Už sa nebavíme len o únose štátu, ale o jeho úplne otvorenej mafianizácii, spojenej s únosom do ruskej zóny vplyvu. Obdobie demaršov EÚ, o ktorom sme si mysleli, že sa už po Mečiarovi nevráti, je tu. Meníme sa na republiku zločinu? Isteže áno. Pozrime sa na to bližšie.
Je normálne, ak sa po voľbách upravujú dane, školské či zdravotnícke zákony, alebo aj spôsob boja s korupciou. Ak sa ale menia zákony tak, aby nepostihovali lúpeže či korupciu, ide o útok na samotný zmysel štátu. Presne taký dnes na Slovensku prebieha.
pri otázke, čo sa na Slovensku od volieb deje, je dôležité si uvedomiť, aký je zmysel demokratického štátu. Nie sú ním vyššie dôchodky ani nižšie ceny potravín či energií. A nie je ním ani suverénna zahraničná politika. To všetko môže zmyslu štátu slúžiť či škodiť, ale netvorí ho to. Zmyslom demokratického štátu je spravodlivosť a sloboda pre všetkých jeho občanov. Z toho je okamžite zrejmé, čo sa dnes na Slovensku deje – zmeny trestnej politiky idú proti zmyslu Slovenskej republiky.
Zákony sú jedným z najväčších ľudských vynálezov. Máločo je pre fungovanie veľkých ľudských spoločenstiev také dôležité ako písané všeobecné pravidlá umožňujúce predvídateľným spôsobom rozhodovať veľmi konkrétne spory. Máločo je také významné ako univerzálne platné normy určujúce, aké správanie je v danom spoločenstve ešte prípustné a aké už nie, vrátane dopredu stanovených trestov za porušenie týchto noriem.
Sita/Kancelária NR15. január 2024, Bratislava: Predseda parlamentu Peter Pellegrini, generálny prokurátor SR Maroš Žilinka a minister spravodlivosti Boris Susko počas rokovania o novele Trestného zákona.
Zákony chránia obyvateľov krajiny pred rôznymi formami zla. Prakticky všade ich chránia pred zločincami, v demokratických krajinách ich chránia aj pred tyraniou. Túto ochrannú funkciu však nedokážu plniť zákony samotné. Potrebujú k tomu inštitúcie odhaľujúce ich porušovanie (čiže políciu a prokuratúru, respektíve štátne zastupiteľstvo) a inštitúcie rozhodujúce o tom, či zákony naozaj porušené boli (čiže súdy).
V tyranii nemusia byť zákonodarcovia, policajti a sudcovia od seba nezávislí. V demokracii by nezávislí mali byť, inak jej hrozí, že sa zvrhne na tyraniu. V súčasných demokraciách sú však jedni od druhých nezávislí len do určitej miery. Napríklad u nás je zloženie zákonodarného zboru a vlády (do ktorej pôsobnosti patrí polícia) výsledkom tých istých volieb. Zákonodarný zbor okrem toho volí generálneho prokurátora aj ústavných sudcov, takže namiesto vzájomnej nezávislosti máme ústavne zakotvenú závislosť.
Mimochodom, väčšia či menšia previazanosť inštitúcií, ktoré by previazané byť nemali, existuje vo všetkých súčasných demokraciách. Táto skutočnosť sa významným spôsobom podieľa na krehkosti dnešnej demokracie. A o tom, aká až krehká môže byť, nás možno nepríjemne poučí najbližší vývoj v krajine s tak dôkladne premysleným systémom bŕzd a protiváh, akou sú Spojené štáty americké.
A čo v krajine, kde je systém bŕzd a protiváh považovaný za zbytočnú brzdu a protiváhu? V krajine, kde sa prezidentský kandidát nehanbí postaviť svoju kampaň na tvrdení, že rovnováhu nepotrebujeme, lebo my potrebujeme pokoj? Čo hrozí tejto
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
