martin Huba, režisér a herec
Som, vďakabohu, tiež jeden z tých, ktorým bolo osudom dopriate chvíľami si zalietať na krídlach divadelného príbehu Mariánovej divadelnej rodiny vo výškach, kam nás často svojím talentom a srdcom „vykrúžil“ práve Marián.
Dovoľte mi, prosím, (Marián by mi to nedovolil, bránila by mu v tom jeho plachosť na tému jeho slávy), dovoľte, aby som prezradil Mariánove podľa mňa rovnako hrdinské skutky, ako boli jeho „skutky“ umelecké, pri ktorých mi, vďaka nášmu 50-ročnému priateľstvu, bolo dopriate byť prítomným a bez ktorých by Mariánov príbeh, myslím si, bol neúplný.
Marián bol podľa mňa predovšetkým urputný! Cez celú škálu charakteristík – od plachého srdca, čistého srdca, dobrosrdečného srdca až po urputnosť v srdci, vďaka ktorej dokázal celý jemu vymedzený čas tú plachosť hájiť a udržať pri živote. Myslím si, že Pán Boh mu tú urputnosť doprial v presvedčení, že si ju zaslúži.
Marián bol spočiatku, pokiaľ išlo o javisko, ozaj až priveľmi plachý, to vieme my, čo sme boli svedkami toho, koľko urputnosti v prvých rokoch svojho snaženia musel vynaložiť na prekonanie trémy z pocitu zodpovednosti, aby vôbec na to javisko vyšiel. Ale nakoniec vyšiel vždy a odchádzal ako víťaz. I nad trémou, i nad dramatickou postavou. Obdivoval som túto Mariánovu silu, viackrát som bol svedkom, ako to vedeli slabší jedinci vzdať a celoživotne to sebe či osudu vyčítať. To, že toto cúvnutie Mariánovi nehrozí, som pochopil pri podobne dramatickej situácii ako prináša javisko, keď tiež necúvol.
Málokto vie, že Marián bol dlhé roky veľmi aktívnym horolezcom. Vďaka kamarátom z Horskej služby, najmä vďaka nášmu vzácnemu kamarátovi horolezcovi Gejzovi Haakovi, zliezol Marián, z nášho pohľadu „chlapcov z nížiny“, vážne tatranské štíty. Zliezol Žabieho koňa, Ošarpance, Vidlový hrebeň, Dračí štít, Ostrý štít. Pamätám si, ako práve pri Ošarpancoch, keď už Gejza vyliezol prvú dĺžku a Marián už bol, pravdaže, naviazaný na lane, náhle od vyčerpávajúceho nástupu a zimy stuhol a dostal kŕče do rúk až tak, že sa mu zovreli v päsť a nebol schopný vystrieť prsty. Bol som presvedčený, že končíme, ale Marián nedovolil „skufrovať“ – zubami natiahol prsty na jednej ruke – prvý chyt, zubami natiahol prsty na druhej ruke – druhý chyt a takto – urputne – po pár dĺžkach zmäkol a Ošarpance sme „ošarpali“.
„Prepáč, že nespomínam Tvoje herecké party a postavy, ktoré si bravúrne vytvoril. Tie, našťastie, zostávajú s nami a budú aj naďalej s nami žiť.“
Prečo túto prozaickú epizódu z Mariánovho života spomínam? Pretože hovorím o Mariánovej urputnosti, o jej ušľachtilosti, o ktorej by som rád podal správu aj z jej prítomnosti na javisku.
Čechov: Tri sestry – réžia Miloš Pietor – Andrej – Marián Labuda. Andrej: tragická, smutná postava – krásna rola.
Hral som v štyroch inscenáciách Troch sestier, štyrikrát som ich režíroval, ale bez zaváhania viem vyhlásiť, že podľa môjho názoru Marián bol zo všetkých Andrejov najdokonalejší. A teraz k tej urputnosti.
Marián bol v tom čase, azda i vďaka svojmu typovému určeniu, či už v televízii, v divadle, ale najmä vo vedomí väčšiny divákov zaškatuľkovaný ako komediálny herec. Pietor však, ako pomazaný režisér, vycítil hĺbku Mariánovej duše a talentu. Preto Andrej. A teraz...zrada.
Hrali sme, ako sa to občas vie stať, asi pred menej disponovaným publikom, a keď sa Marián objavil na scéne, nastal smiech. Stuhol som ja, stuhol Marián, podišiel pár krokov dopredu, otočil sa chrbtom k divákom, tvárou ku mne a s akýmsi smútkom a pocitom zrady osudu mi pošepkal: „No, Maťko, a teraz hraj!
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.