Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Máte svoje deti pod kontrolou?

.marína Gálisová .anton Vydra .témy

Sú prázdniny. Deti ostali doma alebo sú v táboroch, v zahraničí alebo u babky. Pre niektorých rodičov nastalo ďalšie stresujúce obdobie: Ako sa má moje dieťa, keď ho nevidím? Je v poriadku? Neubližuje mu niekto? Sú také otázky namieste, alebo sú prejavom zbytočnej úzkosti?

Máte svoje deti pod kontrolou? LEANDER BAERENZ/WESTEND61/PROFIMEDIA

štyridsiatnička Andrea má dve deti: už prakticky dospelého syna a dcéru na prvom stupni základnej školy. Prvý potomok bol od narodenia obklopený láskou, ale aj obavami. „Vtedy som mala pocit, že čím viac sa oňho bojím, a čím viac mu ten strach dávam najavo, tým som lepšia matka,“ hovorí dnes Andrea. „Stále som si predstavovala, čo sa mu môže stať, žila som v úzkosti. Keď išiel prvý raz na školský výlet, bola som v takom strese, až som takmer nedýchala. Učiteľke som zakaždým prízvukovala, aby naňho dala pozor.“ Priznáva, že takýto prístup k materstvu odpozerala od svokry. Až časom, keď na vlastné oči videla, že dieťaťu jej stres neprospieva, vynaložila vedomé úsilie, aby sa zmenila. Mladšie dieťa, dcéru, ľúbi úplne rovnako, no neprejavuje jej to už večným ustráchaným vzdychaním. „Som pokojnejšia, hlavne si nepredstavujem, čo by mohlo byť,“ tvrdí. „Je to tak lepšie. Pre obidve moje deti aj pre mňa.“

Prvá fáza Andreinho rodičovstva zodpovedá tomu, čo sa dnes zvykne označovať výrazom „helikoptérový rodič“. Tá druhá fáza je zase bližšia k takzvanému „free-range“, voľnejšiemu typu rodičovstva. Odkiaľ sa však vzala tá móda vytvárať modely rodičovstva a spájať ich ešte aj s helikoptérami?

všetko medzi dvoma pólmi 

„Moja matka sa nado mnou vznášala ako helikoptéra, vytáčal ma ten jej lomoz a prázdne reči.“ Na túto vetu naštvaného adolescenta odkazujú všetci, ktorí sa obzerajú po pôvode výrazu „helikoptérový rodič“, alebo ako sa mu hovorí odbornejšie, hyperprotektívny rodič. Veta pochádza z bestselleru Medzi rodičom a tínedžerom z roku 1969 od učiteľa a detského psychológa Haima Ginotta, ktorý v nej cituje svedectvo jedného zo svojich mladých klientov. No v odbornej literatúre to boli až Foster Cline a Jim Fay, ktorí v knihe z roku 1990 Rodičovstvo s rozumom a láskou tento termín spopularizovali. Kniha vyšla pred piatimi rokmi aj v slovenskom preklade. A zrejme nevyšla zbytočne, pretože aj u nás je dosť rodičov, ktorí by najradšej implantovali deťom do tela sledovací čip.

Prístup Clina a Faya v knihe Rodičovstvo s rozumom a láskou je však tak trochu na efekt. Chcete svojich čitateľov zaujať? Tak im najprv predstavte dve extrémne, neudržateľné pozície, a potom tú svoju rozviňte v prijateľnej širokej zóne uprostred. Kto bude tvoriť pre Clina a Faya prvý pól? No predsa helikoptéroví rodičia. Podľa nich sú to tí, ktorí dennodenne zachraňujú svoje deti pri každom možnom probléme: „Hneď po vyslaní signálu SOS,“ píšu, „zletia rodičia-helikoptéry, ktorí sa vznášajú niekde nablízku, nadol, aby svoje deti zachránili pred učiteľmi, kamarátmi a inými možnými nepriateľskými zjavmi.“ Svet však – dodávajú obaja autori – nefunguje na princípe záchrany, deti sa v ňom musia vedieť postarať o seba bez pomoci iných. Na opačnom póle je potom iný neúčinný rodičovský model takzvaného nezasahujúceho rodiča, ktorý nechá svoje dieťa, aby sa vychovávalo samo; s dieťaťom je rodič len málo, a vynahradiť mu to chce „kvalitne“ strávenými chvíľami, hoci dieťa uprednostní skôr viac príležitostí byť spolu. Tieto dva extrémy umožnia Clinovi a Fayovi hovoriť o ich vlastnom „vynáleze“, o type rodiča-poradcu, akoby tu taký doteraz neexistoval.

LEANDER BAERENZ/WESTEND61/PROFIMEDIA

Od publikovania Clinovej a Fayovej knihy uplynulo už takmer tridsať rokov, no fenomén helikoptérstva a jeho náprotivkov je stále aktuálny. Dokonca nadobudol aj ideologizujúce podoby, keď sa na základe tohto rozlíšenia posudzujú rodičia ako dobrí alebo zlí. Okolie rado kriticky súdi iných za to, ako „zle“ sa starajú o svoje deti. No mimo podobných antagonizmov a odsudkov sa natíska aj jedna zásadná otázka: Ako sa starať o svoje deti tak, aby sme nenarúšali ich osobné zóny?

kontrola a hodnoty

Erika Bíliková je klinická psychologička a psychoterapeutka. Vo svojej praxi si všimla, že aj u nej narastá počet helikoptérových rodičov, ktorí chcú v dobrej viere vychovať dieťa čo najdokonalejšie. Tlak na výkon, neomylnosť, perfekcionizmus sa dnes posúva aj do oblasti rodičovstva. Úzkostnejší, menej sebaistí rodičia tomuto tlaku podliehajú skôr a ľahko uveria, že musia byť vo výchove bezchybní. Svoje dieťa chránia pred nástrahami okolitého sveta, pred omylmi a zlyhaniami, chcú, aby nebolo horšie než iné deti a nemuselo čeliť frustrácii. Dieťa potom vyrastá nesamostatne, nedokáže sa vyrovnať s prekážkami a zlyhaniami, odmieta riskovať či poradiť si samo v nových situáciách.

 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite