagovať, naozaj neviem. Okrem toho, že najväčšiu skupinu, ktorá sa bojí, je ešte možné presvedčiť.

nestrácame nadávaním do dezolátov práve túto skupinu?

Ale áno, strácame, veď to nie sú dezoláti. Ono to tak vyzerá, sú nezaočkovaní, majú na čele tých hlučných ľudí, tú lídrovskú skupinu. Lenže oni majú len strach.

ako by sme sa k nim mali správať?

Stretávať sa, vysvetľovať, debatovať. Tá najväčšia skupina by podľa mňa bola veľmi vďačná, keby im niekto vysvetlil a dokázal, že neočkovať sa je riziko. Označenie za dezolátov vyvoláva skôr protireakciu. Ja k nim pristupujem tým štýlom, ktorý pozná každý psychológ. Akceptujem strach, akceptujem emócie, a snažím sa z tých emócií urobiť niečo pozitívne. Konkrétne hovorím tým ľuďom, že keď sa dajú zaočkovať, budú mať zase radosť zo života.

práve to, čo opisuješ, ten pokus o pritiahnutie tejto najväčšej skupiny nezaočkovaných, tu však chýba.

Áno, chýba. Mala by sa viesť vecná kritika, ale nemali by sme označovať za dezolátov celú jednu veľkú skupinu. Veď to je tridsať percent spoločnosti, a keď ich dáme automaticky do jednej skupiny, oni sa potom budú naozaj správať celý život ako súčasť tejto skupiny. To je veľké nebezpečenstvo.

BORIS NÉMETH

takmer všetci to robíme.

Lebo je to ľahšie ako vytypovať jedného, druhého, tretieho a povedať, že má také a také charakteristiky.

psychologicky zaujímavé je, že ľudia na protestoch majú na sebe slovenské vlajky. Čo to hovorí?

Jeden faktor iracionality sa ľahko spojí s iným faktorom iracionality. To som si už prešiel u Maďarov. Už tridsať rokov debatujeme o tom, či národnosť ako taká je reálna skupina, ktorá má svoje parametre. Je tam jazyk, teritórium, tradície, kultúra. Ale či ja alebo ty do tej skupiny patríme, to ťažko určiť. Je to teda kvázi iracionálne. Všade a stále máme pocit, že keď patríme do veľkej skupiny, takzvaného stáda, vtedy sme silnejší, lepšie spolupracujeme. Koľko ľudí už bolo na svete nakazených? Stodeväťdesiat miliónov? A to si porovnajme s päťmiliónovým Slovenskom. Takže nie je racionálne, že by nás mala chrániť slovenská zástava. Ale pre skupinu negatívne nastavených ľudí je celý život iracionálny.

tá zástava im dá aký pocit?

Že sú silnejší, že sú svorní, že Slováci nikdy neprehrali. To sú tie tradičné slovné prepojenia, vyskytujú sa v každej spoločnosti, to isté je aj v Maďarsku, aj tam to denne počujem.

bol si vo viacerých krajinách, kde si sa snažil dať dokopy skupiny, ktoré mali medzi sebou konflikty. Viem si predstaviť úplne nezlučiteľné skupiny, napríklad v Srebrenici. U nás rozdelenie ešte nie je vyhrotené na život a na smrť. Čo sa dá robiť, aby sa znepriatelené až nenávistné skupiny začali počúvať?

Slovensko má v prvom rade obrovské šťastie. Teraz poviem niečo paradoxné – Slovensko má šťastie v tom, že tu také výrazy ako „nie si pravý Slovák“ alebo „si vlastizradca“ nie sú až také bežné. Tieto výrazy totiž pochádzajú z faktu, že daný národ mal dlhodobejšie tradície vlastného štátu. Keď sa povie „nepravý Maďar“, môže to byť Maďar, ktorý spolupracoval s Turkami. Slovensko malo však len veľmi krátky interval vlastného štátu. Všade sa nadáva, že „nie si pravý Maďar, Poliak“, no na Slovensku to ešte neznie tak hlasne. Ale k otázke – dá sa spolupracovať na najmenšom spoločnom menovateli. To je momentálne život a perspektíva našich detí. Naša povinnosť je pripraviť vhodné prostredie pre naše deti. Treba sa teda opýtať, čo získajú naše deti tým, že sa nedáte očkovať? Štatisticky zahyniete vy a nebodaj aj vaše deti.

oni, samozrejme, povedia, že v skutočnosti sa bude hynúť na očkovanie.

