Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Resoty očami Michala Oláha: Súdim, súdiš, súdime

.michal Oláh .stĺpčeky .resoty očami Michala Oláha

Čo vám príde ako prvé na um, keď stretnete na ulici bezdomovca? Pekné slovo? Pozdrav alebo úsmev, ktorý mu chcete venovať? Všetky tieto spomenuté bežné prejavy, ktorými zdravíme ostatných, to asi nebudú. Namiesto nich nás väčšinou ovládne súd, že si to zavinili sami.

Resoty očami Michala Oláha: Súdim, súdiš, súdime Natália Ložeková / natalialozekova.sk

ľudí ako je Jozef, ktorého príbeh uvádzam nižšie, je na Slovensku veľa. Opustených, so stigmou bezdomovca, odsúdených na život tretej kategórie. Odsúdiť ich je ľahké. Nesúdiť ich – to je skutočná výzva! Ustáli by ste svoj život lepšie?

„Čo je človeku súdené, to ho neminie,“  začal svoje rozprávanie Jozef, ktorý u nás začal bývať len nedávno. „S prvou manželkou sme sa brali veľmi mladí. Nešťastnou náhodou nám zomrel syn, mal 3,5 mesiaca. Skoro som zošalel. Doteraz mám veľmi rád deti,“ pokračoval smutne. „Dostal som potom dva infarkty, lebo som to dusil v sebe a stále som na to myslel. Veľmi ťažko som sa s tým vyrovnával. Podal som preto žiadosť o rozvod. Žena začala strašne piť. To je dôvod, prečo tak neznášam alkohol, príde mi zle, len keď sa pozriem na opitého človeka. Nikdy v živote som preto nepil.“

„Potom prišla porážka, sestra ma vzala k sebe.“
 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite