na čo si v živote najradšej spomínaš?
Najradšej si spomínam na šesťdesiate roky. Na nočné posedenia s Milošom Pietorom, s Milanom Lasicom, s Julom Satinským, Stanom Dančiakom, Vladom Bednárom, Martinom Vanekom. Boli sme mladí, mali sme plno síl... Jeden náš záťah v bare hotela Devín sa skončil tak, že keď sme platili poriadne mastný účet, možno aj dvetisíc korún, chýbali nám tri koruny šesťdesiat halierov. A barman len mávol rukou, akože – zmiznite! To sa mi vrylo do pamäti na celý život, že vlastne tento národ nad nami takto máva rukou.
čo sa ti spája so šesťdesiatymi rokmi?
Sloboda. Všetko sa dalo čítať, počuť, vidieť... Nemal som pocit, že ma komunizmus nejako obmedzuje.
rok 1968 sa ti silnejšie vryl do pamäti ako rok 1989?
V roku 1968 sme mali pocit, že síce komunisti sú kdesi vedľa nás, ale že sa len tak prizerajú a my si môžeme robiť, čo chceme. Rok 1989 – to už, obrazne povedané, boli barikády. To bola revolúcia. To už išlo do tuhého. Ale práve preto, že vo mne žila spomienka na šesťdesiate roky, bol som v novembri 1989 pripravený všetko obetovať za slobodu.
čo by si zo života najradšej vyškrtol?
No tak, tú haváriu, samozrejme... Myslím si však, že všetko v mojom živote malo svoj zmysel. Aj neúspechy, aj účinkovanie v programoch, za ktoré by som sa dnes hádam aj hanbil... Neviem, čo by som vyškrtol. Nevstúpil som do komunistickej strany, nepodpísal som Antichartu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.