Toto povie skôr skupina psychopaticky orientovaných ľudí. Tá najväčšia skupina to nehovorí. Tá má väčšinou len strach.

a čo má teda zaočkovaná skupina robiť, aby práve túto skupinu získala?

Kontakty, kontakty, kontakty. Mám v rodine dvoch takých, stretávame sa skoro každý deň. Dá sa to. Mám zmapované ich správanie, pocity, to, kto ich ovplyvňuje. Občas treba používať voči nim aj také veci ako „Predstav si, že nebudeš môcť cestovať“. Zaujímavé, že často nie život a smrť, ale takéto argumenty zaberajú.

a čo sa týka širšej spoločnosti?

Očakával by som v prvom rade sebareflexiu od bývalého premiéra a možno aj terajšieho premiéra. Keby povedali, áno, aj my sme súčasťou toho, že vznikla neistota v spoločnosti, lebo sme naše rozhodnutia menili zo dňa na deň a naše rozhodnutia mali často katastrofický dopad. Mali by povedať prepáčte, robili sme chyby, my sme ich robili, nie vy.

to by pomohlo?

Samozrejme. Zostaňme pri realite. Voľby vyhralo OĽaNO. Máme prehľad o tom, koľko voličov OĽaNO je medzi nezaočkovanými? Boli sklamaní, ale nie sú negatívne nastavení voči OĽaNO. Treba tým ľuďom dať najavo zo strany straníckych špičiek OĽaNO: pardon, mýlili sme sa, robili sme chyby

z 30 percent, ktorí sú proti očkovaniu, sa takto dá získať koľko? Možno až 20 percent?

Určite. Vhodnou komunikáciou, vhodnými symbolickými krokmi. Teraz som sa dozvedel, že pán Matovič je zaočkovaný. Pamätáme sa na tú hru, na ten cirkus, čo robil, keď to bolo najdôležitejšie? Na takéto detaily treba upozorniť a terajšia vládna garnitúra by mala povedať, áno, prepáčte, aj my sme tú neistotu šírili. Ale keď v terajšej vládnej garnitúre je člen koalície, ktorý ešte zvyšuje tú neistotu, myslím pána Kollára, tak stupeň neistoty, frustrácie a napätia bude ešte vyšší a neočkovaní bude mať ďalšiu zbraň.

obaja sme zažili obdobie mečiarizmu, keď médiá, ako Slovenská republika a podobné, šírili o odporcoch mečiarizmu hrozné veci a vznikali potom konflikty na ulici. Dá sa to porovnať s dneškom?

Je to tá istá nenávisť v inej podobe. A môže sa zase prejaviť pri niečom inom o päť rokov. Je to nenávisť, ktorú máme v sebe. Bolo by veľmi dobre nadobudnúť najskôr sebapoznanie – zistiť o sebe, aký som typ, kedy u mňa príde hnev, ako z toho vzniká moja nenávisť a kde by som mohol ja osobne zakročiť, aby nenávisť nenastala. Nič iné k dispozícii nemám.

 

BORIS NÉMETH

L

Nielen veda, aj politika zavadzia davu

.tomáš Zálešák .témy

Slovensko nie je jediná krajina, v ktorej sa dnes prejavuje agresívna iracionalita davov vykonávajúcich čoraz hrozivejší nátlak na lekárov, vedcov a rôznych verejných predstaviteľov, ktorí ich vyzývajú (nie nútia, len vyzývajú), aby konali pre bezpečnosť seba a svojich blížnych a poskytujú im k tomu inštrukcie a informácie. Podobné veci sa nedejú ani prvýkrát. Vždy znova sa však dozvedáme, že nie sme pripravení, často s poukázaním na to, že niečo podobné by sa v našej skvelej dobe predsa nemalo diať. Skrátka, „toto sme si neplánovali“.

