Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vďaka ti, Marián!

.redakcia .spoločnosť .osobnosť

V piatok 5. januára vo veku 73 rokov po náhlej slabosti zomrel jeden z našich najznámejších hercov. František Kovár, Zuzana Kronerová, Rastislav Ballek, Richard Stanke a Martin Huba sa s ním lúčia a skladajú obraz o tejto mimoriadnej osobnosti.

Vďaka ti, Marián!  NGUYEN PHUONG THAO/MAFRA/PROFIMEDIA

martin Huba, režisér a herec

Som, vďakabohu, tiež jeden z tých, ktorým bolo osudom dopriate chvíľami si zalietať na krídlach divadelného príbehu Mariánovej divadelnej rodiny vo výškach, kam nás často svojím talentom a srdcom „vykrúžil“ práve Marián. 

Dovoľte mi, prosím, (Marián by mi to nedovolil, bránila by mu v tom jeho plachosť na tému jeho slávy), dovoľte, aby som prezradil Mariánove podľa mňa rovnako hrdinské skutky, ako boli jeho „skutky“ umelecké, pri ktorých mi, vďaka nášmu 50-ročnému priateľstvu, bolo dopriate byť prítomným a bez ktorých by Mariánov príbeh, myslím si, bol neúplný.

Marián bol podľa mňa predovšetkým urputný! Cez celú škálu charakteristík – od plachého srdca, čistého srdca, dobrosrdečného srdca až po urputnosť v srdci, vďaka ktorej dokázal celý jemu vymedzený čas tú plachosť hájiť a udržať pri živote. Myslím si, že Pán Boh mu tú urputnosť doprial v presvedčení, že si ju zaslúži.

Marián bol spočiatku, pokiaľ išlo o javisko, ozaj až priveľmi plachý, to vieme my, čo sme boli svedkami toho, koľko urputnosti v prvých rokoch svojho snaženia musel vynaložiť na prekonanie trémy z pocitu zodpovednosti, aby vôbec na to javisko vyšiel. Ale nakoniec vyšiel vždy a odchádzal ako víťaz. I nad trémou, i nad dramatickou postavou. Obdivoval som túto Mariánovu silu, viackrát som bol svedkom, ako to vedeli slabší jedinci vzdať a celoživotne to sebe či osudu vyčítať. To, že toto cúvnutie Mariánovi nehrozí, som pochopil pri podobne dramatickej situácii ako prináša javisko, keď tiež necúvol.

Málokto vie, že Marián bol dlhé roky veľmi aktívnym horolezcom. Vďaka kamarátom z Horskej služby, najmä vďaka nášmu vzácnemu kamarátovi horolezcovi Gejzovi Haakovi, zliezol Marián, z nášho pohľadu „chlapcov z nížiny“, vážne tatranské štíty. Zliezol  Žabieho koňa, Ošarpance, Vidlový hrebeň, Dračí štít, Ostrý štít. Pamätám si, ako práve pri Ošarpancoch, keď už Gejza vyliezol prvú dĺžku a Marián už bol, pravdaže, naviazaný na lane, náhle od vyčerpávajúceho nástupu a zimy stuhol a dostal kŕče do rúk až tak, že sa mu zovreli v päsť a nebol schopný vystrieť prsty. Bol som presvedčený, že končíme, ale Marián nedovolil „skufrovať“ – zubami natiahol prsty na jednej ruke – prvý chyt, zubami natiahol prsty na druhej ruke – druhý chyt a takto – urputne – po pár dĺžkach zmäkol a Ošarpance sme „ošarpali“.

„Prepáč, že nespomínam Tvoje herecké party a postavy, ktoré si bravúrne vytvoril. Tie, našťastie, zostávajú s nami a budú aj naďalej s nami žiť.“

Prečo túto prozaickú epizódu z Mariánovho života spomínam? Pretože hovorím o Mariánovej urputnosti, o jej ušľachtilosti, o ktorej by som rád podal správu aj z jej prítomnosti na javisku.

Čechov: Tri sestry – réžia Miloš Pietor – Andrej – Marián Labuda. Andrej: tragická, smutná postava – krásna rola.

Hral som v štyroch inscenáciách Troch sestier, štyrikrát som ich režíroval, ale bez zaváhania viem vyhlásiť, že podľa môjho názoru Marián bol zo všetkých Andrejov najdokonalejší. A teraz k tej urputnosti.

Marián bol v tom čase, azda i vďaka svojmu typovému určeniu, či už v televízii, v divadle, ale najmä vo vedomí väčšiny divákov zaškatuľkovaný ako komediálny herec. Pietor však, ako pomazaný režisér, vycítil hĺbku Mariánovej duše a talentu. Preto Andrej. A teraz...zrada.

