Odolajú demokratické spoločnosti vlastnej erózii a pokušeniu návratu do neslobody? Dokážu sa v diktátorských režimoch presadiť zdroje odporu? Dve otázky sú dnes jednou otázkou: o tom či cesty budúcnosti zostanú otvorené pre nás všetkých.
Keď Francis Fukuyama napísal po páde komunizmu esej Koniec dejín, svet vyzeral nádejne. Po fašizme bola porazená aj druhá totalitná ideológia a slobodný svet akoby nemal alternatívu. Ale koniec dejín nenastal.
spor s Francisom Fukuyamom vyhral Samuel Huntington, ktorý v roku 1993 reagoval esejou Stret civilizácií. Tvrdil, že konflikty ideológií a národných štátov vystriedajú spory celých civilizácií, ktoré budú vyvierať z rozdielnosti ich kultúr. A 11. september 2001 mu dal za pravdu. Svet vtedy lepšie spoznal islamský terorizmus a dodnes čelí predstavám o nadradenom civilizačnom okruhu iránskych ajatolláhov, čínskych komunistov či „ruského sveta“.
Ale ani Fukuyamova esej nebola celkom márna. Islamský terorizmus, čínsky vzťah k ľudským právam ani Putinove expanzívne agresie nedokážu vyvolať širšie nadšenie sveta. Sú skôr lokálne ako globálne a ich ideológovia sú skôr smiešni než príťažliví. Ničivý celosvetový potenciál fašizmu či sovietskeho komunizmu nenadobudli ani islamskí radikáli, ani čínska štátostrana, ani Kremeľ.
Francis Fukuyama postrehol správne, že slobodný svet s ústavnou demokraciou, právnym štátom a trhovou ekonomikou stratil s koncom komunizmu širšie akceptovaného vyzývateľa. Problém je skôr v tom, ako slobodný svet naložil s triumfom z roku 1989. Ukázalo sa totiž, že on sám je svojím najväčším vyzývateľom.
Príčinou dnešnej krízy Západu nie je 11. september a následné vojny v Afganistane a Iraku. Tie síce odhalili niektoré slabosti Ameriky, ale éra bin Ládina sa nimi skončila a nič podobne ambiciózne už nevzniklo (Islamský štát bol síce príšerným, ale len lokálnym výhonkom Al-Káidy). Fanatický terorizmus dokázal na slobodný svet udrieť, nedokázal mu však nijako zásadne ublížiť, a už vôbec nie ho nahradiť.
Čína zvolila celkom iný spôsob boja a je v ňom oveľa úspešnejšia. Zaujatie pozície mimoriadne silného hráča v svetovej ekonomike je prijatím hry slobodného sveta bez prijatia jej pravidiel. Nerešpektovanie duševného vlastníctva, nerešpektovanie základných práv vlastného obyvateľstva a nerešpektovanie pravidiel trhu masívnymi štátnymi dotáciami urobili z Číny naozaj veľkého hráča. Je to však hráč, ktorý sám obmedzuje svoj potenciál, a to zásadným spôsobom. Imitácia voľného trhu nedokáže prekonať skutočný voľný trh. Komunistické štátne plánovanie dokáže slobodnému trhu v krátkodobom horizonte konkurovať, v dlhodobom horizonte ho však nedokáže poraziť.
Rovnako nie je za dnešnou krízou slobodného sveta agresívne Putinovo Rusko. To síce vyvolalo otras na trhoch s energiami, ale vzhľadom na slabosť svojej ekonomiky a dostupnosť iných dodávateľov išlo len o epizódu, nie trvalý problém. A ambícia Ruska obnoviť svoje impérium tiež narazila, keď sa rýchlo ukázalo, že si už nevie podrobiť ani len o dosť menšiu Ukrajinu. Militaristické diktatúry dokážu napadnúť slobodný svet a jeho spojencov, ale nedokážu nad ním zvíťaziť.
Na základe uvedených skutočností by sa mohlo zdať, že Fukuyma mal predsa len pravdu a slobodný svet sa síce pomalšie, než sa predpokladalo, ale predsa len blíži k svojmu triumfu. Ale stačí sa rozhliadnuť okolo seba a človek okamžite vidí, že to tak nie je. Slobodný svet je v nejakom zmysle slabý a ďalej slabne. Táto slabosť, ktorá je v skutočnom rozpore s Fukuyamovým koncom dejín, sa však nedostavila pod tlakom zvonku. Prišla zvnútra.
Vnútorné hrozby sa navonok prejavili ako finančná kríza, migrácia a kultúrne vojny. Všetky tieto prejavy mali podobné príčiny, spočívajúce v neschopnosti slobodného sveta brániť svoje dôležité
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