aj dnes sa prejavuje pohodlný zvyk označovať antivaxerských demonštrantov a pochodujúcich extrémistov za ľudí patriacich do akejsi nie príliš presne určenej „minulosti“. Podľa jedného z mnohých podobných vyjadrení „nepatria do tohto storočia“. Minulé storočia sú totiž symbolom temnoty, kým dnešok rovná sa pokrok, osvietenosť, racionalita. Aj tam, kde sa tieto predpoklady evidentne nenapĺňajú, spoliehame sa bohorovne na našu organizačnú zdatnosť a technologickú výkonnosť. Zdá sa, že nič neotrasie naším presvedčením, že sme múdrejší než naši predkovia, a že naše znalosti prevyšujú všetku ich nahromadenú skúsenosť z celých doterajších dejín. Naďalej sa vraj môžeme zaobísť bez tohto balastu, aj keď tí pred nami to nedokázali. Táto domýšľavosť nám však zastiera zrak pri hľadaní riešení vzniknutej krízy. O terapii nemôžeme jasne uvažovať, pokým nemáme aspoň aký-taký náčrt diagnózy. 

Naša doba v skutočnosti nie je o nič imúnnejšia voči poverám, ktorými sa nadchýnali rozvášnené davy minulosti. Tie povery aj tie davy sa síce pred nami producírujú v meniacich sa prevlekoch, patria však v zásade k tomu istému druhu. Naša zastupiteľská demokracia v konfrontácii s nimi preukazuje znepokojivú bezmocnosť – na úrovni všetkých troch základných zložiek moci, no v tejto chvíli najviditeľnejšie v oblasti exekutívy, ktorá nedokáže presadiť ani existujúce zákony na ochranu vlastných občanov. A bude bezmocná aj naďalej, ak jej predstavitelia budú naďalej tieto aktivity podceňovať alebo nesprávne chápať. Krikľúni obviňujúci lekárov, odborníkov alebo politikov z toho, že ich chcú očkovaním zabiť alebo očipovať, vyhrážajúci sa im a narúšajúci ich súkromie, však nie sú žiadne rezíduum nedokonalej minulosti, ktoré čoskoro zmizne pôsobením skrytých zákonov nevyhnutného pokroku. Nie sú to žiadni návštevníci zo stredoveku. Sú to ľudia tretej dekády 21. storočia, dostatočne vybavení elektronickými hračkami, ktorých pomocou čerpajú svoje vraj zaručene pravdivé informácie o sprisahaniach. Ak napriek tomu rozpoznáme, že podobné javy majú svoje predlohy v minulosti, je to najmä preto, že isté javy (vrátane masových vytržení) sa opakujú, a to najmä za istých krízových okolností, hoci tým nie je vylúčená ani nadväznosť na určité historické dedičstvo. Ideológie a davové hnutia môžu vykazovať konkrétny historický pôvod (pozri symbolika Kotlebovej strany), no reprezentujú aj isté pomerne trvalé sklony, ktoré sa za istých okolností masovo aktivujú. Skúmaním pôvodu a povahy davových hnutí a patologických prejavov v oblasti politiky sa akiste ešte nevyhneme všetkým problémom. Môžeme však byť predsa len o čosi predvídavejší a menej prekvapení pri opakovanej konfrontácii so skutočnosťami, na ktoré sme sa toľkokrát učili zabúdať. Následky tak môžu byť pri troche šťastia zmiernené, môžeme sa vyvarovať aspoň niektorých hrubých omylov a môžeme byť úspešnejší pri zvládaní podobných kríz, akou je aj tá naša dnešná.

politická kríza v kontexte

Nemusíme namáhavo loviť v pamäti, aby sme si pripomenuli, že dnešné protesty proti očkovaniu boli na vzostupe už pred vypuknutím pandémie, aj keď tá ich nebývalým spôsobom zviditeľnila a posilnila. Tento jav sa zároveň viditeľne prepletá s ďalšími znepokojivými trendmi. Aj keď touto stručnou úvahou nemôžeme v žiadnom prípade suplovať ich systematický výskum, jednako smieme legitímne uvažovať o ich súvislosti. Do spoločnej schémy, zdá sa, zapadá o. i. celá škála javov, zhrnutá pod dnes frekventované heslo „krízy demokracie“. Patrí sem aj rastúce odcudzenie, nedôvera a nenávisť k zastupiteľským inštitúciám, čo nemalou mierou súvisí aj s volaním po „priamej demokracii“ – nebezpečnou a falošnou odpoveďou na reálnu a bolestivo pociťovanú krízu. Isteže nejde len o problém výlučne politický; politika sa akiste nedá izolovať od iných oblastí života. Keď sa však kríza raz dostane na úroveň politiky, keď sa jej prostredníctvom prejaví, potom, skrátka, ide o politickú krízu. A je márnou snahou, ak sa politický problém pokúšame riešiť výhradne „nepolitickými“ zásahmi (napr. zavádzaním nových komunikačných technológií do politického rozhodovania) tobôž, ak sa kríza politiky stane príležitosťou pre pomätencov, aby sa opäť pokúsili o uskutočnenie nejakej „postpolitickej“ utópie. 

BORIS NÉMETH

obzor potemnieva

Pred viac než dekádou som v .týždni uverejnil článok o možných budúcich následkoch vtedy aktuálne prepukávajúcej globálnej finančnej krízy. (Nie, nebol som v tom sám, nevynašiel som fúrik ani nechcem skĺznuť do osobnej roviny, zdá sa mi tu len vecne vhodné nadviazať na predchádzajúce úvahy.) Reč bola najmä o dôsledkoch morálnych a politických, ktoré s nami budú kráčať aj po tom, čo sa (dúfajme) ekonomické ukazovatele dostanú späť do uspokojivej rovnováhy. Medzi tieto dôsledky mal patriť aj nový vzostup revolučných a extrémnych ideológií na celosvetovej úrovni, neobchádzajúci ani „vyspelé“ demokracie. Zmienka padla aj o snahách zmeniť svetový poriadok. K tomu stúpajúce odcudzenie, nenávisť, zahmlievanie vnímania reality, aktualizácia tlejúcich medzinárodných aj vnútropolitických konfliktov. Nebude svojvoľné domnievať sa, že na našej súčasnej kríze sa významnou mierou podpísala globálna ekonomická kríza odštartovaná v rokoch 2007 – 2008. A podobne ako „Veľká depresia“ v 30. rokoch má následky, ktoré ohrozujú medzinárodný systém aj vnútorný systém svetových demokracií. Sme svedkami „reverzu“ toho pohybu, ktorý predstavoval pád komunistických režimov na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Eufória deväťdesiatych rokov, akokoľvek neopodstatnená, je zrazu len nostalgická spomienka na vzdialenú dobu. A pritom to bolo tak nedávno...

tieň a prísľub minulosti

Podobné krízové javy jednako nie sú neznáme, vrátane katastrof 20. storočia, aj keď ich skúmanie je úlohou, ktorá pokračuje. Nebude na škodu pozrieť sa aj na nedávnejšiu minulosť a položiť si otázku, či sme zhruba pred tridsiatimi rokmi náhodou niektoré „tehličky“ nového systému nepoložili nesprávne. Či tie naše ponovembrové reformy neopomenuli niečo zásadne dôležité. Či aj tá naša detsky neduživá demokracia nedostala náhodou už vo svojom zárodku nejaké chybné genetické informácie. A najmä, či dnes opäť nemáme nesprávne očakávania od nesprávnych ľudí a nesprávnych programov. Nezabudnime, že aj totalitné režimy dvadsiateho storočia sľubovali riešenie veľkej hospodárskej krízy aj toho, čo v zásade zodpovedalo aj dnešným opisom „krízy demokracie“. Svoje programy budovali na zúfalstve zástupov, ktorých príslušníci rezignovali na slobodnú konštitúciu, prípadne si nechali vsugerovať, že táto konštitúcia je prekonaná vývojom, a v nastávajúcom svete pre ňu nie je miesto. Odhalenie falošnosti hľadania podobných „riešení“ je dôležitým krokom k pochopeniu nášho dnešného stavu, ktorý by sa už nemusel javiť až tak prekvapivým. Naša perspektíva by sa tak mohla aspoň čiastočne vyjasniť. Napriek všetkým omylom totiž máme na čom stavať. Máme dedičstvo inštitúcií, ktorých hodnotu si musíme nanovo uvedomiť, začať si ich znova vážiť a byť ochotní ich udržiavať a brániť proti nepriateľom. Na to je však potrebné presvedčenie, založené na solídnejšom základe, než sú pocity a skandované heslá.

blúdenie politického vzdelania  

Odkiaľ však čerpať potrebné vedomosti? Tobôž pri dnešnom stave vzdelávacej sústavy? A ako si na ich základe vytvoriť lepší vhľad do našej situácie? Krízy a kolapsy ľudských spoločenstiev sú viackrát opísaný jav. Materiál, ktorý poskytuje napr. kultúrna a sociálna antropológia je neraz zaujímavejší, než sterilné a rozvláčne štúdie dnešnej porovnávacej politológie hlavného prúdu. Je tu aj politická filozofia, tá je však dnes v troskách. V bežnej výučbe sociálnych vied ju nahradila vedecká metodológia; ďalej sa scvrkla na „dejiny politického myslenia“, ktoré sú prehliadkou „prekonaných“ a „predvedeckých“ prístupov ako muzeálnych kusov, ktorých začlenenie do celkového korpusu poznatkov nemá jasný význam. A konečne to, čo popritom všetkom z dedičstva politickej filozofie ešte zostalo, sa zmenilo na ideológiu. „Ideológia“ bola pôvodne, v dobe Francúzskej revolúcie, koncipovaná ako študijný predmet s ambíciou vytvoriť systematickú vedu o ideách. Nie je náhoda, že pokus posudzovať najrôznejšie „idey“ z akéhosi nadradeného a neutrálneho pohľadu neustále zlyhával a uvoľňoval miesto najrôznejším novým bigotnostiam. Ideológia sa rýchlo menila na nové systematické mobilizujúce náuky, ktorých základné tvrdenia bolo treba prijímať bez zbytočných otázok. S tým súvisí výzva, že skutočná politická veda musí byť „hodnotovo neutrálna“. Je však tvrdenie, že napr. naša dnešná slovenská nedokonalá a neduživá demokracia je predsa len lepšia než Pol Potov režim v Kambodži naozaj len svojvoľným „hodnotovým súdom“? Alebo je toto len ďalšia „zmyslu-prázdna“ otázka?

Pokusy zmeniť politiku na kvázi prírodovednú disciplínu a vysvetľovať politické dianie nepolitickými pojmami vedú do slepej uličky. Politika má napr. svoju psychologickú stránku, no nemožno ju samu redukovať na psychológiu. Z tých istých dôvodov nemožno fungovanie politického systému uchopiť napr. sériou matematických výrokov, ani politický život dostatočne nepochopíme z pozorovania života dážďoviek. A ako praktickú činnosť politiku nemôžeme nahradiť niečím iným, napr. „vedeckým“ manažmentom, ktorý by ju zbavil jej podstaty. Politiku nemožno zredukovať ani na „čistú“ ekonómiu bez ohľadu na to, aká je tu dôležitá a nevyhnutná prepojenosť. Táto slepá ulička však spôsobuje, že dnešná politická veda trpí neschopnosťou povedať k súčasnej kríze niečo prakticky zmysluplné, ba dokonca neschopnosťou rozpoznať túto krízu.

BORIS NÉMETH

zmeniť prístup

Náš ústavný systém je vážne ohrozený. O tom už nemožno pochybovať. Problém sa nestratí „správnym“ výsledkom jedných volieb. Nemôžeme sa spoliehať ani na to, že veci sa samy usporiadajú v dôsledku nevyhnutného pokroku. Musíme však aj so všetkou rozhodnosťou odmietnuť morbídne úvahy o nevyhnutnom kolapse našej demokracie ako o predurčenom „osude“ a o akýchsi alternatívach, ktoré ju vraj prekonajú, aj keď nevieme, či sa v nich vôbec bude dať žiť. Aj o zrušení politiky a jej nahradení nejakým druhom neomylného riadenia, ktorého neomylnosť vylučuje kritiku aj kontrolu moci. Cesta k totalitným režimom býva dláždená nielen zlými úmyslami. 

