základnou podmienkou poučenia sa z nejakej udalosti je porozumenie tejto udalosti. Kým sa teda začneme pýtať, čo znamená výsledok maďarských volieb pre Slovensko, mali by sme pochopiť nielen čo sa tam stalo, ale aj prečo sa to stalo.

Hlavné príčiny sú asi tri, nie všetky rovnako dôležité. Prvou je prirodzená únava voličov zo šestnástich rokov vlády jedného človeka. Táto príčina je asi najmenej výrazná a bez dvoch ďalších príčin by na Orbánovu porážku (o debakli ani nehovoriac) zrejme nestačila. Druhou je dosť absurdne zvolená téma kampane, ktorou malo byť nebezpečenstvo predstavované Ukrajinou. Kým boli nepriateľmi migranti alebo homosexuáli, stavalo to na reálnych obavách časti obyvateľstva, ale že by niekoho ohrozovala Ukrajina, ktorá už piaty rok zvádza existenčný boj s Putinovým Ruskom, zrejme nedokázal predať ani taký predavač, akým je Orbán. Treťou, a zrejme najdôležitejšou príčinou Orbánovej prehry je ekonomická situácia Maďarska, ktorá sa na voličov denne pozerala z ich peňaženiek.

MILAN ILLÍK/SITARobert Fico stráca odchodom Viktora Orbána z kresla maďarského premiéra svojho najväčšieho spojenca.

A potom je tu ešte štvrtá vec, a tou je Péter Magyar a jeho Tisza. To však nie je nezávislá príčina, to je dôsledok prvých troch príčin. Dôsledok nesamozrejmý a veľmi dôležitý, ale predsa len dôsledok.

zahraničná politika

Čo z toho vyplýva pre Ficovu zahraničnú politiku? V prvom rade to, že v EÚ stráca významného spojenca (oveľa významnejšieho, ako je on sám) a v záujme Putinovho Ruska je, aby tohto spojenca nahradil. Z mentálneho hľadiska to pre Fica nepredstavuje nijaký problém. Jeho videnia sveta je a navždy zostane videním ambiciózneho komunistu – so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak (u Orbána išlo oveľa viac o machiavelistický kalkul, Fico to má v sebe). Problémom sú peniaze.

Putinovský tlak totiž narazí na protitlak oligarchov, ktorí potrebujú európske peniaze. To, ako by dopadol stret týchto dvoch tlakov, sa asi nikdy nedozvieme, pretože do hry vstupuje ešte jeden tlak. Fico v súčasnej ekonomickej situácii potrebuje peniaze nielen pre oligarchov a pre seba, ale – čuduj sa svete – aj pre štát. Bez nich sa ocitne v situácii možno ešte horšej ako Orbán, a to by znamenalo riskovať nielen prehru (tá ho podľa všetkého čaká tak či tak), ale debakel podobný tomu maďarskému.

Najbližšie európske hlasovania zrejme ukážu, že Fico nebude chcieť plnohodnotne nahradiť Orbána v sypaní piesku do súkolia EÚ. Riskoval by tým stratu európskych peňazí, ktoré mu Rusi nijakým spôsobom nie sú schopní nahradiť – už len preto, lebo sami nijaké peniaze nemajú. Ak Fico čo len trochu rozumie tomu, čo a prečo sa v Maďarsku stalo, zrejme stiahne chvost a vo všetkých reálnych činoch bude len slabučko hryzkať.

Napriek tomu zostane zrejme vo vzťahu k EÚ pri svojej idiotskej rétorike, v ktorej mu môže celkom úspešne sekundovať nový bulharský premiér. To môže na prvý pohľad vyzerať ako výrazne negatívny príspevok k európskej jednote, ale v skutočnosti sa z toho môže vykľuť príspevok významne pozitívny. Orbán bol výkričníkom, ktorý Európe neustále pripomínal, že ak chce odolávať Putinovmu Rusku a Trumpovej Amerike, musí sa v mnohých ohľadoch zreformovať. Ak by tento výkričník odrazu úplne prestal existovať, ak by ho niekto aspoň trochu nepripomínal, Európa by mohla opäť raz zlenivieť. Dúfajme, že Fico bude dostatočne účinnou pripomienkou toho, čo všetko nám v Európe hrozí.

domáca politika

Ak Fico chápe, že hlavným Orbánovým nepriateľom boli peňaženky maďarských voličov, musí byť pomerne zúfalý.