„pôjdu s nami grilovať aj ujovia?“ nedočkavo šepkajú triednej učiteľke Monike po našom príchode deti z druhej 2.A.  Na každej lavici majú položenú broskyňu, mrkvu, papriku a jahodu, pomocou ktorých preberajú mäkké a tvrdé spoluhlásky. Na konci hodiny ich s chuťou zjedia. Niektoré sa už nevedia dočkať posledného zvonenia, po ktorom za stopercentnú dochádzku v uplynulom mesiaci odchádzajú k pani učiteľke domov na dvor: grilovať zeleninu a kuracie krídelká.

„Kľúčová je úcta k rodičom, nech sú akíkoľvek,“ opakuje Podolinská pri rozhovore s nami. Počas niekoľkých hodín výučby a návštevy rodín v priľahlej „osade“ bolo cítiť úctu z každého jej slova, gesta či kroku. 

neodťahuje sa od nás

Jej prístup chvália aj rodičia Ivan a Adriana Grlákovci. Dvaja tridsiatnici žijúci v svojpomocne postavenom domčeku uprostred vylúčenej rómskej komunity v Muránskej Dlhej Lúke. Tu vychovávajú svoje tri deti Paulínku, Ivka a Nelku. Prvé dve už chodia do školy vyskladanej z unimobuniek a vzdialenej sto metrov od hranice komunity.

Boris NémethManželia Grlákovci s najmladšou dcérou Nelkou na rukách oceňujú aktívny prístup školy k vzdelávaniu ich detí v Muránskej Dlhej Lúke. Kľúčom k pedagogickému úspechu je podľa učiteľky Podolinskej zážitkové učenie, ktoré je pre deti z „osád“ prijateľnejšie.

Školu pre deti od nultého do štvrtého ročníka tu navštevuje všetkých 60 detí zo 400-člennej priľahlej komunity. Klasické záškoláctvo tu takmer nepoznajú. Deti vraj občas neprídu, keď si nemajú čo obliecť po premočení jediných topánok či vypraní jedinej vetrovky počas zimy. Nestáva sa im ani, že by boli hladné. Pokiaľ nemajú desiatu, môžu si ju vziať z komunitného boxu.