Riešenie vzniknutého stavu bude v každom prípade dlhá práca s vopred nezaisteným výsledkom. Musíme sa rozpomenúť na ústavné základy a pôvodné princípy. Na úrovni teórie si treba opätovne položiť otázku o pôvode a zmysle slobodného zriadenia a politickej existencie vôbec. A na to bude tiež potrebné pustiť sa nanovo do skúmania záhady človeka ako tvora politického, ktorý je „prirodzene určený pre život v obci“ (ako učil Aristoteles). Podobne ako jednotlivci, aj politická obec má svoje zdravé aj chorobné stavy. Pridlho sme zanedbávali jej životosprávu. Ak chceme zase niečo meniť, je načase začať práve tu.

L

Prináša vakcína istú smrť?

.norbert Žilka .témy

Internetom sa šíri, že zaočkovaní musia do dvoch rokov zomrieť. Vakcína nás vraj robí zraniteľnými proti novým variantom, znie rozsudok. Čo viac si mohli milovníci trilerov o vražedných vakcínach želať? Už len, aby to bola pravda. Ale na tej vlastne už nezáleží.

za posledné mesiace sa vakcíny proti covid-19 stali symbolom strachu a nebezpečenstva. Niektorí by uvítali, keby sa na ich obaloch objavila lebka s prekríženými kosťami. Strach sa tu natoľko udomácnil, že kolektívna imunita sa stáva fikciou. A do toho vstúpil profesor Luc Montagneir, osobnosť virologického výskumu.

Objaviteľ pôvodcu AIDS je známym odporcom očkovania. Podľa neho je práve očkovanie dôvodom, prečo vznikajú nové varianty. V tom sa určite nemýli, no úplne rovnaký účinok má aj prirodzená infekcia. Ak je vírus pritlačený prostredníctvom imunitného systému do kúta, tak sa bráni. A mutácie sú jeho efektívnou obranou. Logika nás nepustí: ak to dokáže vakcína, poľahky to zvládne aj vírus.

Podľa mnohých zdrojov Montagneir nikdy nepovedal, že ľudia pre očkovanie zomrú do dvoch rokov. Ak by niečo také zverejnil, dostal by sa pod paľbu kolegov. A to z jedného celkom prozaického dôvodu: nik nemá vešteckú guľu a nemôže tušiť, čo bude o dva roky. Ani nositelia Nobelových cien nemajú túto výsadu. Pravdepodobne sa informácia postupne modifikovala, aby nadobudla dostatočné katastrofické rozmery. Jeden rok by pôsobil nedôveryhodne a pri troch rokoch sa výrazne znižuje efekt strašenia.

neznesiteľná ľahkosť očkovania

Iste, úspech očkovania proti covid-19 nie je absolútny. Má úskalia a pravdepodobne ani nebude jediným receptom na úspešné riešenie pandémie. Ľudia často zabúdajú, že vakcína vo svojej podstate nie je liek. Je to skôr akýsi recept, podľa ktorého si náš imunitný systém vyprodukuje potrebné liečivé produkty, ktoré nás budú chrániť proti infekcii.

Viac-menej očakávame, že podanie vakcíny je automaticky kľúčom k úspechu. O tom, ako sme individuálne zareagovali na vakcínu, však takmer nič nevieme. Vychádzame iba z publikovaných informácií. Veď každý  z nás môže byť jedna z bodiek na grafe vo vybranej publikácii. A všetci veríme, že tá naša bodka sa nachádza na tom správnom mieste. A tie horšie lokalizované bodky doprajeme susedom, ktorí nás každý deň trápia hlasnou hudbou. 

BORIS NÉMETH

Do ideálneho obrazu očkovaného jedinca zrazu vstúpila informácia, že vakcína predstavuje smrteľné nebezpečenstvo. V jeden deň nás prestane imunitný systém chrániť a začne pracovať v prospech nového variantu vírusu. Za touto hrozbou sa ukrýva fenomén, ktorý poznáme z iných vírusových infekčných ochorení. Familiárne mu hovoríme ADE (z anglického antibody dependence enhancement). ADE má dve podoby. Prvá z nich reprezentuje reakciu, pri ktorej dochádza namiesto degradácie vírusov v bunkách imunitného systému k ich efektívnemu množeniu. Takže infekcia má prudší priebeh. Najznámejším príkladom je vakcína proti vírusu horúčky dengue. Druhou  možnosťou je oneskorená hypersenzitívna reakcia, niečo podobné ako silná alergická reakcia.  Prvýkrát bola opísaná pri formalínom inaktivovanej vakcíne proti osýpkam. Spôsobila tzv. atypické osýpky u mnohých vakcinovaných detí. Podobná reakcia bola pozorovaná aj po očkovaní proti respiračnému syncyciálnemu vírusu. Reakcia dostala špecifické pomenovanie VAED (vaccine-associated enhanced disease) alebo tiež vakcínou spojené zhoršenie ochorenia. ADE sa stalo zdrojom celosvetového strašenia, v ktorom Slovensko ani trochu nezaostáva (kiež by sme radšej dominovali vo vzdelaní).

keď skladáme z faktov babylonskú vežu

ADE nie je jednoduchá téma a už vôbec nie jednoznačná. Je stredobodom záujmu všetkých regulačných autorít, ktoré prepúšťajú vakcíny na trh. Všetci výrobcovia vakcín proti covid-19 musia preukázať, že ich vakcína nevyvoláva tvorbu popletených protilátok, ktoré majú ambíciu škodiť. ADE bolo doposiaľ popísané v niektorých experimentálnych modeloch pre SARS-CoV a MERS-CoV. Väčšina informácií pochádza z bunkových experimentov, ktoré len čiastočne rekapitulujú dianie v ľudskom organizme. ADE bolo popísané v niekoľkých zvieracích modeloch, no ich výpovedná hodnota má opäť svoje limity. Protilátky sa medzi rôznymi druhmi cicavcov výrazne líšia práve v tej časti, ktorá zodpovedá za ich väzbu na bunky imunitného systému. Vírus sa v jednotlivých organizmoch môže správať odlišne, povrchové bielkoviny môžu mať iné priestorové usporiadanie, čo výrazne ovplyvní väzbu protilátok. A napokon je tu ďalší háčik, ktorý už môžeme sledovať priamo v praxi, jednotlivé varianty covidu-19 využívajú rôzne stratégie na infekciu hostiteľa. Napríklad alfa a delta variant majú rôzne príznaky, čo súvisí s ich patogénnou aktivitou. To všetko nám komplikuje situáciu pri skúmaní efektu ADE v modelových podmienkach.

ADE nespochybniteľne existuje. Vyskytlo sa okrem iného pri živej oslabenej vakcíne proti horúčke dengue. Práve tento vírus je dôležitý na pochopenie celého konceptu. V prírode koluje v podobe štyroch  sérotypov, ktoré sa od seba výrazne líšia v spôsobe, ako stimulujú imunitnú odpoveď. Pokiaľ sa človek nakazí jedným z nich, nechráni ho to pred inými sérotypmi. Imunitná odpoveď je veľmi špecifická. Veľmi často pozorujeme ťažký priebeh u pacientov, ktorí sa infikovali za sebou rôznymi sérotypmi. Takže ADE prebieha prirodzene aj počas infekcie. Dokonca bolo pozorované u detí, ktoré získali protilátky od svojich matiek a následne boli infikované. 

Vakcína proti dengue horúčke (dengvaxia) mala ambície stimulovať imunitnú odpoveď voči všetkým štyrom sérotypom. Zdá sa, že stimulovala aj protilátky, ktoré síce rozpoznávali všetky sérotypy, ale ich terapeutický účinok bol nulový. Niektoré z nich dopravovali vírus do bielych krviniek, kde sa mohol pohodlne množiť. Reakcia bola pozorovaná u detí, ktoré sa pred očkovaním ešte nestretli s infekciou. Hoci nález v pľúcach u detí, ktoré podľahli ochoreniu, naznačoval ADE efekt, nebolo možné úplne vylúčiť aj iný mechanizmus.

