keď robíme tento rozhovor, v Bratislave beží protestná akcia tentoraz pred sídlom prezidentky. Protestujúci ju nenávidia za to, že podpísala zákon o očkovaných a testovaných. Je to zvláštne vyvrcholenie obdobia korony, ale aj vzťahov v politike a verejnom živote. Presadila sa nenávisť v rôznych formách. Keď sme v osemdesiatom deviatom snívali, chceli sme žiť tak, že budeme mať rôzne názory, ale budeme spolu. No zostala nám len vzájomná podozrievavosť, útoky, ohováranie. Je to dôsledok koronakrízy?
Ja tú skupinu, ktorej reprezentanti momentálne robia protesty v Bratislave, nevidím ako homogénnu. Podľa mojich vedomostí sa dá rozdeliť minimálne do troch skupín. Najväčšia skupina, ale aj najtichšia, je pritom tá, ktorá sa naozaj bojí. To sú však ľudia, ktorí nejdú na námestie, ale spája ich to, že majú veľký strach a neistotu.
BORIS NÉMETHPéter Hunčík: Poznamenávam, že nerozhoduje len intelekt, ale aj štruktúra osobnosti. Tí, ktorí sú zaočkovaní, nie sú automaticky vzdelanejší.
myslíš strach z očkovania?
Strach z očkovania, strach z nejakej choroby, že sa im niečo stane. Ja mám dosť veľa pacientov, ktorí prichádzajú s plačom a referujú o tom, čo prežívajú, aké správy dostávajú z určitých internetových portálov. S touto skupinou je možnosť sa baviť na celkom ľudskej úrovni. V prvom rade jej treba dať jasne najavo, že chápeme tento strach, že nám to nie je cudzie, že poznáme ten pocit, že všetci máme občas strach, a že tá neistota sa týka aj nás – myslím neistota posledného roka a pol. Negatívne emócie voči tejto skupine nie sú namieste. S touto skupinou sa dá hovoriť, sadnúť si, či už jednotlivci alebo v malých rodinných skupinách a vysvetľovať. V prvom rade treba akceptovať, že strach je normálna ľudská vec.
aká je druhá skupina?
Tá je na druhom póle a pravdepodobne je najmenšia. To sú tí lídri, ktorí objavili, že z udalostí, ktoré prebiehajú osemnásť mesiacov, sa im núka vynikajúca možnosť: Je tu pre nich vhodný nepriateľ. Preto šíria, že z pandémie má istá časť ľudí či firiem profit. A práve voči týmto, ktorí údajne profitujú, môžu zhromažďovať ľudí, homogenizovať ľudí, aby sa spojili. Ak sú dostatočne hlasní a sofistikovaní, pomáha to ich politickej strane. Ľudí z tejto skupiny vidíme najčastejšie v médiách. S touto skupinou nemáme nijakú šancu. Oni sa totiž už desiatky rokov nemenia, pre nich je vždy prínos, že existuje neistota, negatívne emócie. Z toho žijú, napokon, negatívne emócie sa dajú nesmierne dobre využiť.
dá sa žiť politický život z negatívnej emócie a byť spokojný?
Samozrejme. Hitler a Stalin neboli spokojní? Stačí k tomu psychopatická osobnosť. Nerád to hovorím, stále ma kritizujú, že by som mal s tou psychopatiou byť opatrný, ale myslím si, že Stalina a Hitlera môžeme pokojne označiť za ťažkých psychopatov bez toho, aby sme ich osobne stretli. A ťažkí psychopati sú dnes aj na Slovensku. Nemajú so šírením negativity žiadny problém, lebo ich charakterizuje maximálny egoizmus, nezaujíma ich svet ani to, kto sa trápi, kto sa ako má. Zaujíma ich len vlastné ja. Majú v sebe silné narcistické prvky.
a tretia skupina?
Tretia skupina je tiež malá, ale hlučná. Andy Warhol povedal niečo v tom zmysle, že každý z nás má minimálne jednu šancu byť pätnásť minút známy, a toto ich asi dosť vystihuje. To sú ľudia, ktorým sa nikdy v živote nestane nič mimoriadne, ktorí sú stále nespokojní až nepríjemní, bez ohľadu na politické zriadenie, na všetkom nájdu chyby a všetko kritizujú, ale nikdy v živote sa im nič významné nestane. A potom ich zbadá kamera, osloví ich reportér, politici za nimi prídu a pýtajú sa ich na ich vzácne názory, hoci tie názory štyridsať rokov nevedeli povedať nikomu, lebo sú to veľmi nezaujimavé názory. Teraz sa títo ľudia spojili, a to je tých tisíc alebo tisícpäťsto jednotlivcov.
aký je teda základný rozdiel medzi troma spomenutými skupinami?
Najväčšia skupina sú ľudia, ktorí sa trápia a boja. Druhá skupina, to sú aj politici. Celkovo sú to lídri, ktorí vidia možnosť niečo dosiahnuť, a sú to často psychopatickí jedinci. A tá tretia skupina, to sú ľudia frustrovaní životom, ktorí zbadali možnosť mať tých desať-pätnásť minút slávy.
BORIS NÉMETH
na Slovensku bola ťažká zima a jar, v určitých momentoch tu zomieralo najviac ľudí na svete v pomere k počtu obyvateľov. Tu naozaj zomrelo dvanásťtisíc ľudí. Aj demonštrantom aj opozičným politikom zomreli otcovia a matky. Je to teda tak, že ani keď majú blízku skúsenosť so smrťou, nič to nezmení na ich správaní?
U niektorých nie. To sú skalopevne patologické štruktúry. To je asi aj najväčší morálny problém psychológov aj psychiatrov. Vývoj takejto osobnosti sa končí v nejakých osemnástich rokoch a viac s ním nič nepohne.
ani keď zomrie niekto blízky?
Nie, lebo to nebol on, lebo to bol len blízky. Povedia si, že ten blízky mal aj tak zomrieť. Taký egoizmus nevie normálny človek pochopiť. Je to totiž superegoizmus, ktorý ignoruje všetko, čo sa netýka priamo toho človeka. Vidím to aj u nás, aj v Maďarsku. Inak, v spoločnosti celkovo ani úmrtie nevyvolá také tragické odozvy, ako si myslíme my, pretože po úmrtí rodinného príslušníka, väčšinou staršieho človeka, príde obligátny dvoj-trojtýždňový smútok, no potom ľudia začnú rozmýšľať, kto dostane po starom otcovi byt, auto, a potom už život ide ďalej. A líder veľmi dobre vie, že ľudský mozog takto funguje.
na Slovensku máme zaočkovaných skoro 2,3 milióna ľudí, keď odpočítame deti, bude to nadpolovičná väčšina dospelých. Prečo sa opoziční lídri, ktorí chcú získať veľa hlasov, neuchádzajú o zaočkovanú väčšinu?
Je to u nich určitá forma vabanku. A potom, takto im pravdepodobne vyšli prognózy, že asi pri polovici bude tá deliaca čiara v spoločnosti.
prečo si vybrali tú druhú polovicu?
Lebo s touto neočkovanou polovicou sa dá oveľa ľahšie pracovať, a aj manipulovať. Vyvolať negatívne emócie je totiž vždy ľahšie ako konštruovať pozitívne zložité emócie, takzvané ľudské emócie, vyššie city – čo je napríklad lojalita, solidarita, kooperácia. Tam treba makať, vysvetľovať, že v spoločnosti nie je človek sám. Ale k nenávisti úplne stačí, že niekto na niekoho ukáže, akú farbu pokožky má, akého Boha má, ako páchne. Stačí veta a hneď je emócia vyvolaná.
akú úlohu zohral v tejto vzájomnej nenávisti bývalý predseda vlády Igor Matovič?
Pre mňa ako psychiatra je ťažké niekoho charakterizovať. Ale podľa môjho názoru je to nepripravený narcista, ktorý ani nechce zle, ale znenávidí každého, kto ma iný názor alebo kto sa mu postaví do cesty. Ak analyzujeme jeho konanie v poslednom čase, ťažko nájsť racionálny krok. Prichádzali samé emocionálne kroky. Neviem, či si to pán Matovič uvedomuje. Ja si myslím, že to má v osobnosti a robí to na iracionálnej báze.
ľudia, ktorí sú zaočkovaní, väčšinou vzdelaní, z väčších miest, nazývajú všetky tie tri skupiny občanov vrátane politikov slovom dezoláti. Tí sa bránia a zase len rastie nenávisť. Ako sa má zaočkovaná časť verejnosti k tej nezaočkovanej správať?
Len poznamenávam, že nerozhoduje len intelekt, ale aj štruktúra osobnosti. Tí, ktorí sú zaočkovaní, nie sú automaticky vzdelanejší.
ale v priemere sú, nie?
V priemere áno. No podstatné u nich je, že majú zdravý strach zo smrti a normálne reakcie na takúto hrozbu. V nezaočkovanej skupine často nenájdeme zdravý strach a reakcie. Ako na to reagovať, naozaj neviem. Okrem toho, že najväčšiu skupinu, ktorá sa bojí, je ešte možné presvedčiť.
nestrácame nadávaním do dezolátov práve túto skupinu?
Ale áno, strácame, veď to nie sú dezoláti. Ono to tak vyzerá, sú nezaočkovaní, majú na čele tých hlučných ľudí, tú lídrovskú skupinu. Lenže oni majú len strach.
ako by sme sa k nim mali správať?
Stretávať sa, vysvetľovať, debatovať. Tá najväčšia skupina by podľa mňa bola veľmi vďačná, keby im niekto vysvetlil a dokázal, že neočkovať sa je riziko. Označenie za dezolátov vyvoláva skôr protireakciu. Ja k nim pristupujem tým štýlom, ktorý pozná každý psychológ. Akceptujem strach, akceptujem emócie, a snažím sa z tých emócií urobiť niečo pozitívne. Konkrétne hovorím tým ľuďom, že keď sa dajú zaočkovať, budú mať zase radosť zo života.
práve to, čo opisuješ, ten pokus o pritiahnutie tejto najväčšej skupiny nezaočkovaných, tu však chýba.
Áno, chýba. Mala by sa viesť vecná kritika, ale nemali by sme označovať za dezolátov celú jednu veľkú skupinu. Veď to je tridsať percent spoločnosti, a keď ich dáme automaticky do jednej skupiny, oni sa potom budú naozaj správať celý život ako súčasť tejto skupiny. To je veľké nebezpečenstvo.
BORIS NÉMETH
takmer všetci to robíme.
Lebo je to ľahšie ako vytypovať jedného, druhého, tretieho a povedať, že má také a také charakteristiky.
psychologicky zaujímavé je, že ľudia na protestoch majú na sebe slovenské vlajky. Čo to hovorí?
Jeden faktor iracionality sa ľahko spojí s iným faktorom iracionality. To som si už prešiel u Maďarov. Už tridsať rokov debatujeme o tom, či národnosť ako taká je reálna skupina, ktorá má svoje parametre. Je tam jazyk, teritórium, tradície, kultúra. Ale či ja alebo ty do tej skupiny patríme, to ťažko určiť. Je to teda kvázi iracionálne. Všade a stále máme pocit, že keď patríme do veľkej skupiny, takzvaného stáda, vtedy sme silnejší, lepšie spolupracujeme. Koľko ľudí už bolo na svete nakazených? Stodeväťdesiat miliónov? A to si porovnajme s päťmiliónovým Slovenskom. Takže nie je racionálne, že by nás mala chrániť slovenská zástava. Ale pre skupinu negatívne nastavených ľudí je celý život iracionálny.
tá zástava im dá aký pocit?
Že sú silnejší, že sú svorní, že Slováci nikdy neprehrali. To sú tie tradičné slovné prepojenia, vyskytujú sa v každej spoločnosti, to isté je aj v Maďarsku, aj tam to denne počujem.
bol si vo viacerých krajinách, kde si sa snažil dať dokopy skupiny, ktoré mali medzi sebou konflikty. Viem si predstaviť úplne nezlučiteľné skupiny, napríklad v Srebrenici. U nás rozdelenie ešte nie je vyhrotené na život a na smrť. Čo sa dá robiť, aby sa znepriatelené až nenávistné skupiny začali počúvať?
Slovensko má v prvom rade obrovské šťastie. Teraz poviem niečo paradoxné – Slovensko má šťastie v tom, že tu také výrazy ako „nie si pravý Slovák“ alebo „si vlastizradca“ nie sú až také bežné. Tieto výrazy totiž pochádzajú z faktu, že daný národ mal dlhodobejšie tradície vlastného štátu. Keď sa povie „nepravý Maďar“, môže to byť Maďar, ktorý spolupracoval s Turkami. Slovensko malo však len veľmi krátky interval vlastného štátu. Všade sa nadáva, že „nie si pravý Maďar, Poliak“, no na Slovensku to ešte neznie tak hlasne. Ale k otázke – dá sa spolupracovať na najmenšom spoločnom menovateli. To je momentálne život a perspektíva našich detí. Naša povinnosť je pripraviť vhodné prostredie pre naše deti. Treba sa teda opýtať, čo získajú naše deti tým, že sa nedáte očkovať? Štatisticky zahyniete vy a nebodaj aj vaše deti.
oni, samozrejme, povedia, že v skutočnosti sa bude hynúť na očkovanie.
Toto povie skôr skupina psychopaticky orientovaných ľudí. Tá najväčšia skupina to nehovorí. Tá má väčšinou len strach.
a čo má teda zaočkovaná skupina robiť, aby práve túto skupinu získala?
Kontakty, kontakty, kontakty. Mám v rodine dvoch takých, stretávame sa skoro každý deň. Dá sa to. Mám zmapované ich správanie, pocity, to, kto ich ovplyvňuje. Občas treba používať voči nim aj také veci ako „Predstav si, že nebudeš môcť cestovať“. Zaujímavé, že často nie život a smrť, ale takéto argumenty zaberajú.
a čo sa týka širšej spoločnosti?
Očakával by som v prvom rade sebareflexiu od bývalého premiéra a možno aj terajšieho premiéra. Keby povedali, áno, aj my sme súčasťou toho, že vznikla neistota v spoločnosti, lebo sme naše rozhodnutia menili zo dňa na deň a naše rozhodnutia mali často katastrofický dopad. Mali by povedať prepáčte, robili sme chyby, my sme ich robili, nie vy.
to by pomohlo?
Samozrejme. Zostaňme pri realite. Voľby vyhralo OĽaNO. Máme prehľad o tom, koľko voličov OĽaNO je medzi nezaočkovanými? Boli sklamaní, ale nie sú negatívne nastavení voči OĽaNO. Treba tým ľuďom dať najavo zo strany straníckych špičiek OĽaNO: pardon, mýlili sme sa, robili sme chyby
z 30 percent, ktorí sú proti očkovaniu, sa takto dá získať koľko? Možno až 20 percent?
Určite. Vhodnou komunikáciou, vhodnými symbolickými krokmi. Teraz som sa dozvedel, že pán Matovič je zaočkovaný. Pamätáme sa na tú hru, na ten cirkus, čo robil, keď to bolo najdôležitejšie? Na takéto detaily treba upozorniť a terajšia vládna garnitúra by mala povedať, áno, prepáčte, aj my sme tú neistotu šírili. Ale keď v terajšej vládnej garnitúre je člen koalície, ktorý ešte zvyšuje tú neistotu, myslím pána Kollára, tak stupeň neistoty, frustrácie a napätia bude ešte vyšší a neočkovaní bude mať ďalšiu zbraň.
obaja sme zažili obdobie mečiarizmu, keď médiá, ako Slovenská republika a podobné, šírili o odporcoch mečiarizmu hrozné veci a vznikali potom konflikty na ulici. Dá sa to porovnať s dneškom?
Je to tá istá nenávisť v inej podobe. A môže sa zase prejaviť pri niečom inom o päť rokov. Je to nenávisť, ktorú máme v sebe. Bolo by veľmi dobre nadobudnúť najskôr sebapoznanie – zistiť o sebe, aký som typ, kedy u mňa príde hnev, ako z toho vzniká moja nenávisť a kde by som mohol ja osobne zakročiť, aby nenávisť nenastala. Nič iné k dispozícii nemám.
BORIS NÉMETH