Stará múdrosť hovorí, že kto chce mier, musí byť pripravený na vojnu. Slovenská vláda hrdo vyhlasuje celému svetu, že pripravení nie sme a žiadnu pomoc od spojencov neočakávame. Hrozí nám teda vojna?
Nie, v blízkej budúcnosti na Slovensku vojna s najväčšou pravdepodobnosťou nebude. Tých, ktorí sa vojny obávajú, toto konštatovanie zrejme neupokojí. To je v poriadku, cieľom tohto textu nie je ich upokojiť. Skutočným problémom tejto krajiny totiž nie je hrozba vojny, ale prehnané obavy z nej.
vojny a revolúcie majú viacero spoločných menovateľov, jedným z nich sú podmienky ich vzniku.
Tie v prípade revolúcií opísal pomerne presne Woody Allen: „Pre vznik revolúcie sú potrebné dve veci – niekto alebo niečo, proti čomu sa dá búriť, a niekto, kto sa naozaj dostaví a búri sa.“ V krajine, ktorú nemá kto napadnúť a ktorá sa v prípade napadnutia nemieni brániť, môže vojna vypuknúť len ťažko.
Presnejšie a lepšie sformulované argumenty pre vskutku nízku pravdepodobnosť vojny na území Slovenska nájde čitateľ na nasledujúcich stranách v rozhovore Štefana Hríba s Alexandrom Dulebom a Tomášom Valáškom. Časť čitateľov obavy a strach napriek týmto argumentom neopustia, lebo veď jadrová katastrofa. Faktom je, že jadrové zbrane predstavujú jediné reálne nebezpečenstvo zo strany Ruska. Možno sa preto oplatí pripomenúť si, prečo k jadrovému konfliktu zatiaľ nedošlo. Všetci vedia, že ak by s tým začali, okamžite by sa proti nim postavili všetky jadrové mocnosti. Teda, aby sme boli presní, všetci to až donedávna vedeli, dnes si nikto nemôže byť istý tým, čo urobí Donald Trump. Ale na tom, našťastie, nezáleží. Rusi vedia, že im to nedovolia Číňania, a to stačí.
Číňania im to naozaj dovoliť nemôžu, pretože Rusko by sa tým mohlo veľmi ľahko zmeniť z ekonomického vazala na vojenského hegemóna. A to Číňania fakt nepotrebujú. V tejto chvíli nás teda – nech to znie akokoľvek paradoxne – komunistická Čína chráni pred jadrovou hrozbou z postkomunistického Ruska. A po páde trumpizmu to budú znova aj USA, medzičasom možno aj jadrová Európa. Poistiek je už teraz dosť a postupne ich bude ešte viac.
Prečo sa teda neraz, a to nielen na Slovensku, až ustráchane venujeme ruským „hrozbám“? Na reči o možnom útoku na niektorý z pobaltských štátov im predsa môžeme jasne povedať, že v tom momente ideme do Kaliningradu. Prečo s nimi nejednáme tak, ako si – vzhľadom na svoju smiešnu ekonomickú silu, chabú konvenčnú vojenskú silu a nepoužiteľnú jadrovú vojenskú silu – zaslúžia? Dôvody sú v zásade dva a úzko spolu súvisia. Jedným je priveľa biednych lídrov, druhým priveľa biednych voličov.
KANCELÁRIA PREZIDENTA SR/SITA26. máj 2025 Lešť, Slovensko: Prezident Peter Pellegrini a minister obrany Robert Kaliňák počas medzinárodného vojenského cvičenia Slovak Shield 2025 vo vojenskom výcvikovom priestore Lešť.
Ak sa pri uvažovaní o lídroch a voličoch sústredíme len na Slovensko (o ktoré nám v tomto texte ide), čo vidíme? Vidíme národ, ktorý sa v škole učí hrdo recitovať „Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom“ a potom volí za prezidenta Pellegriniho a za premiéra Fica. Pellegriniho volila nemalá časť obyvateľstva preto, lebo ich strašil vojnou. Fico ich straší vojnou permanentne.
Toto strašenie dopadá na úrodnú pôdu. Nemalá časť slovenského národa (a to podľa prieskumov najmä tí, ktorí sa hlásia k národne orientovaným stranám) nemá v úmysle ani len brániť vlastnú krajinu v prípade jej napadnutia. Títo ľudia vôbec neuvažujú nad tým, čo znamenajú verše Sama Chalupku. Sú to zbabelci nie svojím strachom a otroci nie svojím zotročením. Sú to zbabelci a otroci svojou povahou.
Prečo je to tak?
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
