Amerika bývala cieľovou krajinou tých, ktorí túžili po lepšom živote. Dnes sa z nej stáva odstrašujúci príklad. Kto jej pomôže spomenúť si na hodnotu slobody?
Expresná premena Ameriky vyráža dych a jej kupecká povaha zvádza k rýchlym záverom o konci slobodného sveta. Ale hoci Donald Trump zosobňuje najhoršiu tvár svojej krajiny, nie je jej koncom, a ani podstatou.
pred rokom 1989 bola Amerika ťažiskom svetovej slobody. Zadržiavala komunistickú rozpínavosť, bola nádejou národov podrobených Moskvou a mala na to rozhodujúcu ekonomickú, vojenskú a aj kultúrnu silu. Keď sa vedľa seba postavili John Kennedy s manželkou a Nikita Chruščov s manželkou, prevaha a príťažlivosť bola zrejmá rovnako, ako keď vedľa seba stáli plechovka Coca-Coly a ruského kvasu.
Snom našich generácií bol New York, nie Moskva, akosi samozrejme sme na olympiáde v Lake Placid držali palce americkému univerzitnému tímu, nie strojovej Zbornej, a výhra tých nadšených študentov bola v okupovanom Československu masovou úľavou a radosťou. Amerika, to pre nás bol Projekt Manhattan, ohromujúce Nobelove ceny, prvý človek na Mesiaci, dominantný dolár, Martin Luther King a vybojovaná rasová rovnosť, spor o Vietnam, pád Richarda Nixona, ale aj Vlasy a Amadeus Miloša Formana, bítnici v San Franciscu, Bob Dylan v Greenwich Village a Joan Baez v Bratislave, slobodne pozdravujúca zakázaného Václava Havla. Kto by túto Ameriku nemiloval?
Keď prišiel Ronald Reagan a s podmanivým úsmevom – spolu s barónkou Thatcherovou a poľským pápežom – porazil ríšu zla, zdalo sa, že slobodný svet pod americkým líderstvom nemá alternatívu. Francis Fukuyama to rovno nazval koncom dejín, a hoci jeho kolega Samuel Huntington varoval, že ukončený ideologický spor slobody a komunizmu nahradia spory hodnotovo rôznych civilizačných okruhov, málokto to bral vážne. Pax Americana, teda poriadok založený po druhej svetovej vojne na americkej vojenskej sile v rámci NATO, na ekonomickej spolupráci a na širšej podpore slobody, vyzeral po zaslúženej prehre tyranského Sovietskeho zväzu naozaj bezkonkurenčne. Zdalo sa, že pred Československom je nadlho skvelá budúcnosť.
Lenže Československo sa už o dva roky neuvážene rozpadlo a Slovensko sa rozhodlo pre mečiarizmus. Znamenalo to násilie, mafiánske vraždy, únos prezidentovho syna štátnou tajnou službou, rozkradnutie podnikov a bánk, úpadok ekonomiky a vyradenie Slovenska z rozširovania NATO a EÚ.
AL DRAGO/GETTY IMAGES3. január 2025, USA: Projekcia na obelisku Washington Monument pri príležitosti blížiaceho sa 250. výročia založenia Spojených štátov amerických.
Vtedy Amerika znovu Slovensku výrazne pomohla. A to hneď dvojako – jasným pomenúvaním konania mečiarovskej garnitúry (volalo sa to demarše) a širokou podporou rodiacej sa občianskej spoločnosti. V tých rokoch začali slovenskí študenti prúdiť na americké stredné školy a na univerzity, vedci objavovali inkluzívnu americkú vedu, novinári sa zoznamovali s americkým systémom bŕzd a protiváh (vtedy som sám zažil washingtonské stretnutia s Michaelom Novakom a Jeanne Kirkpatrickovou, ktoré patrili k tým formujúcim), naši hokejisti okúsili kvalitu NHL (a obohatili ju) a americké granty pomáhali doma budovať segmenty, ktoré komunisti rozbili.
Formujúca rola Ameriky v našich životoch však neskončila. Slovensko sa vinou mečiarizmu nedostalo do prvej vlny rozširovania NATO a potom hrozilo, že Česko, Poľsko a Maďarsko budú nadlho poslednými nováčikmi v Aliancii. Vtedy sa do celej veci plnou váhou vložili viaceré slovenské osobnosti, veľmi pomohol Václav Havel, a potom najmä Madeleine Albrightová, Ron Asmus, viacerí vplyvní americkí senátori ako Richard Lugar, John McCain a Joe Biden, a napokon aj Bill Clinton. Toto bolo najdôležitejšie rozhodnutie v ére slovenskej samostatnosti a pohľad na osud krajín, ktoré do NATO vstúpiť nestihli, je tragický – od Gruzínska cez Moldavsko až po Ukrajinu.
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
