Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smer: malomesto!

.andrej Bán .anton Vydra .témy

Tri príbehy, tri malomestá, tri nové skúsenosti. Vymeniť Bratislavu či Trnavu za malé mesto, kde je životný štandard úplne iný, nie je bežná vec. Ale ľudia, ktorých príbehy sme si vypočuli, svoj odchod do malomesta neľutujú.

Smer: malomesto! Boris Németh Elena Auxtová prišla na Horehronie z Bratislavy. Vracia sa tam raz za dva, tri mesiace. Prvé roky preplakala, dnes by sa už do Bratislavy nevrátila.

Karol Csölle dnes v Tisovci vlastní dvadsaťtri koní a žije spokojný život: „Do Bratislavy? Nikdy viac! Kto by žil v tom blázinci, je to chaos.“prvé tango v Tisovci

Najprv trochu krajinopisu. Do Tisovca, štyri a pol tisícového mestečka na rozhraní Horehronia a Gemera, sa len tak ľahko nedostanete. Za Breznom sa krajina rozšíri, a potom, pri sedle Zbojská, zase zúži. Zničená cesta tu bola dva roky neprejazdná. Tam si dávajte aj dnes veľký pozor. Zlodeji dreva (hovorme im korektne lesní robotníci) zvyknú z hory za bieleho dňa zhadzovať metrovice. Priamo na cestu. Ibaže niektoré narezané pne nezastaví briežok pod vozovkou, a tak vyletia. Vtedy musíte včas intuitívne zastať, inak by vás zabili. „Prepáčte, nechcel som,“ kričí utekajúc dole kopcom mladý muž.

Za ďalšou zákrutou, ktorá kopíruje železničnú trať unikátnej zubačky z čias Uhorska, nájdete policajnú hliadku. Kontroluje lesných robotníkov, či iba pracujú alebo aj kradnú. „Čo s nimi?“ myknú plecom, keď im poviete, že obďaleč chlapi zhadzujú pniaky.

Tak teda vitajte! Po desiatich minútach ste v Tisovci. Rodisko Vladimíra Clementisa má svoj pôvab, treba uznať. Aj históriu. A tiež verných ľavicových voličov, ktorých predchádzajúca Ficova vláda poctila výjazdovým zasadnutím. Mestu nadelili dary, napríklad minifutbalové ihrisko. Ibaže realita nie je až natoľko pôsobivá: polorozpadnuté staré domy lemujú príjazdovú cestu, potulujú sa po nich „socky“, miestni zúfalci a alkoholici. Nad mestom ako v Mordore čnie špicatá kamenná hora, Rakúšania sprivatizovali dnes pomerne properujúcu vápenku. Tú kúpili v 90. rokoch od mečiarovských privatizérov, ako inak. Výhodne. Pre tých privatizérov, samozrejme.

A práve sem, do Tisovca, sa v roku 1997 prisťahoval Karol Csölle (55) s manželkou Tatianou. On vyštudoval Lesnícku fakultu vo Zvolene, ona je stavebná inžinierka a architektka. Ak si nájdete dostatok času a posedíte v ich rodinnom dome stráženom obrovským psom, pochopíte, že ich rozhodnutie odísť z Bratislavy neznamená nijaký neprijateľný životný kompromis či civilizačný ústupok. Tisovec, táto navonok „diera“, poskytuje netušené možnosti.

„Máme dve, dnes už dospelé dcéry. Mladšia bola v Bratislave často chorá. Doktorka vraví: možno jej zmena prostredia pomôže,“ hovorí pani Tatiana a pokračuje: „Muž mi dal dva roky na rozmyslenie. Priznám sa, bála som sa odísť sem. Dcéra vtedy chodila do škôlky a vedeli sme, že tu je osemročné evanjelické gymnázium, kvalitné a jedno z najlepších na Slovensku. To u mňa rozhodlo.“

Žena je obvykle praktickejšia ako muž. Aj pani Csölleová sa spočiatku obávala, ako je to v Tisovci s dostupnosťou a zásobovaním obchodov. Úprimne? Nie bohviečo. Nákup všetkého potrebného v jednom obchode, tak ako v Bratislave, kde predtým v paneláku bývali? Neprichádza do úvahy. Mäsové výrobky? Tie tu chodia v stredu, nečudujte sa, panička. Potom ale v dvanásť kilometrov vzdialenej Hnúšti otvorili TESCO. A odrazu bolo všetko inak, tak, ako má byť. Raz týždenne urobia veľký nákup, maličkosti dokupujú v miestnej Jednote. Ako všetci. A od jari do jesene sem vozia Maďari z juhu na trh čerstvú zeleninu a ovocie.

Karol Csölle dnes v Tisovci vlastní dvadsaťtri koní a žije spokojný život: „Do Bratislavy? Nikdy viac! Kto by žil v tom blázinci, je to chaos.“Boris NémethKarol Csölle dnes v Tisovci vlastní dvadsaťtri koní a žije spokojný život: „Do Bratislavy? Nikdy viac! Kto by žil v tom blázinci, je to chaos.“

Alebo zdravotníctvo. V Tisovci nemocnica nie je. V 35 kilometrov vzdialenej Rimavskej Sobote zatiaľ áno, a takisto v 30 kilometrov vzdialenom Brezne. Csölleovci ako výstavno-divadelné typy, ako o sebe sami hovoria, sa obávali aj o dostupnosť kultúry. Potom zistili, že je to v niečom ešte lepšie ako v Bratislave. Iba za posledný rok boli na José Carrerasovi v Bratislave, na koncerte maďarskej gerontorockovej kapely Omega v Rimavskej Sobote. A priamo v Tisovci pôsobia kvalitní ochotníci, je tu aj filmový klub náročného diváka, čo premieta Bergmana či Jarmusha. A funguje tu aj tanečný klub, učia sa napríklad argentínske tango – prvé tango v Tisovci, ak použijeme repliku názvu slávneho filmu. Čo viac si želať? Najmä ak majú doma vysokorýchlostný internet, ktorý ich prepája so svetom. A vďaka nemu pani Tatiana komunikuje s kolegami, stavebnými expertmi na Gemeri alebo na Liptove.

Celé je to o to pozoruhodnejšie, ak si uvedomíme, že obaja manželia sú typickí Prešporáci. Vyrastali v okolí Justičného paláca v centre hlavného mesta a mali pocit, že sú s ním naveky zrastení. Karol ako chlapec dokonca hrával hokej na Šoltésovej ulici – dnes je problém tam nájsť miesto na zaparkovanie. „Do Bratislavy? Nikdy viac! Kto by žil v tom blázinci, je to chaos. Nechcem ráno vstávať s obavou, či mi niekto v noci neukradol auto alebo aspoň neprepichol gumy. A či mi tu nechýbajú kamaráti a kolegovia? Veď tí za mnou prídu do Tisovca častejšie, ako keď sme bývali v Bratislave,“ smeje sa Karol Csölle s tým, že dnes už naozaj nijaké výhody veľkého mesta nevidí.

A čo politický či spoločenský život v malomeste? Nechýba im ani ten. Majiteľ lesníckej firmy, ktorý zamestnáva v hore tucet chlapov a má 23 koní, sa považuje za royalistu. „Bol som pravičiar, ale už nepolitizujem, nemá to zmysel. Ja tu ľudí pomaly prevychovám, aj po maďarsky sa učia, dávam im rozumy. Modrá krv má tradíciu, v Česku už potomkov šľachty neberú ako zlodejov a vykorisťovateľov,“ dodáva v dobrej nálade.

Aby sme nevytvárali falošnú idylku, prvé štyri roky v Tisovci boli pre rodinu ťažké. Rodičia dcéram povedali, že ak niektorá z nich bude chcieť ísť domov, naložia pekne veci do nákladiaka a vrátia sa do Bratislavy. Nestalo sa. Do Tisovca ich pritom nepriviedol romantický „ošiaľ“ z prírody ani túžba povzniesť zaostalý kraj, ale pracovné uplatnenie. Hlava rodiny si prenajala okolité lesy bohaté na kvalitné tvrdé drevo. „Moje začiatky tu? Jeden traktor, o rok na to som si kúpil prvého koňa. Mladého chalana som zaučil robiť v hore. Bola to neskutočná radosť, vidieť po šichte za sebou vyťažené kubíky. Fyzicky som bol vyčerpaný, ale šťastný. Čerstvý vzduch, pokoj, krásna príroda, čo viac si priať?“ pýta sa muž, ktorý na rečnícku otázku pozná odpoveď.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite