predstavte si, že keď máte 15 rokov, nastúpite do školy, ktorá je zároveň prácou, a je tu režim ako v kasárňach. Do neskorého popoludnia ťažko pracujete pri stroji a potom od šiestej do deviatej večer sedíte v škole a učíte sa. O pol desiatej je večierka. Ráno rozcvička. Ešte aj víkendy, teda voľný čas, máte organizované. Zarobíte slušné peniaze, ale nesmiete ich minúť.

A potom, keď skončíte štyri roky tejto driny, s láskou na to spomínate ďalších vyše 60 rokov so svojimi spolužiakmi. Boli to roky, ktoré vám zmenili život a vďaka nim ste niečo dosiahli. Baťov školský systém doslova robil z chudobných detí strednú triedu.

Reč je o Baťovej škole práce v Baťovanoch, meste dnes známejšom ako Partizánske. My sa stretávame s jej absolventmi, ktorí držia spolu od čias štúdií. Najmladší má 91 rokov, najstarší 95. Na návštevu máme hneď tri dôvody: Nedávno sme si pripomenuli výročie úmrtia zakladateľa firmy Tomáša Baťu staršieho (1932), dňa 8. 8. 1938 sa datuje vznik mesta Partizánske a v roku 1992 sa obnovila činnosť Klubu absolventov Baťovej školy práce, na pôde ktorého sa stretávajú aj naši hrdinovia, ľudia, ktorí prekypujú vitalitou a optimizmom.  

pešo na skúšky do Ružomberka

Jozef Andris sa narodil sa v Dolnom Kubíne v roku 1927. Áno, má 95 rokov. O miesto na Baťovej školy práce sa uchádzal na základe inzerátu. „Práve som končil meštianku a hodilo sa mi to. Mal som 15 rokov.“ Jeho cesta na miesto konania „psychotechnických“ skúšok bola príbehom samým osebe. Skúšky boli súborom asi tridsiatich otázok – odpovede samy osebe neboli ťažké, ale na ich vyriešenie bol určený pomerne krátky čas, takže sa nimi testovala bystrosť uchádzača a schopnosť zorientovať sa v situáciách. Jozef vstal o pol štvrtej ráno a vybral sa dvanásť kilometrov do Ružomberka, kde sa konali skúšky. Pešo. Narobil si pritom pľuzgiere. „Testy som urobil, ale skúšajúci sa ma spýtal, ako teraz pôjdem domov. A ja som si uvedomil, že už bude onedlho večer a ja sa vlastne nemám ako dostať domov. Hovoril som si, že počkám, možno sa otec bude o mňa báť a pôjde po mňa s vozom, ale zároveň som si uvedomoval, že to je nezmysel.“