Hrali sme, ako sa to občas vie stať, asi pred menej disponovaným publikom, a keď sa Marián objavil na scéne, nastal smiech. Stuhol som ja, stuhol Marián, podišiel pár krokov dopredu, otočil sa chrbtom k divákom, tvárou ku mne a s akýmsi smútkom a pocitom zrady osudu mi pošepkal: „No, Maťko, a teraz hraj!“ Ale urputnosť pomohla, pozrel do zeme, skoncentroval sa, zahnal sebaľútosť, a tak ako tam v Tatrách „zubami si roztvoril päste a narovnal prsty“ – i tu na javisku zaťal zuby a zahral Andreja s takou ľudskou hĺbkou, slzy súkromné dal do služby javisku, takže smiech po pár sekundách ustal a i tí menej disponovaní diváci po tejto skúsenosti (verím) odišli z divadla múdrejší.

Každý vnímavý človek, kto mal to šťastie a videl Mariána hrať, stal sa múdrejším.

Vďaka ti, Marián! Ty teraz – už vieš všetko. Nás to zmúdrenie ešte len čaká, ale natoľko múdri sme už teraz, že vieme, že sa ho všetci dočkáme.

Odpočívaj v pokoji!

(Pozn. redakcie: Text, upravený a krátený, je súčasťou reči, ktorú Martin Huba predniesol na rozlúčke s Mariánom Labudom v piatok v SND.)

františek Kovár, herec

Drahý Marián,

nepomyslel som si po našom poslednom stretnutí v divadle, že Ti budem písať takýto list do hereckého neba! Šatne v divadle máme vedľa seba na jednej chodbe. Keď som chcel k Tebe zájsť na kus reči, stačilo zaklopať na dvere a povedať: „Bývame na tej istej divadelnej ulici a aj keď nesedíš na priedomí, ako to bývalo zvykom podvečer v dedinkách v Honte, odkiaľ pochádzaš, a aj mne sa to vždy páčilo, rád prichádzam k Tebe na kus reči." Keď to bolo po divadelných prázdninách, vždy si sa opýtal na Dudince, kúpele, kde sme sa stretávali. Tešili sme sa na spoločné stretnutia s Traubnerovcami, Verešovcami, Evičkou Krížikovou, Valentovcami. Vtipy, príhody z divadla, prerozprávané každý rok znovu a znovu, nás liečili spolu s vzácnou dudinskou vodou. 

Aj korene mojej ženy pochádzajú z Bátoviec, tiež z Hontu z Tvojho rodiska, preto si si ju rád Bátovcami doberal a prekáral. Obidvaja ste si vážili múdrosť ľudí tohto kraja. Veľkých gazdov, ktorí rozumeli zemi, čo ich živila. Takí boli aj strýkovia mojej ženy Danko a Janko. Raz, ked sme odchádzali po prázdninách, báči Danko hovoril o smrti. Moja žena protestovala a on jej povedal: „Netráp sa, tá si príčinu vždy nájde." Keď som Ti to spomínal, páčila sa Ti tá myšlienka, lebo hľadala jednoduché vysvetlenie v zdôvodnení tajomstva odchodu človeka z tohto sveta. Marián, s ľútosťou som si na to spomenul poobede, keď sme sa v divadle na záskokovej skúške dozvedeli, že si od nás odišiel. Bol to šok! 

Večer sme hrali Dobrodružstvo pri obžinkoch, veselú, roztopašnú komédiu. Vtedy som si uvedomil aké je divadlo nekompromisné voči všetkému, čo sa v danom čase deje. Duša mi plakala a ľudia v hľadisku sa smiali. Ty si to predsa dobre poznal – aj v tom si bol majster. Vedel si svojím pohľadom na tento svet vyvolať búrlivé reakcie smiechu, zámlky, ticha, napätia, dojatia, nesúhlasu s Tvojimi oponentmi, ktorí sa nechceli vyrovnať s pravdou. Tvoje otázniky, ale aj výkričníky voči spoločnosti boli často prísne, až hraničné, bola v nich múdrosť aj skúsenosť z hľadania pravdy. Aj preto si bol veľký herec, obdarený schopnosťou nastaviť životu aj nám zrkadlo, byť zrozumiteľný aj provokujúci. Ale predovšetkým hlboko ľudský v tom, čo nieslo pečať Tvojho mena – Marián Labuda. Som jeden z množstva Tvojich obdivovateľov, blízkych kolegov, ktorému sa teraz tisnú slzy do očí. Veľa by som Ti chcel ešte povedať, zaklopať na dvere Tvojej šatne len tak, na kus reči. Ale... namiesto toho píšem list na rozlúčku. 

Môj vzácny kolega, úžasný herec, človek a kamarát, mal som Ťa rád a úprimne Ti za všetko ďakujem.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.redakcia .spoločnosť
.diskusia
.neprehliadnite