Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Rôzne tváre generála Štefánika dodnes prekvapujú

.martin Mojžiš .lukáš Gajdoš .michal Novota .anton Vydra .michal Kšiňan .témy

Pred sto rokmi sa v Ivanke pri Dunaji zrútilo talianske lietadlo. Zahynuli pritom štyria ľudia. Jedným z nich bol Milan Rastislav Štefánik. Človek, ktorému Slováci vďačia nielen za vlastný štát, ale veľmi pravdepodobne aj za vlastný národ.

Rôzne tváre generála Štefánika dodnes prekvapujú
MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERE

OBSAH

MRŠ .martin Mojžiš
Čínske stopy Štefánika .lukáš Gajdoš
Gospodin ministr .michal Novota
Toto by bola žena pre mňa .anton Vydra
Zvádzať politikov .michal Kšiňan
L

MRŠ

.martin Mojžiš .témy

Pred sto rokmi sa v Ivanke pri Dunaji zrútilo talianske lietadlo. Zahynuli pritom štyria ľudia. Jedným z nich bol Milan Rastislav Štefánik. Človek, ktorému Slováci vďačia nielen za vlastný štát, ale veľmi pravdepodobne aj za vlastný národ.

skratka TGM znamená pre Čechov celkom jednoznačne prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Skratka MRŠ neznamená pre Slovákov nič, a už vôbec nie Milana Rastislava Štefánika. Je zbytočné označovať skratkou človeka, na ktorého si spomenieme len občas a ani vtedy poriadne nevieme, na čo si to vlastne máme spomínať. A to napriek tomu, že Štefánik je pevnou a nevyhnutnou súčasťou slovenskej mytológie – jednoducho ho z nej nemožno vynechať. Je však súčasťou paradoxnou, pretože v bežnom povedomí Slovákov je to osoba v podstate neznáma. No schválne, čo o ňom, my bežní Slováci, naozaj vieme?

Jedna vec, ktorú všetci poznáme, je tá čudná čiapka. Ten valec so šiltom si väčšina z nás pamätá lepšie ako tvár pod ním. Je to zrejme dané tým, že je nám blízky svojou výzdobou – vyzerá, ako keby patril k nejakému kroju. V skutočnosti je to francúzska generálska čiapka, čo tiež mnohí vieme. Pretože druhá všeobecne známa vec o generálovi Štefánikovi je, že bol generál. Už menej známe je, že prísne vzaté generálom zas až tak celkom nebol, pretože generálska hodnosť mu bola len dočasne prepožičaná.

Mnohí Slováci vedia, že bol evanjelik, syn evanjelického farára. Tento typ informácie citlivo registrujú najmä katolíci, a keďže katolíkov je na Slovensku veľa, je tento fakt pomerne známy. Asi menej známe je, že nebol príliš vrúcnym evanjelikom, takže ho otec vyhodil z domu. Ale to zrejme až také bolestivé nebolo, keďže Štefánik už v tom čase žil v Prahe.

No a do tretice vieme, že spolu s Masarykom a Benešom hral dôležitú úlohu pri vzniku Československa. Väčšinou nevieme celkom presne akú, ale vieme, že dôležitú. A potom zahynul pri páde lietadla v Ivanke pri Dunaji.

hviezdy

Ako je možné, že na Slovensku nevzniklo nič, čo by sa aspoň vzdialene podobalo na českú masarykovskú legendu? Je pravda, že Štefánik zomrel v momente, keď takáto legenda ešte len mohla začať vznikať, ale skorá a tragická smrť je pre vznik legendy priam ideálna, a nie nevhodná. Problém bol v niečom inom – nikomu sa tá legenda zase až tak veľmi nehodila.

Isteže, bolo niekoľko osobných priateľov, ktorí urobili, čo mohli. Najviac asi architekt Dušan Jurkovič so svojím projektom Mohyly. Lenže pre vznik robustnej legendy je potrebný niekto, kto tú legendu potrebuje a kto má prostriedky na jej udržiavanie. Najlepšie nejaká politická sila. Ale načo by bol nacionalistom francúzsky štátny občan a zakladateľ Československa? Načo by bol demokratom človek, ktorý chcel slovenský národ chrániť pred vplyvom maďarského katolíckeho kléru minimálne dvojročnou vojenskou diktatúrou? Načo by bol socialistom monarchista? A načo by bol komunistom človek, ktorý verejne vyhlásil, že proti všetkým prejavom boľševizmu treba neustále bojovať?

 Ako romantika ho najviac priťahovali dve veci – ženy a hviezdy.

V medzivojnovom období preto nijaký štefánikovský kult podobný tomu masarykovskému nevznikol. Vzniklo veľa sôch, pomenovalo sa veľa ulíc, ale na nič vrúcnejšie sme sa nezmohli. Za slovenského štátu sa aj to zastavilo a za komunistov sa sochy odstránili a ulice premenovali. Po novembri 1989 sa Štefánik vrátil, odrazu si ho chceli ako symbol privlastniť všetci, ale už to bol väčšinou práve len symbol – človek sa po toľkých rokoch tak trochu vytratil. A bolo to vlastne celkom prirodzené. Ak totiž uvažujeme o naozajstnom Štefánikovi, zistíme, že to tak celkom mýtický hrdina nebol. Aspoň na prvý pohľad nie.

Aký bol skutočný M. R. Štefánik? Bol to mimoriadne ambiciózny a mimoriadne charizmatický romantik. Ako romantika ho najviac priťahovali dve veci – ženy a hviezdy. Autor tohto textu môže na základe viac ako tridsaťročných skúseností s prednášaním študentom astronómie povedať toto: niektorí z nich sú fyzici s obrovským záujmom o hviezdy, mnohí sú však romantici nie až s takým obrovským záujmom o fyziku. Ku ktorému typu patril Štefánik, to už dnes ťažko zistíme. Zo všetkého, čo vieme o jeho povahe, však vyplýva, že romantický prvok rozhodne nechýbal. A ak sa ambiciózny romantik začne vášnivo zaujímať o hviezdy, nevyhnutne narazí na neveľmi romantický problém, ktorému hovoríme peniaze.

Astronómia je experimentálna veda. Experimentálna veda je drahá, astronómia patrí k tým úplne najdrahším. Preto je observatórií málo. Pre mladého astronóma z Rakúsko-Uhorska bolo na začiatku 20. storočia rozumné odsťahovať sa niekam, kde observatórium už stálo. Napríklad do Paríža. Lenže aj keď sa dostanete do hvezdárne, dostať sa v nej aj k pozorovaniu nebeských telies, to vôbec nie je jednoduché. Najlepším spôsobom je priniesť si vlastné prístroje. Lenže kde vezme peniaze na moderné prístroje chudobný cudzinec?

ženy

Nuž, tu sa ukázala ako veľmi užitočná ďalšia Štefánikova láska, respektíve lásky. Reč je o ženách. Bolo ich veľa a vzťahy to boli často obojstranne značne vášnivé. Drobný Štefánik (160 cm) musel mať neuveriteľný šarm a charizmu. Muž veľmi obľúbený u žien býva často výrazne menej obľúbený u mužov, ale u Štefánika to akosi neplatilo. A keďže veľký romantik bol zároveň nezanedbateľným pragmatikom, postupne prenikal nielen do vedeckej, ale aj do vyššej spoločnosti. A tak sa mu odrazu otvárali možnosti dostať sa k peniazom potrebným na astronómiu. Jednoducho si mal od koho požičať.

V dôsledku toho sa z veľkého romantika a veľkého pragmatika stal aj veľký dlžník. Ak máte fakt drahého koníčka, tak peňazí nie je nikdy dosť. A preto hľadáte stále nové zdroje. Jedna možnosť je spojiť astronómiu s nejakými praktickejšími činnosťami, napríklad s telegrafiou alebo meteorológiou. Iná možnosť je uchádzať sa o štátne peniaze. Ale vtedy je vhodné byť občanom toho štátu. A tak sa Štefánik stal v roku 1912 Francúzom.

Štefánikov odkaz: Ambiciózne sny, schopnosť napĺňať ich a dať do služby spoločenstva.

Francúzske štátne občianstvo prinieslo dve nové veci. Ak ste astronóm, ktorý sa venuje výskumu Slnka, konkrétne slnečnej koróny, potom sú zatmenia Slnka pre vás tým najdôležitejším predmetom pozorovania. Za zatmeniami Slnka však treba cestovať, pretože sú pozorovateľné vždy len na niektorých miestach zemegule. Ak ste človek veľmi dobre etablovaný vo vysokej spoločnosti a cestujete často do exotických krajín, môže sa vám sem-tam pritrafiť aj nejaká diplomatická misia. Ak ste mimoriadne charizmatický, máte dobré šance na diplomatické úspechy. A tie vám ešte upevňujú miesto vo vysokej spoločnosti.

S vypuknutím prvej svetovej vojny prinieslo francúzske štátne občianstvo okrem diplomatických možností aj možnosti vojenské. Štefánik sa im mohol, vzhľadom na svoj chronicky zlý zdravotný stav, vyhnúť, ale nevyhol sa. Stal sa vojenským letcom, zakladateľom vojenskej meteorológie, získal niekoľko vojenských vyznamenaní.

Spoločenské, diplomatické a vojenské úspechy mu otvorili cestu do najvyšších poschodí francúzskej spoločnosti a práve do týchto poschodí uviedol T. G. Masaryka. Pre vznik Československa, a tým pádom aj pre záchranu slovenského národa pred definitívnym pomaďarčením to bola životne dôležitá skutočnosť. Neostalo však len pri tom. Jeho úloha pri budovaní československých légií, kvôli ktorej si od Francúzov vyprosil generálsku hodnosť, bola pre vznik nového štátu tiež extrémne dôležitá. Takže ak by sme to mali zhrnúť do jednej vety, znela by asi takto: Štefánikove mimoriadne úspechy u žien viedli v konečnom dôsledku k vzniku republiky, ktorá by bez nich možno vôbec nebola vznikla.

odkaz

Kto teda bol M. R. Štefánik? Bol to len akýsi Casanova s výrazným politickým presahom? Nie, to určite nie. Bol oveľa úspešnejší ako Giacomo Casanova – aj vo vzťahoch so ženami, aj v dosiahnutom spoločenskom postavení, aj v obdivuhodnosti svojich dobrodružstiev. Takže to bol skôr národný hrdina, ktorého celý život smeroval k záchrane Slovenska? No to už vôbec nie. Možno by sme si ho radi predstavovali, ako vystupuje na hvezdáreň na Lomnickom štíte, ako zakladá observatórium v Hurbanove, ako brázdi svet s diplomatickými misiami v prospech Slovenska. V skutočnosti vystupoval na hvezdáreň na Mont Blancu, observatórium zakladal na Tahiti a svet brázdil vo francúzskych diplomatických službách. Jeho primárnym cieľom pritom nebolo dobro Slovenska, ale dobro M. R. Štefánika. To možno neznie až tak sympaticky, ale v skutočnosti je to úplne správne. Bol to človek, ktorý išiel za svojimi individuálnymi snami, ale pritom nestrácal zo zreteľa záujmy širšieho spoločenstva.

Obrovské množstvo mladých ľudí dnes opúšťa Slovensko a ide za štúdiom alebo za prácou do cudziny. Príčina je jednoduchá – je to najlepšia stratégia pri ceste za naplnením svojich snov. 

Ambiciózne sny, schopnosť napĺňať ich a pripravenosť dať ich do služby spoločenstva – to by sme mohli považovať za odkaz Milana Rastislava Štefánika. Otázkou je, či má dnes na Slovensku tento odkaz kto šíriť. Odpoveďou je, že sa šíri sám. Automaticky. Väčšinou bez toho, že by sme si pri tom na nejakého Štefánika vôbec spomenuli.

Obrovské množstvo mladých ľudí dnes opúšťa Slovensko a ide za štúdiom alebo za prácou do cudziny. Príčina je jednoduchá – je to najlepšia stratégia pri ceste za naplnením svojich snov. Často to vnímame ako negatívny jav, ale tak sa to javí len pri pomerne krátkozrakom nazeraní. To, že mladí ľudia majú sny a snažia sa za nimi ísť, je skvelé. Mnohým z nich sa to podarí len v zahraničí, ale mnohí sa vracajú. Mnohí si uskutočnia len individuálne sny, ale mnohí zostávajú angažovaní aj v prospech krajiny, z ktorej pochádzajú. A nie sú to len jednotlivci, dnes to už začína byť celkom rozoznateľná skupina s rozumnou politickou orientáciou. Štefánik má obrovské množstvo pokračovateľov, či už si to oni sami uvedomujú, alebo nie.

P.S. Čitateľom, ktorí od textu k stému výročiu tragickej smrti M. R. Štefánika očakávali špekulácie o príčinách leteckej havárie, sa ospravedlňujeme. Pri nehode zahynuli aj dvaja Taliani, nehodu preto vyšetrovali Taliani a prišli k záveru, že príčinou bol poryv vetra pri pristávaní. Mohlo to byť aj inak, ale teórie, podľa ktorých dali Štefánika zostreliť napríklad Cyril a Metod, sú takmer určite úplné hovadiny. 

 

MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERE
L

Čínske stopy Štefánika

.lukáš Gajdoš .témy

Málo známa návšteva M. R. Štefánika v Číne sa odohrala len pár mesiacov pred jeho tragickou smrťou. Kombinuje viacero kľúčových elementov v jeho živote: svetobežníctvo, odhodlanosť, charizmu, diplomatické schopnosti, problematiku československých légií, ale aj psychické vypätie a fyzické vyčerpanie.

japonský parník Taichu Maru dorazil do Vladivostoku v noci na prelome 15. a 16. novembra 1918. O deviatej hodine ráno sa k japonskému parníku priblížila československá legionárska loď Smělčak, slávnostne ozdobená československými a francúzskymi vlajkami. Na pomedzí Amurského a Ussurijského zálivu sa z paluby Smělčaka ozývali tóny pochodovej piesne „Kolíne, Kolíne“ a pomalšej „Bývali, Čechové“. Po priblížení oboch plavidiel sa československí dôstojníci vrátane Bohdana Pavlů a Stanislava Čečeka presunuli z hornej paluby Smělčaka na Taichu Maru, aby privítali najvýznamnejších pasažierov japonskej lode – československého ministra vojny Milana Rastislava Štefánika a Mauricea Janina, francúzskeho veliteľa československej armády. Takto príchod do Vladivostoku zaznamenal Ferdinand Písecký, Štefánikov pobočník, ktorý ho sprevádzal na jeho poslednej veľkej ceste.

vlažné prijatie

Vedúci predstavitelia československej armády sa náhlili za československými legionármi na Sibíri, ktorí boli od mája 1918 aktívnymi účastníkmi ruskej občianskej vojny a nachádzali sa v zložitej materiálnej i morálnej situácii. Sibír bola konečným cieľom cesty, ktorá zaviedla Štefánika a Janina z Európy cez Atlantik naprieč celými Spojenými štátmi cez Havaj až do Japonska, kde Štefánika prijal japonský cisár a kde ho pretrvávajúce zdravotné problémy prinútili predĺžiť si pobyt. Najrýchlejší spôsob prepravy z Vladivostoku do vnútrozemia bol prostredníctvom Čínskej východnej železnice, ktorá spájala ruské mestá Vladivostok a Čitu a pretínala severovýchodné územia Čínskej republiky. Generál Štefánik absolvoval vo Vladivostoku rokovania s vedúcimi predstaviteľmi československých légií a o dva dni neskôr odcestoval vlakom do Harbinu.

Mesto Harbin si v čase Štefánikovej návštevy pripomínalo 20. výročie svojho vzniku. Harbin bol čínsko-ruský a rok po začiatku ruskej občianskej vojny plný ruských vojakov a pribúdajúcich utečencov. V meste už od jeho vzniku existovala česká komunita – mnohí z nich prišli do Harbinu cez Transsibírsku magistrálu ako putovní muzikanti, iní ako drobní podnikatelia. Najúspešnejším z nich bol zakladateľ miestneho pivovaru Ferdinand Erml, ktorého podporu pre česko-slovenské exilové hnutie 1. apríla 1918 ocenil aj T. G. Masaryk, ktorý cez Harbin prechádzal cestou na stretnutie s americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom. Postupne prichádzali aj československé légie, ktorých neskoršia evakuácia z ruského územia prebiehala práve cez Harbin.

