Vládne nám Ficov zlepenec – ako zvykneme posmešne nazývať koalíciu hodnotovo nekompatibilných, rozhádaných strán, ktoré nespája žiadna spoločná vízia. Zvýši opozícia svoje šance poraziť ho tým, že svoje kandidátky pozliepa ešte pred voľbami?
V súčasnosti prebiehajúca diskusia o spájaní demokratických strán má jednu pozoruhodnú vlastnosť. Základnými emóciami tejto diskusie nie sú sympatia a empatia, základnou emóciou je nevraživosť. Čo je dosť zlý základ pre akékoľvek spájanie.
prečo je to tak? Prečo nezvládame ani takú jednoduchú vec, akou je politické spájanie v mene nejakého vyššieho cieľa? Nuž, po prvé preto, že to nie je jednoduchá vec. A po druhé preto, že nie je jasné, či by viedla k dosiahnutiu toho cieľa.
Spájanie je vcelku prirodzená vec, ak je založené na spoločných hodnotách. Menej prirodzené a napriek tomu neraz nevyhnutné je spájanie založené na spoločnom nepriateľovi. Pri spoločnom nepriateľovi ide zväčša o taktické spájanie a na posúdenie jeho rozumnosti či nerozumnosti sú potrebné nielen taktické (užší kontext), ale aj strategické (širší kontext) úvahy. Skúsme sa teda pozrieť na argumenty v prospech a neprospech spájania politických strán súčasnej opozície.
Základný argument pre spájanie menších strán do väčších závisí od volebného systému. Vo väčšinovom volebnom systéme nemajú malé strany takmer nijakú šancu na úspech a vznik veľkých strán je v podstate nevyhnutným dôsledkom pravidiel hry.
V pomernom volebnom systéme s minimálnym kvórom, čo je náš prípad, je základným argumentom pre spájanie záchrana potenciálne prepadnutých hlasov. V prípade dvoch veľkých táborov tvorených viacerými politickými stranami o výsledku volieb neraz rozhodujú práve prepadnuté hlasy (ako dva výrazné príklady spomeňme voľby v roku 2002, kde sedem percent prepadnutých hlasov pre rozdelenú SNS umožnilo druhú Dzurindovu vládu, a voľby v roku 2023, kde necelé tri percentá prepadnutých hlasov pre Demokratov umožnili štvrtú Ficovu vládu).
Okrem tohto základného argumentu sa často používa historický argument vychádzajúci z neprehliadnuteľnej skutočnosti, že dejiny Slovenska najviac ovplyvnili veľké strany ako VPN (volebná porážka komunizmu), HZDS (premena Slovenska na čiernu dieru Európy), SDKÚ (vstup do NATO a EÚ) a Smer (príprava na výstup z NATO a EÚ). Po takýchto skúsenostiach v podstate nie je možné, aby u značnej časti politikov a voličov nevznikol pocit, že nutnou podmienkou výrazného ovplyvnenia krajiny je existencia veľkej strany. A bez ohľadu na to, či tento pocit zdieľame alebo nie, jeho ignorovanie sa javí ako politická chyba. Už len preto, lebo veľa ľudí ten pocit má.
MILAN ILLÍK/SITA17. september 2024, Bratislava: Opoziční lídri Michal Šimečka, Branislav Gröhling a Milan Majerský prichádzajú do Prezidentského paláca na pracovný obed s prezidentom Petrom Pellegrinim.
Tretím argumentom, ktorý sa v našom politickom diskurze prakticky vôbec nevyskytuje (čo však neznamená, že neexistuje alebo že nie je relevantný) je argument psychologický. Ako ukázal Elias Canetti vo svojej knihe Masa a moc, veľkosť ako taká nás ľudí priťahuje – potreba patriť k niečomu veľkému a identifikovať sa s tým je jednou z hlbokých psychologických potrieb človeka. Mnohí prívrženci spájania menších politických strán do väčších si tejto potreby zrejme vôbec nie sú vedomí, napriek tomu môže tá potreba hrať v ich postojoch významnú úlohu. A to isté platí pre nezanedbateľnú časť voličov. Ani ignorovanie tohto argumentu sa preto nejaví ako rozumné.
Základný argument proti spájaniu menších
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
