ľudí Novembra už možno po 36 rokoch vnímať ako užitočný mýtus oboch republík. Sú to ľudia z mäsa a kostí, no súčasne sú zosobnením veľkého dejinného príbehu, na ktorom stojí slobodné Česko aj Slovensko. Pohľad na súčasné podoby oboch republík je pritom nevábny, v mnohom antinovembrový, ale paradoxne sa práve tým ukazuje vzťažná sila Novembra a jeho ľudí.

Za ľudí Novembra možno veľmi zoširoka považovať celú generačnú skupinu, ktorá bola pri samotnom páde husákovského režimu. A je to v poriadku, naozaj išlo o hviezdnu chvíľu ľudí, ktorí mali v prvých dňoch odvahu a kompetenciu postaviť sa brutálnemu režimu. Užšie vymedzenie však predpokladá preverenie časom. V tomto vymedzení sú ľuďmi Novembra tí, ktorí stáli nielen pri páde komunizmu, ale aj pri dlhom a namáhavom budovaní neskorších republík a ich slobôd. Týchto ľudí je oveľa menej. Jedným z tých kľúčových je Peter Zajac.

MATÚŠ ZAJAC

Peter tesne po Novembri nepodľahol rýchlo rastúcemu nacionalizmu, naopak, od začiatku bol priateľom slovenských Maďarov a vždy presadzoval ich rovnocenné postavenie v republike. Nepodľahol ani násilníckemu populizmu, ktorým sa Mečiarovo HZDS a neskôr Ficov Smer chopili moci, naopak, svoje najlepšie verejné roky venoval návratu Slovenska k slušnosti, vzdelanosti a k Západu ako záruke bezpečnosti. Znamenalo to istú osamelosť, najmä keď aj v sporoch o povahu vlastného, reformného prostredia odmietol bezohľadnosť väčších a kupliarstvo menších. 

Aj v tomto často okrajovom postavení všemožne pripomínal, že bez hlbokých reforiem sa Slovensko vráti k zaostalosti, a tak o nich vždy znovu premýšľal. A keď sme sa k zaostalosti vrátili, neprestal rozmýšľať, ako z nej môžeme vybŕdnuť. Robí to dodnes.

Keď som Petra stretol prvýkrát, bol to mocný štyridsiatnik, človek v centre diania, jeden z lídrov zmeny, vždy pripravený hovoriť o svete a Slovensku v ňom.