V ich čele stál mladý generálmajor Radola Gajda, stúpajúca hviezda československých légií s neskorším vysoko kontroverzným osudom, a plukovník Eduard Kadlec, ktorý kedysi pôsobil ako vojenský administrátor v Belgickom Kongu a známy bol priam chorobnou posadnutosťou disciplínou. Ich konanie v Harbine spôsobilo napätie medzi ruskými, čínskymi, japonskými a československými jednotkami. Štefánik, na rozdiel od Masaryka, opustil svoj vlakový vozeň a začal krátku diplomatickú misiu, počas ktorej sa stretol s predstaviteľmi všetkých zainteresovaných strán prítomných v Harbine. 

Privítanie po príchode na vlakovú stanicu ráno 20. novembra 1918 bolo podľa očitých svedkov vlažné – miestni predstavitelia „bielych“ očakávali príchod generála Janina, ktorý predtým pôsobil v Rusku ako vyslanec francúzskej armády pri cárskom generálnom štábe a bol im dobre známy. Pobyt Janina vo Vladivostoku sa predĺžil vinou prevratu admirála Kolčaka – keď to ruská čestná stráž zistila, stiahla slávnostne vyvesené vlajky a okamžite opustila perón, na ktorom ostala len skupinka československých vojakov. Štefánik bol informovaný o Kolčakovom prevrate a strávil podstatnú časť dopoludnia v telegrafickom rozhovore s generálom Janinom. Popoludní sa stretol s francúzskym konzulom Henrim Lépicom, ktorý po niekoľkých pobytoch na francúzskych konzulátoch v rôznych kútoch Číny dokonale poznal krajinu a jej špecifiká. Práve Lépice sprevádzal Štefánika prakticky počas celého pobytu v Harbine.

stretnutie dvoch astronómov

Najdôležitejší moment návštevy sa odohral 21. novembra 1918, keď sa Milan Rastislav Štefánik stretol s Li Chia Ao (výslovnosť Lí Džia Ao), vedúcim predstaviteľom troch severovýchodných provincií, ktorý zároveň zastával pozíciu komisára pre zahraničné veci a neskôr sa stal prvým vyslancom Čínskej republiky v Sovietskom zväze. Li Chia Ao bol v mladosti školený v duchu konfuciánskych tradícií. Krátko po začiatku čínskeho „sebaposilňujúceho hnutia“ (snaha dobehnúť technologicky vyspelejšie západné mocnosti) bol vyslaný na štúdiá na vojenskú školu v Petrohrade, kde potom pracoval ako diplomat. K stretnutiu Štefánika s Li Chia Ao prišlo krátko po vzniku Československa, vo vláde ktorého Štefánik zastával pozíciu ministra vojny. Išlo tak o historicky prvý bezprostredný kontakt vysokého predstaviteľa Československa s vysokým predstaviteľom Číny. 

Podľa legionára, novinára, účastníka rozhovoru a neskoršieho československého diplomata Františka Kubku to bolo stretnutie „rázu politicky-diplomatického“, ktoré súviselo s rozhorčením čínskej strany zo spomenutých prechmatov generálmajora Gajdu a plukovníka Kadleca. Napriek nepriaznivému začiatku sa priebeh rozhovoru zvrtol v momente, keď Štefánik (vzdelaním astronóm) preukázal detailnú znalosť čínskeho astronomického zverokruhu a tiež jednoduchého počítania v čínskom jazyku. Podľa zápiskov Kubku, „zrazu sedel astronóm vedľa astronóma a zmizla odlišnosť rás a názorov.“ Dodal, že Li Chia Ao „bol taký unesený znalosťami generála v odbore astronómie, že mu venoval na pamiatku svoju fotografiu – toto priateľské gesto Štefánik opätoval.“ 

Li Chia Ao o Štefánikovi: Neviem sa zdržať túžby po ďalšom stretnutí s ním.

Proces budovania dôvery s miestnymi úradmi pokračoval Štefánikovou návštevou čínskeho generála Dao, ktorý na jeho počesť usporiadal hostinu s náležitým privítaním – vysokopostaveného československého predstaviteľa vítala trúbiaca čínska čestná stráž. Popoludní nasledovalo stretnutie s Li Chia Ao s generálom Dao, ktorí boli prijatí v Štefánikovom osobnom vozni, a večer prebiehali stretnutia s britským, americkým, ruským a japonským konzulom, ako aj s (belogvardejskými) generálmi Horvátom a Pleškovom – bývalým reprezentantom cárskeho Ruska v jazde na koni a účastníkom letných olympijských hier v Štokholme v roku 1912. Po večeri s francúzskym konzulom sa Štefánik presunul do čínskeho divadla, ktoré na jeho počesť usporiadalo slávnostné predstavenie. Hostí, vrátane Li Chia Ao a generála Dao, vítala pozdĺž celej ulice čínska čestná stráž. Po predstavení nasledovala bohatá hostina, organizovaná čínskou stranou. Štefánik opustil Harbin nasledujúce ráno 22. novembra 1918 a vydal sa smerom na uralský front.

Z počtu stretnutí s čínskymi predstaviteľmi je zrejmé, že Štefánik na nich značne zapôsobil. Najkonkrétnejší dôkaz vyšiel v Československom týdeníku 1. apríla 1919, ktorý reprodukoval list zaslaný Štefánikovi od Li Chia Ao prostredníctvom československého konzulátu v Harbine: „Pán Štefánik je veľký československý hvezdár a vojenský minister novovzniknutého štátu v strednej Európe. Minulú zimu prechádzal cez Harbin. Rozprávali sme spolu veľmi srdečne o svetových udalostiach. Pokorne a vážne sa ma pýtal na rôzne veci z čínskych dejín a astronómie. Odpovedajúc na jeho otázky, nemohol som dokončiť to, čo som chcel povedať. Ako mi bolo ľúto, keď sa so mnou lúčil. Nemôžem sa zdržať túžby po ďalšom stretnutí s ním. Dostal som jeho fotografiu a vždy cítim, že som bol v jeho prítomnosti. Teraz mu opäť venujem svoju fotografiu ako znak vďaky a mojich spomienok.“

symbolické návraty

Generál Štefánik prechádzal Harbinom aj počas návratu do Európy po fyzicky a psychicky náročnej anabáze pri československých légiách. Do Harbinu prišiel 25. januára 1919, no neprijímal nijaké návštevy. V sevoročínskom meste Changchun presadol (podľa vojenského lekára Josefa Mandausa „úplne vyčerpaný a fyzicky zlomený“) na vlak do Šanghaja, ktorý prechádzal Pekingom a do cieľa dorazil 30. januára 1919. V Šanghaji sa jeho zdravotný stav zhoršil a väčšinu času tam strávil pripútaný na lôžko.

Štefánik sa do Harbinu symbolicky vrátil 13. júna 1920, keď sa cez Harbin presúval 12. československý strelecký pluk Generála M. R. Štefánika. Na fotografii, zachytávajúcej túto udalosť, v pozadí vidieť otvorený železničný vagón s nápisom „Cesta domov – Charbin – 13 VI. 1920“ a s portrétom T. G. Masaryka, ktorému po bokoch sekundujú dva menšie portréty Edvarda Beneša a (ťažko viditeľného) Štefánika. Na fotografii sú rukou označení len dvaja vojaci – v strede istý Bodický a po jeho pravici „Č.“, z ktorého sa o 19 rokov neskôr stal minister národnej obrany slovenského štátu.

V Harbine pôsobila aj relatívne významná československá komunita, ktorá mala začiatkom 30. rokov minulého storočia vyše 500 členov vrátane Sokola a československej dychovky. Komunitu tvorili bývalí legionári, ktorí sa v meste usadili s ruskými manželkami a aj pracovníci početných československých firiem. Spomeňme z nich aspoň Škodu Plzeň, ktorá získala viacero kontraktov na opravu miestnej železnice, či Zbrojovku Brno. Bohatšia časť československej komunity sa evakuovala po začiatku čínsko-japonskej vojny a vyhlásení Mandžuska. Okolo 120 československých občanov tu zostalo žiť v neľahkých podmienkach čínsko-japonskej a neskôr čínskej občianskej vojny až do vyhlásenia Čínskej ľudovej republiky v októbri 1949. V prvej polovici 50. rokov boli repatriovaní naspäť do Československa na poľských lodiach. 

Poslednou pamiatkou na legionárov a nepriamo aj na generála Štefánika bol pamätník odhalený na miestnom cintoríne v októbri 1937, zničený počas čínskej Kultúrnej revolúcie. Slovenské veľvyslanectvo v Pekingu s podporou mesta Harbin plánuje na jeseň 2019 osadiť bustu Milana Rastislava Štefánika v jednom z miestnych múzeí, aby tak pripomínala jeho zabudnutú návštevu.

autor je diplomat Zastupiteľského úradu SR v Pekingu.

MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERE
L

Gospodin ministr

.michal Novota .témy

„Ďokumenty,” zavelí statná dáma s dikciou vyšetrovacieho sudcu za pultom v hoteli. Je pár hodín po polnoci, mrazivo a máme toho komandovania akurát tak dosť. „U nas ďokumentov ňet!,” kontruje Martin. „My špioni,” dodáva s vážnou tvárou. Nasucho prehltnem. Také žarty sa tu nerobia.

toto je Jekaterinburg, sme už za Uralom a Sovietske Rusko s jeho zamračenými tvárami je zažraté do DNA – nič nepovedať, neporadiť, zmiasť, zasadiť úder. Mentalita svätej vojny. Chvíľu je ticho. Potom sa „dežurná” z recepcie srdečne rozosmeje. A my tiež. Človečina žije. 

Za oknami sa vo veľkej rýchlosti mihali zamrznuté brezy. Januárový mráz musel byť treskúci, sneh sa leskol v slnku na azúrovej oblohe. Nikde nikoho, len nekonečné lesy. Nám zima nebola. Ani clivo. V kupé so štyrmi lôžkami bola sauna, teploty atakovali 35 stupňov Celzia, po oknách, zvonku primŕzajúcich, stekala kondenzovaná vlhkosť. Naši spolucestujúci, mladý muž vyzlečený do bielych slipov a staršia pani vedľa, hľadeli na nejaký sovietsky archívny film. Hrdina sa v ňom vrhal s granátom na nemecký tank. 

workoholik-osloboditeľ

Keď zhaslo svetlo, vlak z Moskvy sa nocou začal predierať horskými priesmykmi Transsibírskej magistrály cez Ural. Kolesá aj vozne škrípali v zákrutách. Pekná metafora. Pred storočím sa takto kľukato dostala k sile skupina vojenských zajatcov, ktorá už ako spoločný zbor Čechov a Slovákov ovládla tento kraj. Medzi nich prišiel chorľavý človek, ktorého privítali s veľkou slávou. Čerstvý brigádny generál francúzskej armády a minister vojny akejsi novej Česko-slovenskej republiky Milan Rastislav Štefánik.      

Stalo sa to tu, na obrovskej železničnej stanici, kde sme práve minuli stotinu ruských vojakov, po ktorých by sa smrad dal krájať len ostrým nožom. „Ôsmeho decembra prišiel do Jekaterinburgu i generál Štefánik. Privítali sme ho s plnou parádou. Bez šuby, naľahko, v generálskej uniforme, s remienkami okolo pása a cez pravé plece, so stužtičkami rozličných vyznačení vystúpil z vozňa obozretne a pomaly. Na reči, ktorými ho pozdravili, neodpovedal. Ktosi čítal jeho reč. Po hymne prešiel pred radmi vítajúcich, prikladajúc zavše dlaň k svojej generálskej čiapke,” napísal o tejto udalosti z roku 1918 legionár Janko Jesenský vo svojich pamätiach.

Tí, čo ho vítali – na nástupišti vtedy stála celá legionárska a neskôr prvorepubliková elita – generál Syrový, Gajda a Sokorov – boli zdesení z toho, aký je strhaný. „Štefánik trpel častými záchvatmi krutých bolestí žalúdka, niekoľkokrát omdlel, padol i na ulici do snehu,” napísal neskôr jeho pobočník Ferdinand Písecký, ktorý sa všemožne snažil pred nervóznymi legionármi ukryť jeho skutočný zdravotný stav. Existuje fotografia, ako útly, slabý a od všetkých o hlavu menší Štefánik vystupuje z vozňa. „Čakali sme ho ako Mojžiša, ktorý povedie svoj sibírsky národ domov, ale i Mojžiš i národ sa akosi rozčarovali. Mojžiš v národe, národ v Mojžišovi,” dodal uštipačne Jesenský.

proti rusofilom

Ráno sa vydávame hľadať stopy. Električkou číslo 2, inak českej výroby, ideme do centra Jekaterinburgu. Na Námestí roka 1905 vystupujeme. Okolo sklenené sovietske budovy, katalógový Lenin (kde je Lenin, tam je Rusko) a na obzore zlaté cibuľovité veže centra, ktoré by azda spoznal aj Štefánik. Je to chrám vedľa bývalého Ipatievovho domu, pripomínajúci tragickú cárovraždu Mikuláša II. a jeho rodiny miestnymi boľševikmi, dodnes opradenú mýtmi. Ani ten osudný dom, ktorého od guliek rozderavenú pivnicu tu vidíme na fotkách, už nestojí. Najprv bol, ironicky, múzeom ateizmu. V roku 1977, keď sa to tu volalo Sverdlovsk, ho istá vychádzajúca hviezda strany – Boris Jeľcin – dal zrovnať so zemou.

Trčí tu zo snehu len pravoslávny kríž s omrznutou podobizňou cára. Vedľa, pri chráme, sú ľadové sochy deda Mráza. Osud rúcania postihol celé mesto, ktoré chcelo vymazať nepohodlné predsovietske dejiny a azda i pošramotené svedomie. Zostalo len pár zhnitých drevených budov. Legionári by to tu nespoznali. Mimochodom, aj tú cársku rodinu boľševici narýchlo odpravili, rozmetali granátmi a poliali kyselinou v lese za mestom práve pre legionárov. Báli sa, že ich oslobodia. 

V týchto siločiarach, medzi mŕtvym cárom a Leninom, keď sa Rusko zmietalo v kŕčoch revolúcií, sa ocitol Štefánik s úplne iným poslaním. V decembri 1918 tu nebol prvýkrát. Do Ruska prišiel už na jeseň 1916 a na jar 1917, keď marcová revolúcia zvrhla monarchiu. Prirodzene, vtedy sa pohyboval na osi Petrohrad – Kyjev a stretol sa aj so samotným cárom. Bol pod velením Francúzov, dostal sa k Benešovi a cez parížske salóny otváral dvere Národnej rade Československej. Francúzom chcel medzi českými a slovenskými zajatcami v Rusku nazbierať vojakov pre západný front, kde sa mal odohrať rozhodujúci zápas o zatiaľ nejasný spoločný štát Čechov a Slovákov. V Rusku narazil na jedného z pohlavárov Národnej rady, bývalého agrárnického poslanca Josefa Düricha, ktorý sa netajil tým, že by najradšej pripojil České krajiny a Slovensko k Romanovcom. Pre tento nápad získal veľa krajanov.

katom z presvedčenia

Štefánik mal jasnú orientáciu na Francúzsko. Mnoho tunajších Slovákov, s čerstvou skúsenosťou zvieracej kazajky nasadenej maďarským živlom v Uhorsku, netúžilo po samoderžaví. „Niežeby sme bývali proti Rusom, ale nám sa myšlienka slovenskej gubernie veľmi nepozdávala. Kto poznal metódy ruskej administrácie, nemohol si žiadať, už v záujme dobrého slovanského nažívania, aby toto pokušenie uvedené bolo do slovenskej zeme. Vhod nám padlo, že sme mohli použiť dobrých účinkov ruskej revolúcie, ale ,zhltnúť ju i s chlpmi’, toho by náš národný žalúdok nezniesol,” napísal vtedy slovenský legionár Bohdan Pavlů. Štefánik si koncom augusta 1916 u krajanov v Rusku vymohol Kyjevský zápis, kde sa prihlásili k Masarykovej línií oslobodenia. „Česi a Slováci.. ktorí sú mimo Rakúsko-Uhorska, majú svätú povinnosť aktívne sa zúčastniť na boji za svoju národnú samostatnosť,” píše sa v ňom.  

Štefánik o boľševizme: Nie je to systém, nie je to socializmus, ale násilie. 

Podpísal ho aj urazený Dürich. Rázneho Štefánika nazval klamárom, falšovateľom a rakúskym špiónom, a dal sa na odbojovú partizánčinu. Štefánik presvedčil Masaryka a Beneša, aby ho za trest z Národnej rady vylúčili. „Dôvera je istý druh odmeny. Kto zaobchádza so všetkými ľuďmi rovnako, uráža tých, ktorí sú lepší,” povedal Štefánik na margo aféry svojim priateľom. Keď v revolúcii padol cár, padol aj Dürichov politický sen. Naši zajatci museli zostať v Rusku, Štefánik im ešte nalinkoval volenú samosprávu, odbočku Národnej rady. Vedel, že budú musieť prežiť odtrhnutí od vedenia odboja. Nikto, ani on sám, netušil, aké silné vojsko sa v Rusku vytvorí. Ani to, ako si v bojoch pri Bachmači a Zborove získa ruský a svetový rešpekt. 

ísť príkladom

Keď sa do Ruska vrátil v novembri 1918, na západnom fronte zbrane utíchli. Naši legionári sa chceli vrátiť domov, do novej krajiny. Tu zostali uväznení na železničnom koridore medzi mlynskými kameňmi. Z jednej strany útočil boľševik. Mnohí z legionárov začali podliehať jeho revolučným pokušeniam. Na druhej diktatúra generála Kolčaka v Omsku. Štefánik prišiel z Japonska, kde žiadal premiéra a cisára o vojenskú intervenciu, aby sa naši mohli vrátiť domov. Dúfal, že pochodeň preberú západní spojenci. Legionári, ktorí mali v rukách celú Transsibírsku magistrálu, ho ako svojho ministra legitímnej vlády vítali od Vladivostoku cez celý Sibír s vlajkami a hymnami. Bola to len pozlátka. V jednotkách to vrelo.

V Irkutsku pri Bajkale si vypočul ponosy slovenských dôstojníkov. „Vám pripadla úloha byť vodcom, radcom, učiteľom, vychovávateľom nášho zanedbaného ľudu. Hovoríte si bratia, ale nesmiete zostať len pri slovách, ktoré sú prázdnym zvukom. S bratskou láskou je spojená disciplína, nie otrocká, nie vynútená, ale vyplývajúca z výchovy, z presvedčenia. Na zlo sa nesmie odpovedať zlom, ale výchovou, dôvodmi. Vy sami musíte dávať dobrý príklad, ktorý je najlepším učiteľom,” odkázal im podľa doslovného zápisu Píseckého, no namiesto cukru vybalil bič. 

sami proti červeným

Dali sme si boršč. Myslím na Štefánikove slová pri pohľade na nevkusný pamätník obetiam všetkých sovietskych a ruských vojen od roku 1979. V strede je skľúčený vojak s veľkým kalašnikovom. Kto si spomenie na tých našich? Miestni radšej nie, aj túto kapitolu dejín, keď vojaci malej krajiny ponížili tu veľkú, by najradšej vytesnili z kolektívneho vedomia. Obchádzame pár zabudnutých chruščoviek a cez dieru v plote prichádzame na Michajlovský cintorín. Namiesto krížov tu zamrznutý chodník lemujú kovové červené hviezdy. Je jasné, kto zvíťazil.

„Celý svoj život som hovoril pravdu. Keď svet prestáva veriť nášmu vojakovi, to znamená, že je čosi nezdravé. Prišiel som, lebo vám verím, a chcem pomôcť v tej chorobe, do ktorej ste upadli. Môj program je ísť domov. Aj ja túžim ísť domov, všetko ma volá domov, ale cesta domov je nám zabránená boľševizmom. Boľševizmus nie je systém. To nie je socializmus. Boľševizmus znamená násilie. Kto je silnejší, zvíťazí,” sklamal Štefánik nádejajúcich sa legionárov. Ich sibírska anabáza sa neskončila. Štefánik vedel, že ich nový štát potrebuje tam, v zamrznutom Rusku, v plnej zbroji a sile. To bolo eso, ktoré mohlo Česko-Slovensko vytiahnuť na mierovej konferencii. 

náš diktátor

V Jekaterinburgu preto rozpustil samosprávnu odbočku Národnej rady, ktorú sám založil. Vojaci mali byť verní už len pražskej vláde. Členovia odbočky mali výhrady. „Kolčakovská diktatúra v československom vydaní,” reptali mnohí. Odpadával, niektoré dni od depresie ani nevyšiel z vlaku, ale dosiahol svoje. Na konci cintorína vidíme veľký čierny mramorový pamätník a na ňom malý znak Československej republiky. Mená v češtine, slovenčine, ruštine. Pre nich sa Sibír vtedy neskončila. Títo tu zostali navždy, kým Štefánik sa po mesiaci vrátil do Talianska a potom chcel priletieť domov. Na päte pomníka, ktorý postavili a udržiavajú Česi (ako všetky ostatné), je veniec ovinutý trikolórou. Od prezidenta Zemana a jeho manželky.

Večer sadáme na vlak, pokračujeme ďalej. Na stanici sa nám prihovorí Alexej, čaká na manželku, ktorú privezie vlak z Permu. Pýta sa odkiaľ sme a čo tu robíme. „Prišli sme za legionármi a ideme vlakom do Vladivostoku.” O tých prvých nevie nič, nad našou cestou krúti neveriacky hlavou. „Prečo neletíte lietadlom?” pýta sa. „Nebolo by to také romantické,” nenachádzam lepšiu výhovorku. Keď vlak vyrazí do mrazivej sibírskej noci k mestu Ťumeň, čítam od Píseckého, čo chcel Štefánik dosiahnuť tu v Jekaterinburgu. „Nemôžeme tvoriť udalosti. Tie sú výsledkom tisícov faktorov, na ktoré nemáme vždy vplyv. Ale môžeme im dať určitý smer, útvar.” Bol by to krásny epitaf. 

MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERE
L

Toto by bola žena pre mňa

.anton Vydra .témy

Do života Milana Rastislava Štefánika vstúpilo viacero žien a zakaždým z toho bol veľký príbeh. Z rozhovoru z našej knihy Generál Štefánik, ktorá tvár je vaša, vyberáme úryvok venovaný najmä trom ženám z jeho posledného obdobia: C. B. de Jouvenel, L. Weiss a G. Benzoni. Odpovedá Bohumila Ferenčuhová

posledné roky Štefánikovho života boli poznačené vojnou, diplomatickými cestami, zdravotnými problémami a celkovou vyčerpanosťou. Boli v tom čase vôbec možné nejaké vzťahy so ženami?

Boli možné a boli preňho aj dôležité. Jednou z tých žien bola Louise Weiss, druhou jej sesternica Claire Boas de Jouvenel. Ten príbeh sa začína ešte pred prvou svetovou vojnou, keď Štefánik dostáva poverenia nielen na astronomické misie, ale aj politické. To mu zabezpečilo kontakty vo vysokých štátnych kruhoch. A tam sa stretáva s Anatolom de Monzie, ktorého žene, mimochodom, tiež chvíľu kurizoval. De Monzieho to síce popudilo, ale práve jeho manželka upozornila Claire Boas de Jouvenel, aby pomohli Štefánikovi dostať sa z nemocnice v Ríme do Francúzska. Je to veľmi dôležité stretnutie, ktoré sa odohralo v decembri 1915.

prečo je dôležité?

Lebo Štefánik sa vtedy prvýkrát počas vojny stretáva aj s Edvardom Benešom a bol to okamih, keď sa aj prvýkrát priamo stretáva s československým zahraničným odbojom. Dňa 4. decembra pricestoval do Paríža a už 13. decembra sa stretol s Benešom. Okamžite po tomto stretnutí využíva svoje kontakty z diplomacie a salónov v prospech tohto hnutia.

kto bola Claire Boas de Jouvenel?

„Prekrásna a veľmi bohatá parížska hostiteľka,“ písal o nej, „živá a prudká“. Bola to rozvedená mladá žena, ktorá vo svojom salóne pravidelne prijímala parížsku aj medzinárodnú spoločenskú elitu. Mala dvanásťročného syna a jej exmanžel bol už vtedy ženatý so známou spisovateľkou Colette. Claire Boas de Jouvenel Štefánikovi výrazne pomáhala nadväzovať kontakty s politikmi a diplomatmi. Bola to ona, kto dohodol Štefánikovi stretnutie s francúzskym premiérom Aristidom Briandom 22. decembra 1915.

to zas môže vyzerať tak, akoby ženy Štefánikovi slúžili ako rebríček do vyššej spoločnosti.

Nebolo to tak. Musíme si uvedomiť, že francúzske ženy v tom čase nemohli pôsobiť v politike, až do roku 1945 nemali volebné právo, no najväčší vplyv mali práve v salónoch. A keď prišla vojna, tak sa zas angažovali. Bol to až akýsi ošiaľ, mnohé sa prihlásili za ošetrovateľky, keď sa Nemci priblížili takmer až k Parížu. Vládu vtedy evakuovali do Bordeaux a do mesta privážali množstvo zranených, ktorých bolo treba ošetrovať. Tie ženy boli navyše veľké patriotky a ošetrovateľstvo bol ich spôsob, ako zasiahnuť do vojny.

spomínali ste salóny. Ako fungoval ich vplyv na politické dianie?

Už len tým, že sa tam stretávali významní ľudia. Pred vojnou to boli najmä spisovatelia ako Anatole France a iní. Keď prevládla politika, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Francúzska Philippe Berthelot svojou častou prítomnosťou z Claire urobil akúsi „neoficiálnu hostiteľku francúzskej diplomacie“. Po vstupe Talianska do vojny v apríli 1915 napríklad do salónu Claire Boas de Jouvenel prišiel raz aj Benito Mussolini. Alebo Gabriele D’Annunzio. Chodieval tam z talianskej tajnej misie Brancaccio. Keď sa hovorí o nadväzovaní kontaktov v tomto období, tak to sa dialo práve v salónoch.

o Claire Boas de Jouvenel sme už hovorili, kto bola Louise Weiss?

Louise Weiss sa stala veľmi známou političkou a novinárkou a v roku 1979 najstaršou členkou Európskeho parlamentu. Zatiaľ čo Claire bola Štefánikova rovesníčka, Louise bola mladšia. Štefánik mal s Claire naozaj veľmi blízky vzťah, prejavoval pozornosť aj k jej synovi a hovorí sa, že Claire raz ukázala ľuďom posteľ, kde vraj prežila so Štefánikom krásnu noc. Či je to pravdivá historka, to treba brať s rezervou – nikdy nemôžeme vedieť, čo sa odohralo intímne medzi dvoma ľuďmi, ktorá láska bola platonická a ktorá vášnivá. A vlastne to ani nepotrebujeme vedieť.

a jeho vzťah k Louise Weissovej vyzeral ako?

Do určitej miery pracovne. Louise bola novinárka a pomáhala propagovať vznik Československa vo francúzskej tlači. V rokoch 1916 až 1917 sa stretávali a Louise Štefánikovi napísala krásne listy. Bola síce angažovaná a emancipovaná žena, no naozaj veľmi zamilovaná. Štefánikovi vždy vykala, pretože v ňom videla svojho učiteľa a chcela urobiť všetko pre propagáciu Československa. A nakoniec aj tu prišlo na zásnuby, ibaže to bola tentoraz Louise, ktorá požiadala o ruku Štefánika.

a čo on na to?

Povedal jej, že on chce tú pannu srdcom a dušou, a nie političku.

a panna srdcom a dušou bola ktorá?

Predsa Guiliana Benzoni.

s tou sa však spoznal až neskôr, nie?

Až v zime roku 1918 v Ríme. Vraj vtedy pršalo, ona sa skryla v akomsi dome, kde sa stretávala nejaká spoločnosť, sadla si ku kozubu, bolo šero, plameň osvetľoval tváre prítomných a ona si všimla, že sa na ňu niekto stále pozerá. A tento neznámy k nej naraz pristúpil a začal sa s ňou rozprávať. Bol to, samozrejme, Štefánik. Hneď si dali schôdzku a na druhý deň prišla aj v sprievode nejakej gardedámy. Štefánik jej vtedy daroval akýsi kameň z Tahiti a prsteň a pritom dodal, že toto určil pre svoju budúcu manželku. A tak sa Štefánik s Giulianou zasnubuje hneď na druhý deň po zoznámení. Podľa Giulianiných Pamätí sa ich vzťah začal práve takto.

kto bola Giuliana?

Žena, ktorá mala prístup k talianskej vysokej spoločnosti s dosahom až na kráľovské kruhy, jej starým otcom bol významný taliansky liberál Ferdinando Martini. Liberáli sa dosť zaujímali o riešenie problematiky a budúcnosti Rakúsko-Uhorska. V apríli 1918 sa v Taliansku konal Kongres utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, na ktorom už mal Štefánik veľké zásluhy a tiež na tom, aby sa zmiernili rozpory medzi Talianmi a Juhoslovanmi. To všetko sa odohralo práve v čase, keď spoznal Giulianu. Bola to skutočne krásna mladá žena, ešte o tri roky mladšia než Louise Weissová. Vekový rozdiel medzi ňou a Štefánikom bol pätnásť rokov. Štefánik si ju chce vziať za ženu ako nejakú krásnu princeznú, ktorá dokáže očariť jeho ľud.

Masaryk o Štefánikovi: Bál sa, že mu poviem: čo ty, dráteník, chceš s markízou.

a je to teda tak, že im Jurkovič chcel postaviť v Taliansku dom?

Hovorilo sa potom, že im chcel postaviť dom pri Lago di Garda, ale nič im nestaval. Ten vzťah bol príliš krátky. Od ich zásnub po Štefánikovu smrť ubehol rok, a medzitým bol Štefánik na Sibíri. Len čo sa vrátil do Paríža, Giuliana mu píše, že hneď za ním príde. A on tam ostane trochu v rozpakoch, pretože ešte nemal vyjasnené vzťahy s Claire Boas de Jouvenel a s Louisou Weissovou. (Smiech.) No aj tak sa v Paríži stretnú. A tu treba dodať ešte jednu vec.

akú?

Totiž Giuliana veľmi očarila aj T. G. Masaryka, ktorý sa počas svojho návratu do Československa zastavil v Ríme. Masaryk neveril, že by mohol byť vzťah medzi Giulianou a Štefánikom úprimný. Niekoľkokrát bola Giuliana aj na Pražskom hrade a v Lánoch, kam pozývali aj Louise Weissovú. Masarykova dcéra Alice bola veľmi roztrpčená, keď videla otcovo očarenie Giulianou a vyčítala mu to. Masaryk sa v súkromí vyjadril o Štefánikovi príkro: „Mával predo mnou trochu strach pre svoje hochštaplerstvo, a bál sa, že mu poviem – čo ty, dráteník, chceš s markízou.“ Inokedy spomenul, že medzi Štefánikom a Benzoniovou to bola len taká „láska hlavová“.

takže aj Masaryk vyhľadával jej spoločnosť.

Masaryk bol na Capri dvakrát na dovolenke vo vile, kde bola aj markíza Giuliana Benzoni, čo zabezpečila práve ona v rokoch 1922 a 1923. Čiže nielen Štefánik si uvedomoval geopolitický význam Talianska pre strednú Európu, ale aj Masaryk. 

keby 4. mája 1919 nepadlo lietadlo so Štefánikom, myslíte si, že by sa vzťah s Giulianou skončil manželstvom?

Myslím si, že tentoraz by sa to už podarilo. Všetko tomu nasvedčovalo. 

videli sme veľa žien, ktoré prišli do styku so Štefánikom. Z toho, čo ste vraveli, sa dá povedať, že jeho ideál ženskej krásy bola krehká, mladá, romantická žena s panenskou povahou...

...a museli byť múdre, všetky tie ženy boli nesmierne inteligentné a významné.

hralo v tom rolu aj to, že pochádzali z vyšších kruhov?

Nemyslím, že to Štefánik takto reflektoval. On sa chcel vždy uplatniť sám, vlastnými silami. Chcel dosiahnuť výšiny, a až tak si vziať ženu z vyšších kruhov.

takže aj tie jeho pôžičky spočívali na tom, že veril v rentabilitu toho, čo dosiahne.

Áno, presne. A dovolím si tvrdiť, že nebyť vojny, tak tú šancu mal. Observatórium na Tahiti ho stálo 150-tisíc frankov, čo bola enormne veľká suma a zväčša požičaná. Keď neskôr dostal štátne zákazky na rádiotelegrafické stanice a keby neprišlo na vojnu, tak sa tých hrozných dlhov mohol úplne zbaviť. A ako človek, ktorý sa sám vypracoval do takejto pozície, si z tých žien skutočne mohol vyberať podľa svojich predstáv.

je zaujímavé, že Štefánik očaril mnohé ženy ani nie tak výzorom, ale svojim charakterom...

Nepodceňujte ženy, nevšímajú si na mužoch len ich výzor.

to ani netvrdím, skôr ma zaujalo, že bol pre nich príťažlivý práve tým, že bol vojakom s citom.

Určite, on si dokonca pred cestou do Paríža vypísal zdvorilostné frázy a všelijaké poetické vety, ktoré sa naučil naspamäť a chcel ich aj neskôr v pravej chvíli použiť. Pokiaľ ide o jeho nízku postavu, treba vziať do úvahy aj to, že vo Francúzsku bolo menej vysokých mužov než na Slovensku. Marie Neumannová bola napríklad nízka, a zas Louise Weiss bola od Štefánika o čosi vyššia. No neprekážalo jej to. A pozrite si dokumentárny záznam z odovzdávania bojovej vlajky československému vojsku v Ríme v máji 1918.

čo v ňom uvidím?

Ten strunistý krok, tá elegancia pohybu! Navyše, on sám musel mať v sebe dosť zdravého sebavedomia, že jeho vzrast a výzor nemohli prekážať ani jemu vo vzťahu k všetkým týmto ženám. Štefánik musel v ranom detstve zažiť nepochybne veľa lásky, keďže neskôr nikdy netrpel komplexom menejcennosti. No ešte chcem niečo povedať k tomu ideálu ženskej krásy.

nech sa páči.

Ján Juríček spomína v knihe Milan Rastislav Štefánik, že raz Štefánik zašiel do divadla na Ibsenovu Noru. Po skončení predstavenia vraj povedal: „Toto by bola žena pre mňa.“ Lenže Ibsenova Nora je emancipovaná žena, ktorá dokáže napríklad bez vedomia svojho manžela zabezpečiť jeho pôžičky a podobne. Keď potom vidí, že manžel to neocení, tak ho jednoducho opustí. To ma teda dosť prekvapilo, že práve Nora s týmto svojím charakterom by bola vhodnou ženou pre Štefánika.

prečo?

Nijako sa to totiž nezhoduje s tou krehkou kvetinkou, akou bola, povedzme, Giuliana. No aj to bola napokon len jedna stránka veci. Aj u Giuliany totiž Štefánik cítil silu charakteru.

Bohumila Ferenčuhová

Pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave. Vyštudovala históriu a francúzsky jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1999 jej Ústredný výbor slovenského zväzu protifašistických bojovníkov udelil Medailu M. R. Štefánika I. stupňa. Je autorkou knihy Francúzsko a slovenská otázka 1789 – 1989 (2008), a editorkou publikácií Milan Rastislav Štefánik – astronome, soldat, grande figure franco-slovaque et européenne (1999) a Milan Rastislav Štefánik a česko-slovenské zahraničné vojsko (2014).

MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERE
L

Zvádzať politikov

.michal Kšiňan .témy

O tom, že Štefánik vábil iných svojou charizmou, už vieme. No ako to robil? Prinášame úryvok z pripravovanej knihy historika Michala Kšiňana Milan Rastislav Štefánik: Muž, ktorý sa rozprával s hviezdami. Kšiňan pracuje na Historickom ústave SAV a externe prednáša na parížskej Sorbonne.

kniha vyjde v auguste 2019 vo vydavateľstve Slovart.

Akým spôsobom pútal Štefánik takú nebývalú pozornosť v parížskych a talianskych salónoch? Pochopiteľne, išlo o mnoho faktorov, ktoré sa vhodne dopĺňali. V prvom rade to bol odborník na bezdrôtovú telegrafiu, jeden z priekopníkov vojenskej meteorológie, otec myšlienky medzispojeneckej meteorologickej služby, autor mnohých vynálezov, držiteľ dvoch patentov a tak ďalej, čím sa stal akýmsi symbolom modernej doby. Štefánik si bol vedomý svojej pozície, ako sa dozvedáme z konceptu jedného listu, kde odmieta ponuku jednej neznámej panej, ktorá by bola rada, keby spolu prekročili hranice priateľstva. „Vidíte ma cez prizmu mojich dobrodružstiev, a takpovediac, úspechov... silne prikrášlených dobroprajnosťou Vášho okolia. Nie, madam, nie som žiadny hrdina, ale bezvýznamný pozemšťan, ktorý by rád žil dôstojne, podľa zákonov logiky a srdca.“

peniaze pre margaréty

Štefánikovu spoločenskú prestíž zvyšovala aj vedecká kariéra. Veda a vedci sa vo Francúzsku tešili mimoriadnej úcte. Ich kult a kult vedy sa stal jedným z nových laických náboženstiev industrializovanej spoločnosti. Verejnosť preukazovala zvláštnu úctu „dobrodincom ľudstva“, ako boli Berthelot či Pasteur. Popularita nových technológií ešte viac podnecovala predstavivosť spoločnosti na začiatku 20. storočia.

Štefánik bol intuitívnou osobou, ktorá oplývala výnimočným darom reči a perfektne ovládala umenie presviedčať. Príbehy a zážitky dokázal vyrozprávať dramatickým spôsobom a stupňovať pri tom napätie. Svoje historky nielen rozprával, ale aj hral. Právom sa o ňom hovorilo, že koho dostane do rúk, toho presvedčí. „O citu mluvíval s kasuistickou subtilností a jsa si ostatně vědom svého půvabu, užíval ho jako kouzla. Dovedl být nevýslovně něžný. Někdy se ho zmocnila nějaká myšlenka. Tu jeho pleť zesinala a jeho hubenost byla nápadnější. Jeho pohled, průzračný jako řeka v slunci, zdál se býti prozářen jako ona, a on mluvil rychle, nedokonalou řečí, nedokončuje svých vět, přenášeje se skokem z myšlenkového vrcholu na vrchol, nebo pouštěje se obezřetně do labyrintu nejjemnějšího rozumování, aby se zastavil u nějakého detailu, z něhož náhle vyvodil oslňující filosofii, která oslepila jeho odpůrce a jíž se smíchem pohrdl.“ Takto ho charakterizovala Louise Weissová krátko po jeho smrti, čo zaiste umocnilo romantický nádych jej spomienok.

Štefánik neprestajne očarúval svojich poslucháčov spojitosťami medzi modernou vedou a politikou. Mohol využívať svoje technické kompetencie v „exotických“ a novátorských vedných odboroch a vedel pritiahnuť pozornosť k svojej vášni pre vedecké vynálezy. O hviezdach rozprával takmer dôverne. Rád kládol na jeden koniec trasy nejaký predmet, Zem, vedľa neho ďalší, Slnko, a napokon tretí, Sírius, a takto ilustroval vzdialenosť Síria od Zeme v pomere k vzdialenosti Zeme od Slnka. Jednotlivé osobnosti prirovnával k hviezdam alebo iným nebeským telesám, Masaryka k Slnku.

Zároveň vedel veľmi dobre zahrať na city príhodami zo svojho osobného života. Pani Boas de Jouvenelovej rozprával, ako sa údajne zamiloval, keď mal šestnásť rokov, do mladej slečny Margaréty, ktorá nádherne tancovala. Keďže Štefánik tancovať nevedel, musel si zaplatiť hodiny tanca, pre čo bol nútený odoprieť si jedno jedlo denne a doučovať jednu hodinu navyše svojich kamarátov. Svojej poslucháčke nezabudol pripomenúť, že od svojich dvanástich rokov odmietal peniaze od rodičov, ktorí boli veľmi chudobní a mali podľa jeho slov desať detí. Keď sa už naučil tancovať, celý nadšený sa vybral na bál, rozhodnutý pozvať do tanca dámu svojho srdca, ktorá ho však nemilosrdne odmietla, čo ho hlboko ranilo. Keďže sa volala Margaréta, vyhľadal na dedine istú ženu, ktorá vlastnila kus poľa, tvrdil Štefánik, prehovoril ju, aby si zobrala jeho zvyšné peniaze, ktoré si ťažko našetril, a aby až do konca života vysádzala na svojom pozemku margaréty. Pani de Jouvenelová sa vraj pri tomto príbehu len ťažko ubránila slzám.

preháňal, aby bol zaujímavejší

Štefánik používal aj politické argumenty: keď istý francúzsky politik protestoval proti zaraďovaniu rakúsko-uhorských občanov českého a slovenského pôvodu do boja proti ich vlasti s tým, že by to pobúrilo francúzsku verejnú mienku, Štefánik, ktorý zjavne lepšie poznal dejiny Francúzska a francúzsku verejnú mienku, mu protirečil, že vo Francúzskej revolúcii sa udialo presne to isté, keď sa vytvárali bojové jednotky z cudzincov, ktorí chceli slúžiť vo vojsku republiky, aby mohli „zvrhnúť tyranov svojich krajín“.

Súčasťou Štefánikovho presviedčacieho repertoára bol aj humor. Jeho českí kamaráti v Paríži si často strieľali z jeho astronomickej kariéry a vedeckých ambícií a ešte pred začiatkom vojny ho všelijako naťahovali. V roku 1906 mu Hugo Boettinger a Viktor Stretti poslali pohľadnicu z Londýna, kde narážali na jeho astronomické a meteorologické bádania a výskumy a, poznajúc jeho zmysel pre humor, takto si ho doberali: „Drahý priateľu, posielate nám škaredé počasie. Odstráňte, prosím Vás, všetky škvrny a zabezpečte skutočný poriadok.“ Štefánik neušetril svojich žartov ani najbližšiu rodinu. Sestre Oľge a švagrovi Eugenovi Hajštovi napísal pozdrav zo svätého mesta Kajruván (v dnešnom Tunisku), čo podľa jeho vlastných slov znamenalo, že sa určite dostane do moslimského raja.

Štefánik prirovnával k hviezdam jednotlivé osobnosti, Masaryka k Slnku.

Štefánik očaril aj najvýznamnejšie talianske osobnosti, s ktorými sa stretával. Rozosmial aj baróna Sonnina, čo bol podľa mnohých takmer nedosiahnuteľný úspech. Podľa spomienok Leva Sychravu si Štefánik získal náklonnosť ruského cároviča malým žartíkom, čo mu potom otvorilo dvere k cárovi. Pozrime sa, aké príbehy Štefánik rozprával. Francúzske Bureau de Longitudes ho poverilo, aby odišiel pozorovať zatmenie Slnka na jeden malý ostrov vo Francúzskej Polynézii. Hneď po príchode na miesto pozorovania sa vraj stretol s domorodým náčelníkom, ktorému oznámil veľmi znepokojujúcu novinu – zmizne Slnko. Zároveň ho však uistil, že francúzska vláda, vedomá si svojej povinnosti postarať sa o vlastných občanov, Štefánika vyslala s úlohou zabezpečiť, aby sa Slnko znova objavilo. Ako astronóm s bohatými skúsenosťami z pozorovania podobných úkazov si bez problémov vyrátal, kedy zatmenie prebehne. Všetko sa stalo presne, ako predpovedal. Domorodý náčelník, ktorého ohromila noc uprostred dňa a ešte viac presne predpovedaný návrat Slnka, padol pred Štefánikom na kolená – v jeho očiach bol nadľudskou bytosťou, ktorá vládla nad nocou a dňom.

Dnes neviem s určitosťou povedať, či sa táto príhoda skutočne stala. Štefánikovou slabôstkou bolo, že niekedy preháňal, aby bol zaujímavejší. „V súkromí so svojimi kamarátmi, písal Strimpl, sa dával unášať akousi romantickou opitosťou, keď prikrášľoval realitu a vymýšľal odvážne vizionárske plány.“ No každý vedel, že jeho príbehy boli inšpirované obrovskými životnými skúsenosťami a bohatými zážitkami. Tvrdil napríklad aj to, že sa osobne stretol s Paulom Gauguinom, ktorý však umrel v roku 1903, teda v čase, keď Štefánik ešte študoval na univerzite v Prahe. No ako sme videli v predchádzajúcej kapitole, Štefánik v skutočnosti našiel vo Francúzskej Polynézii drevorezy tohto výnimočného umelca.

štefánikove obete

Jedným z dôvodom Štefánikových zdravotných problémov bola jeho veľká motivácia, či to už bola najprv snaha uplatniť sa vo vede alebo neskôr boj za vytvorenie Československa. Už počas štúdia na gymnáziu môžeme badať jeho cieľavedomosť. Štefánik, ktorý býval v jednej izbe so svojím bratom Ladislavom, na kúsok papiera napísal vetu: „Ora et labora!“ Bola to prvá latinská veta, ktorú naučil svojho brata. To, ako veľmi sa snažil presadiť a ako pritom nedbal na svoje zdravie, nám ukazuje príhoda z roku 1906. Štefánik bol asi tri týždne chorý, no keď sa dozvedel, že astronóm Deslandres má v pláne vykonávať podobné pokusy ako on, vstal z postele a dva dni pracoval v laboratóriu, v dôsledku čoho sa mu veľmi zhoršil zdravotný stav. Joseph Vallot charakterizoval Štefánikove pracovné schopnosti takto: „Poznám teraz Vašu osobnosť a už rozumiem, že hoci nerád pracujete priebežne každý deň celé mesiace, ste schopný vyvinúť veľké úsilie v zložitých podmienkach.“

Štefánika už od útleho veku trápilo slabšie zdravie, k čomu nepochybne prispeli aj jeho finančné problémy, ktoré mali za následok nedostatočné stravovanie sa. Na gymnáziu mu robila najväčšie problémy telesná výchova. V školskom roku 1896/97 dostal trojku, keď sa hodnotilo v rozpätí 1 až 4 a najlepšia známka bola jednotka, a počas dvoch predchádzajúcich rokov bol od tohto predmetu oslobodený. Rakúsko-uhorská odvodová komisia opakovane uznala Štefánika za neschopného vojenskej služby. Štefánik pravidelne chorľavel a počas celého života podstupoval rozličné chirurgické zákroky; jeho zdravotné problémy sa zhoršovali hlavne ku koncu života.

Cez vojnu ho mnohí priatelia upozorňovali, že si má oddýchnuť a vyliečiť sa. To Štefánik odmietal s tým, že teraz, keď sa rozhoduje o osude jeho národa, nie je čas na oddych a liečenie, ale treba konať. Podľa správy Dr. Libmana z roku 1917 Štefánik vykazoval intenzívnu činnosť a podával výrazný mentálny výkon, čo mu spôsobilo problémy s funkčnosťou pravej nohy a ruky. „Na to, aby mal v budúcnosti dobrú kondíciu, bezpodmienečne potrebuje oddych, lebo inak nevydrží dôsledky napätia, ktorému určite bude vystavený.“ Podľa francúzskeho vojenského atašé vo Washingtone sa Štefánik na svojej misii v Spojených štátoch vyčerpal až na pokraj síl a preukázal najvyššiu mieru taktu, disciplíny a organizačných schopností.

No Štefánikova činorodosť a neutíchajúca aktivita v rokoch vojny, ale aj pred ňou bola dôležitým faktorom, ktorý prispieval k jeho popularite a obdivu zo strany súčasníkov. Zdravotné problémy to iba umocňovali. Mnohí v tom videli jeho ďalšiu obetu pre vlasť – obraz, ktorý sám Štefánik rád rozširoval. V roku 1915 oslavovala Antoinette Janssen jeho chrabrosť a odvahu, keď sa pridal k letectvu: „Nikto nevie tak dobre ako ja, aké zásluhy máte a koľko statočnosti, keď vediete taký únavný a nebezpečný život s takým podlomeným zdravím. Skutočne Vás obdivujem z celého srdca a to mi je veľmi príjemné.“ Podľa Leva Sychravu Štefánik vnucoval myšlienku, že jeho slabé, choré telo je nástrojom niečoho mocného, vyššieho a nadosobného, ľudskými možnosťami neobmedzeného. „Každých šesť mesiacov,“ napísal Bertrand de Jouvenel, „operujú Štefánika, ktorý už nemá vrátnik a ktorý pravidelne odpadáva až do takej miery, že keď sme ho raz celý deň nevideli, pýtali sme sa, či nezostal v bezvedomí vo svojej izbičke. [...] Štefánik neprestával cestovať. Stretávame ho ako majora, stretávame ho ako generála, čoraz bledšieho, čoraz uponáhľanejšieho, jedáva a hovorí menej. Povedali by sme, že jeho život mu uniká do takej miery, do akej ho dáva svojej krajine.“

Knižný text obsahuje aj poznámky pod čiarou, ktoré tu neuvádzame. Medzititulky redakcia.

Michal Kšiňan: Milan Rastislav Štefánik. Muž, ktorý sa rozprával s hviezdami. 

Bratislava, Slovart. Kniha vyjde v auguste 2019.

.diskusia
.neprehliadnite