A teraz za hrsť rozdielov medzi vírusom horúčky dengue a SARS-CoV-2. Pri SARS-CoV-2 pomaly spoznávame rôzne varianty vírusu, zatiaľ však nie sérotypy. Jednotlivé varianty zatiaľ stále nie sú natoľko odlišné, aby ich imunitný systém nedokázal rozpoznať, hoc bol vyškolený len jedným z nich. Ďalším významným rozdielom medzi oboma vírusmi je cieľ ich záujmu. Vírus horúčky dengue lákajú bunky imunitného systému. A to je práve miesto, kde sa ADE odohráva. SARS-CoV-2 uprednostňujú bunky sliznice dýchacieho a tráviaceho systému. Prečo sú tieto rozdiely tak dôležité? Sú súčasťou celého obrazu ochorenia. ADE nie je všadeprítomný fenomén, má svoje pravidlá a vyskytuje sa len v prípade, že sú splnené všetky podmienky.

rodinný klan koronavírusov

Vzdialení príbuzní SARS-CoV-2 patria do rodu alfa alebo beta koronavírusov. Spôsobujú väčšinou bežné prechladnutie a často sa môžu striedať. To vytvára podmienky na vznik ADE, keďže imunitný systém ich vníma ako podobné a predsa odlišné vírusy. V porovnaní so SARS-CoV-2 majú výrazne zmenenú časť S proteínu, ktorá sa viaže na ACE-2 receptor bunky. U detí sú koronavírusové infekcie pomerne časté, napriek tomu nepozorujeme, že by ich to diskvalifikovalo v boji s novým členom rodiny. Práve naopak, väčšinou sa dokážu pomerne ľahko vyrovnať s infekciou. 

Niektorí vedci poukazujú na fakt, že pacienti s ťažším priebehom majú podstatne väčšiu protilátkovú odpoveď ako pacienti s miernejšou formou ochorenia. Pracujú s konceptom, že protilátky vlastne môžu pacientom škodiť. Máme tendenciu sa dívať na protilátkovú odpoveď výhradne cez kvantitatívnu stránku. Zaujíma nás, či ich je veľa, alebo málo. V hre je však oveľa viac, ako len celkový počet protilátok. Podstatná je kvalita protilátok. Vírus dokáže prostredníctvom zápalu spomaliť dozrievanie protilátok, znižuje ich kvalitu. Vakcína má presne opačný efekt, stimuluje centrá lymfatických uzlín, kde sa celý proces odohráva a protilátky môžu dozrievať. 

Ani kvalita protilátok však nestačí na pochopenie protilátkovej odpovede. Len malé percento z vytvorených protilátok dokáže zasiahnuť zraniteľnú časť S proteínu, ich zastúpenie sa líši od pacienta k pacientovi a aj medzi očkovanými jedincami vládne pomerne veľká variabilita. Letmý pohľad na naše poznanie protilátkovej odpovede nám našepkáva, že zatiaľ nemáme v rukách žiadne dôkazy o prirodzenej existencii ADE počas infekcie. 

je ADE skutočne hrozba?

Pre tých, ktorých nezaujímajú fakty, je ADE určite nemilosrdnou hrozbou, pred ktorou neunikne nik, kto sa ulakomil na vakcínu. Pre tých, ktorí venujú výskumu covid-19 podstatnú časť svojho pracovného času, je ADE záhadný a stále neuchopiteľný fenomén. O tom, či sa v budúcnosti u očkovaných ľudí vyskytne ADE, sa máloktorý odborník vyjadrí tak jednoznačne, ako to môžeme sledovať u hlavných tribúnov antivakcinačnej kampane. Nik nemá tendenciu bagatelizovať akékoľvek možné nežiaduce reakcie vakcín. Je však veľmi málo pravdepodobné, že to bude globálny fenomén. 

Na to, aby sa ADE naozaj objavil, bude potrebné, aby sa splnili všetky podmienky, čo nie je úplne triviálna vec. Aj Slovensko raz môže vyhrať majstrovstvá sveta vo futbale. To nik nemôže spochybniť, ale nepredpokladám, že nás tým budú v dohľadnom čase strašiť futbaloví odborníci. Pretože aj v tomto prípade platí, že by sa v jednom čase museli poskladať mnohé veci tak, aby mohol kapitán slovenského tímu prebrať pohár pre víťazov.

Vakcíny sa stali svokrami v medicínskom výskume. Kolujú o nich príbehy, ktoré majú zvýrazniť ich nebezpečnú náturu. Vedecké poznatky sú miešané podobne, ako keď mačička so psíkom varili povestný koláč. Je tam naozaj všetko: od referencií na publikácie, vyjadrení odborníkov až po sugestívne príhovory. Koláč ako sa patrí, len po jeho konzumácii vás rozbolí hlava.

BORIS NÉMETH

.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite