Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Esej: Demokracia v stave úzkosti

.tomáš Zálešák .spoločnosť .esej

Nervózna a sklamaná atmosféra v krajine smerujúcej k ďalším predčasným voľbám kontrastuje s radosťou v roku 1989 a bezprostredne po ňom. Tento odliv demokratického nadšenia však nie je slovenské špecifikum. Má svoj medzinárodný kontext.

Esej: Demokracia v stave úzkosti DEREK HUDSON/GETTY IMAGES November 1989, Praha: Rozpad komunistického bloku v strednej Európe pokračuje.

to, že Slovensko môže vyzerať ako malá bárka na oveľa väčšom rozbúrenom mori globálnych trendov, tu však predsa len nepokladám za dôvod na zúfalstvo paralyzujúce naše rozhodovanie v situáciách, ktorým by sme mali čeliť s jasnou mysľou. A čeliť im môžeme, ak sme ochotní vidieť svoj stav realisticky.

dni sviatočné, dni všedné

Politika nie je vhodná oblasť na očakávanie zázrakov. Ani také udalosti, aké sprevádzali podivuhodný rok 1989, sa nedostavujú na objednávku. Ján Langoš sa kedysi v podobných súvislostiach vyjadril, že „zázraky“ sa dejú len „vtedy, keď na ne neveríme“. Aj keď to znie provokatívne, pod spomenutou nevierou by sme nemali chápať cynizmus ani malomyseľnosť, ani rúhavú nevďačnosť. 

To, o čom je tu reč, je realistický rešpekt k obmedzenosti našich možností v každodennej politike, ktorá je, ako vieme, umením možného. Jej riešenia sa nezaobídu bez kompromisov, nikdy nie sú dokonalé ani konečné. (Boh nás chráň pred konečnými riešeniami!) Posadnutosť dokonalosťou, vízie spoločnosti bez konfliktov, napätí a kompromisov môžu v demokracii a pre demokraciu pripraviť nebezpečné okamihy. V politike koniec koncov rozhodujú výsledky, a ak sú zhubné, je zbytočné odvolávať sa na skvelé plány, ušľachtilé úmysly alebo čistotu doktríny.

Historické príležitosti neprichádzajú na naše lusknutie prstami a netrvajú dlho. Väčšinu našich dní tvoria dni všedné. Nemôžeme očakávať permanentný sviatok, a to platí aj pre sviatky revolučné. Vytrženie ľudí objímajúcich sa na uliciach predstavuje vytrhnutie zo všedného poriadku, je to inšpirujúci a pozdvihujúci zážitok, no nie je a ani nemôže to byť permanentný stav. Z tých istých dôvodov nemôžeme demokraciu chápať ako každodenný plebiscit ignorujúci reprezentatívne inštitúcie, systém delenia a kontroly moci. Každý významný koaličný konsenzus či dokonca „všeľudový“ pohyb je v skutočnosti výslednicou plurality rôznorodých a neraz aj protichodných záujmov, ambícií, ideí, vízií či doktrín.

Nielen radostné okamihy, keď sa historické príležitosti dočasne zázračne otvárajú, aj okamihy nepohody, ťažkostí a skúšok – a možno práve tie – je potrebné pokladať za výzvu, ktorú treba prijať a vyvodiť z nej prospešné závery pre súčasnosť aj budúcnosť. Taký je aj čas, v ktorom sa práve nachádzame.

krížne cesty

Niežeby sa nebolo čoho obávať. Náš ústavný systém je ohrozený v dobe, keď bol už oslabený viacerými po sebe aj paralelne idúcimi krízami. Odolnosť demokratickej konštitúcie súvisí s pevnosťou zastupiteľských inštitúcií, kvalitou právneho poriadku a v neposlednom rade aj s kvalitou zdedených a dlhodobo sa vyvíjajúcich vzorcov správania, ktoré pre demokraciu môžu predstavovať oporu alebo naopak zdroje jej oslabenia či pádu. Tieto vzorce správania – to je aj to, čo nazývame politickou kultúrou. Naša politická, respektíve občianska kultúra je zložitou a dlhodobo sa vyvíjajúcou kombináciou cností a nerestí. Cnosti môžu v kritických okamihoch demokraciu zachrániť, neresti ju môžu pochovať.

Slovensko je na križovatke, a to v zmysle historického času aj (opäť nestabilného) geopolitického priestoru, v ktorom sa nachádzame či s ktorým hraničíme. Nuž a na krížnych cestách, ako je známe aj z dávnej ľudovej obrazotvornosti, sa zvyknú zjavovať démoni a striehnuť pokušenia. Najmä v okamihoch rôznych „prechodov“ (polnoc, poludnie, svitanie, súmrak, rozhranie ročných období a pod.). Križovatka znamená krízu a nutnosť rozhodnutia; nesmieme sa na nej – najmä vo chvíľach bezradnosti zo straty cesty – nechať zviesť bludnými svetielkami a návnadami, pre ktoré už nejeden pocestný upísal čertovi dušu.

V tomto okamihu ide o osud našej demokratickej konštitúcie a nebezpečne zvodné lákadlá tu nepochybne sú: pre občanov, ktorí prepadávajú znechutenému odcudzeniu, od osôb, ktoré ich v politike neúctyhodným spôsobom reprezentujú, ale – čo je horšie – od vlastných reprezentatívnych inštitúcií, ktoré sú dôležitejšie než výsledky tých-ktorých volieb a bez ktorých zriadenie slobody a suverenity ľudu neprežije.

dynamika demokratizácie 

V týchto súvislostiach nezaškodí pripomenúť si, že vývoj demokracií má svoje historické fázy – svoje prílivy a odlivy, v ktorých sa demokracie neraz ocitajú skupinovo. Aj tá naša dnešná slovenská „blbá nálada“ súvisí s trendom, ktorý postihuje aj iné, susediace i vzdialenejšie demokracie. To, či v tejto skúške obstojíme, závisí aj od našej schopnosti správne rozpoznať skutočnú povahu našej dnešnej krízy.

Dôležitý podklad pre naše úvahy nám môže poskytnúť kniha zosnulého amerického politológa Samuela P. Huntingtona (1927 – 2008), ktorá nesie názov The Third Wave. Democratization in the Late Twentieth Century. Takže „tretia vlna“.

Autor v doterajšej modernej histórii rozpoznáva tri veľké vlny demokratizácie – prechodu od starších typov nedemokratických režimov, diktátorských či totalitných režimov k demokratickým zriadeniam. Kniha sa týka aj vzniku našej dnešnej demokracie na Slovensku (v čase prvého vydania ešte súčasti spoločného česko-slovenského štátu).

Pod demokratizačnými vlnami chápe autor skupiny akcelerujúcich prechodov od nedemokratických k demokratickým režimom v určitých časových obdobiach. Poukazuje aj na prepojenosť vzniku modernej demokracie so vznikom moderného národného štátu. (Neodpustím si s poľutovaním dodať, že ide o inštitúciu dnes s obľubou zaznávanú a očierňovanú práve tými zástancami slobody a demokracie, ktorí by mali vystúpiť radšej na jej obhajobu.)

Poďme však späť k demokratizačným vlnám. Veľmi stručne, preskočiac rad detailov terminológie, typológie zmien a rôznych komparatívnych údajov: prvú vlnu datuje autor do rokov 1829 – 1926; druhú, kratšie trvajúcu, vymedzuje obdobím 1943 – 1962; tretia sa začala Karafiátovou revolúciou v Portugalsku v roku 1974 (pád Salazarovej diktatúry) a pokračovala na začiatku 90. rokov – pádmi komunistických režimov v strednej a východnej Európe a rozpadom ZSSR.

modernizačné schémy

Príčiny, pre ktoré demokratizácia prebieha vo vlnách, sú mnohoraké. V neposlednom rade tu pôsobia výsledky veľkých vojen, zmeny v medzinárodných pomeroch síl, vzniky nových veľmocí, úpadok alebo rozpad starých. Je tu aj „lavínový efekt“ (príklady priťahujú, pričom neskoršie prechody k demokracii môžu prebiehať zrýchlene v porovnaní so skoršími: pre ilustráciu si porovnajme prechod od komunizmu k demokracii v Poľsku, Maďarsku a Československu). Pôsobí tu aj vzrast popularity demokracie ako prostriedku riešenia vnútorných problémov na základe úspešných príkladov, historická skúsenosť s demokraciou, kombinácie týchto či iných faktorov.

„Naše videnie sa opakovane zastavuje na horizonte najbližších volieb.“

Konkrétne príčiny sa môžu v jednotlivých krajinách líšiť, v každom prípade však súvisia so zložitým súborom procesov modernizácie. V staršej práci Political Order in Changing Societies (1. vyd. 1968) rozpoznáva Huntington tri základné schémy (patterns) modernizácie politických systémov: diferenciácia inštitúcií, racionalizácia autorít a rozširovanie politickej participácie. Od toho, v akom poradí sa tieto schémy uplatnia či ktorá prípadne prevládne nad inými, závisí aj povaha a stabilita nového systému. (Napríklad: tam, kde sa rozšírenie politickej participácie na nové skupiny obyvateľstva uskutočňuje v prostredí už vyvinutých a diferencovaných reprezentatívnych inštitúcií, je väčšia nádej na úspešné vytvorenie stabilnej demokracie než tam, kde tieto inštitúcie absentujú.)

Rôzne miery aj rozdiely v časovom rozpätí a následnosti uplatnenia týchto schém zakladajú aj historické rozdiely v povahe a fungovaní demokracií v Amerike, Veľkej Británii a kontinentálnej Európe. Všetky mnohoraké a dôležité súvislosti tu nie je možné prebrať, môžem len vrelo odporučiť ich pozorné štúdium v zmieňovaných pôvodných textoch.

Dôvodom, prečo modernizačné schémy spomínam, je predovšetkým to, že vrhajú isté svetlo na dôležitosť pevného inštitucionálneho rámca, bez ktorého sa demokracia môže zmeniť na nestabilný populistický režim a následne podľahnúť pokušeniam nového autoritárstva. (Toto by som dnes obzvlášť rád našepkal osobám, ktoré vidia v „priamej“ demokracii liek na neduhy demokracie zastupiteľskej.)

Demokracia, ako ju tu chápeme, nie je prostou „vládou ľudu“ ani každodenným referendom. Je to aj vláda zákona, vláda prostredníctvom zastupiteľských inštitúcií, systém delenia a kontroly moci, spôsob, akým dochádza k usmerneniu živelných masových pohybov a partikulárnych mocenských ambícií do spoločensky blahodarných kanálov. To všetko si vyžaduje istú kvalitu politickej kultúry, inak povedané aj: občianskych cností.

a pozor!

Teraz to najpikantnejšie. Po každej doterajšej vlne nasledovali protivlny. Časť demokracií vzniknutých v predchádzajúcej vlne sa vždy udržala. Ale časť tých slabšie zakorenených v následnej protivlne opätovne upadla do nedemokratických a neliberálnych režimov. Týmto spôsobom napríklad prvá protivlna (Huntingtonom datovaná do r. 1922 – 1942) spláchla okrem radu iných aj neduživé demokracie Talianska a Weimarskej republiky. Ich prostredníctvom povalila aj poslednú demokraciu v strednej Európe – prvú Československú republiku.

V čase, keď Huntington dokončoval Tretiu vlnu, boli známe len dve predchádzajúce protivlny. Vo svete ešte panovala demokratická eufória. Mnohí pokladali demokraciu za bezkonkurenčného globálneho víťaza. Huntington však upozorňoval, že tretiu protivlnu možno očakávať. Z nášho dnešného miesta už môžeme tretiu protivlnu zreteľne vidieť, študovať a azda aspoň predbežne aj bilancovať. Netreba azda špeciálne rozoberať, že to, čo dnes už viacerí (napríklad historik Niall Ferguson) označujú za „druhú studenú vojnu“, s treťou protivlnou jasne súvisí.

ako ďalej?

Aké sú v tomto kontexte vyhliadky Slovenska? Náš ústavný systém je nepochybne rozkolísaný a oslabený. Blížia sa predčasné voľby. „Elity“, ktoré by mali nedemokratickým tendenciám klásť odpor, sú rozvadené, mdlé, zmätene improvizujú. Viacerí z ich predstaviteľov svojím správaním prezrádzajú nedostatok pochopenia základov demokratického zriadenia aj základných parametrov situácie, v ktorej sa spoločne nachádzame. V situácii, keď sa zdá, že už zase musíme v budovaní demokracie začínať od začiatku, sa stráca schopnosť tvorby dlhodobých stratégií a vnímania trvalo platných princípov.

Naše videnie sa opakovane zastavuje na horizonte najbližších volieb. Očakávania a stratégie sa redukujú na elementárne „buď-alebo“, pohybujú sa v póloch „všetko alebo nič“. Pre neustále obavy z toho, kto bude vládnuť, strácame zo zreteľa, ako sa má vládnuť. Z tohto bludného kruhu musíme uniknúť, ak nechceme, aby sme sa zase ocitli na nesprávnej strane novej črtajúcej sa železnej opony.

No nech už nadchádzajúce voľby dopadnú akokoľvek, je nutný zásadný reset v našom uvažovaní o hodnote a princípoch demokratického zriadenia. Zdôrazňujem: v našom uvažovaní, v našom vnímaní, v našom prístupe: to ma v tejto chvíli zaujíma viac než všetky tie pramálo prekvapujúce táraniny a aktivity nepriateľov, extrémistov a dezolátov na opačnej strane barikády. Isteže, naše problémy nezmiznú z večera do rána. Niektoré nezmiznú nikdy. Demokratické zriadenie si vyžaduje sústavnú údržbu a obranu. Dnes s tým treba nanovo začať. Ak, pravda, nechceme, aby sa zo Slovenska stala dodatočná obeť vyššie spomínanej antidemokratickej protivlny. Ak nájdeme odvahu vidieť veci jasne, možno konečne poznáme aj to, že ešte stále máme na čom stavať a že nie je všetko stratené.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite