Ich cesta bola niekedy kľukatá a zložitá. No nezišli z nej, vytrvali, a tým prekvapili seba aj svojich blízkych. Nepochybujú, že im tú cestu pripravil On. Vybrali sa na ňu však celkom slobodne.
.csaba Tolnai: Chcem vedieť, či si
Nevyrástol vo veriacej rodine. Boh neexistuje, preto nemá zmysel hľadať ho, s týmto nastavením vyrastal Csaba Tolnai. „Moji rodičia boli bežní občania československej socialistickej spoločnosti, boli to obete komunizmu.“ On bol zas typický chalan sídliska. Taký mierny grázel, drzý, neobľúbený medzi učiteľmi. Život sa točil okolo heavy metalu, a ako všetci kamaráti, aj on fajčil, nadával, občas sa opil, občas pobil. Učitelia mu hovorili: „Csaba, z teba nikdy nič nebude.“
Bolo to ešte rok pred pádom komunizmu, keď na škole museli vyplniť dotazník. Zrejme mal odhaliť rezervy učiteľov v ateistickej výchove. Žiaci dostali otázky typu, či chodia do kostola, čítajú Bibliu, či veria v Boha. Csaba Tolnai automaticky zaškrtol: nechodím, nečítam, neverím.
„Kričal som niečo také: chcem vedieť, či si, chcem ťa poznať. Hovoril som si, že ak Boh bude mlčať, mám to raz a navždy vyriešené.“Keď o pár hodín neskôr stál na zastávke a čakal na autobus, napadlo mu, že on si vlastne nikdy nepoložil otázku, či Boh je. To ho znepokojilo. Asi by mal najprv zistiť, či Boh predsa len neexistuje. Takto sa komunistické školstvo nechtiac zaslúžilo o jeho duchovný reštart. „Boh sa im smeje,“ konštatuje po rokoch Csaba Tolnai. Lenže hľadanie Boha nebolo jednoduché pre sedemnásťročného chalana, ktorý nepoznal nikoho, s kým by sa o svojich pocitoch mohol porozprávať.
Vybral sa na pustý kopec za Levicami a tam sa v hučiacom vetre pokúsil o svoju prvú modlitbu k Bohu. „Kričal som niečo také: chcem vedieť, či si, chcem ťa poznať. Chcem vedieť, čo máš pre mňa pripravené, čo si o mne myslíš. Hovoril som si, že ak Boh bude mlčať, mám to raz a navždy vyriešené.“Tolnai nezažil po tejto modlitbe žiadny mystický zážitok, nepočul žiadne zvláštne hlasy, nič naňho nezostúpilo. Napriek tomu sa stalo niečo, čo nevie celkom opísať slovami. „Zrazu som vedel, že Boh existuje. Cítil som to v srdci. Prišlo to zvnútra.“
Tá skúsenosť bola ohromujúca a stále bol s ňou celkom sám. Asi by mal zájsť do kostola, uvažoval. Opatrne jedného večera pootvoril bránu. Kňaz práve čítal o Ježišovi Kristovi a poslednom súde. Zaujalo ho to, chcel vedieť viac. Z čoho to farár čítal? Z Biblie? Kde sa to dá zohnať? Bol taký vyhladnutý po Bohu, že sa dokonca hneď v roku 1988 dal aj tajne pokrstiť. Dnes vie, že cesta k skutočnému prijatiu Krista do jeho života trvala dlhšie.
A bola ťažká. Keď sa doma priznal, že hľadá Boha, jeho blízki si mysleli, že chlapec je asi psychicky labilný, a tak si hľadá barličku, ktorú silní k životu nepotrebujú. Priatelia ho naďalej volávali do partie: Csaba, neblázni, poď si s nami vypiť. A často aj išiel, sám nevedel, ako žiť. Vážne rozhodnutie dozrelo po štyroch rokoch, keď už nebol zmäteným tínedžerom. „Urobil som osobné odovzdanie sa Kristovi. Kľakol som si a modlil som sa. Inak ako predtým. Veľa vecí som už medzitým o sebe zistil. Vedel som, že nie som taký dobrý, ako som si myslel, a že Boh chce veľa vecí v mojom živote zmeniť.
Vyznal som svoje hriechy a vyzval som ho, aby vstúpil do môjho života a urobil zo mňa nového človeka. Potreboval som tento deň D,“ spomína na deň, keď dostal ponuku na nový začiatok, a tú ponuku prijal.
V tom čase sa vybral do kultúrneho centra na prednášku Kresťanstvo a trh a spoznal tam mladých ľudí z levického zboru Cirkvi bratskej. Pozvali ho k sebe a ich modlitebné stretnutia ho oslovili. „Bolo to veľmi kultivované a nabité niečím dobrým. Vedel som, že toto potrebujem,“ spomína Csaba Tolnai.
Cirkev bratská mu umožnila rásť nielen duchovne, ale aj intelektuálne. Vyučený predavač si urobil maturitu, naučil sa po anglicky a zamieril do Škótska na biblické štúdiá. Uvažoval o tom, že sa stane kazateľom, ale napokon rozhodnutie zmenil. Dnes vedie Mládežnícke centrum Kontakt v Leviciach, zariadenie Cirkvi bratskej.
Ako konvertita sa v prvom rade cíti povolaný slúžiť neveriacim. „Som pešiak v prvej línii, slúžim armáde Božieho kráľovstva,“ tvrdí s úsmevom. Konvertiti vraj lepšie rozumejú neveriacim ako tí, ktorí žili s cirkvou odmalička. Nemá rád agresívnu evanjelizáciu, ale jeho skúsenosť hovorí, že konvertiti sú evanjelizačne oveľa viac naladení. „Vieme, že svet potrebuje počuť hlas o Kristovi, preto sme my často tým štartérom.“
Konvertita je vraj vždy trošku iný ako človek, ktorý vyrástol v kresťanskej rodine. Je to špeciálna kategória ľudí. „Každý konvertita, ktorý príde do tradičnej cirkvi, ju nejakým spôsobom naruší. Dobre to funguje vtedy, keď konvertiti prijmú všetko to dobré od tradičných kresťanov a tradiční kresťania zas dokážu využiť drajv, ktorý majú konvertiti.“
A ešte jeden rozdiel tu vraj vidno: konvertiti sú viac ekumenicky naladení, nie sú zvyčajne denominačne celkom vyhranení. Keď do Levíc prišlo na evanjelizačné stretnutie katolícke Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina, pozvala ich Cirkev bratská na večeru – a organizoval to konvertita Tolnai. Tvrdí, že on lásku a starostlivosť Boha cíti všade, dokonca aj pri svojej zberateľskej vášni. „Ježiš nám predstavil Boha ako nášho otca a jemu záleží aj na našich koníčkoch,“ vysvetľuje.
Jeho koníčkom sú staré pohľadnice Levíc, vlastní dnes unikátnu zbierku, vďaka ktorej už vydal viacero krásnych kníh. Pozná aj prípady konvertitov, ktorí rýchlo vzplanuli, okamžite chceli robiť v cirkvi zmeny, no ich vzplanutie rýchlo vyprchalo a cirkev sklamane opustili.
Po dvadsiatich rokoch s Bohom Csaba Tolnai vie svoje: „Život je tvrdý, často bolestivý, toto nie je nebo na Zemi, ale pán Boh nám dáva vedomie, že sme v jeho ochrane, je tu jeho láska. Aj preto v trápeniach a ťažkostiach nemusí byť veriaci človek sám. A malo by to byť na ňom vidieť.“ Vlastne je rád, že sa veriacim stal ako dospelý, že nedostal vieru automaticky od rodičov.
Tí síce jeho rozhodnutie nikdy celkom nepochopili, ale rešpektovali, že vďaka viere sa neuveriteľne rozvinula jeho osobnosť. „Keď sa spätne pozriem na svoj život, na svoju prácu, rodinu, považujem sa za veľmi obdarovaného a veľmi úspešného človeka. Za to môžem ďakovať len Bohu.“
.mária Fulková: Dobrodružstvo s vierou
Mária Fulková je výtvarníčka a vysokoškolská učiteľka. Na prvý pohľad môže pôsobiť pôsobiť ako bohémka a umelkyňa, no Mária je zároveň veriaca a praktizujúca katolíčka. V čase adventu ju možno vidieť v kostole aj na ranných rorátoch. Advent má rada a priznáva:. „Chcem sa v tomto období dostať až ,na hlubinu’, ako hovorieval Tomáš Halík.“
„To bola posledná bodka za pochybnosťami, či ísť za Bohom. Okrem strachu zo smrti tam bol aj pocit dlhu lásky k svojim blízkym.“
Mária sa považuje za konvertitku, ale keď začne rozprávať svoj príbeh, sama si napokon nie je istá, či aj oficiálne patrí ku konvertitom. Pokrstili ju ako dieťa, ako dieťa bola na prvom svätom prijímaní. Potom nasleduje v spomienkach ostrý strih. Začiatok osemdesiatych rokov, stredná umelecká škola v Bratislave.
Mária so závisťou a obdivom sleduje svoju spolužiačku, ktorá sa nebojí hlásiť k Bohu, chodí verejne do kostola aj na prijímanie. Cíti v tom veľkú silu a uvedomuje si, že aj ona je vlastne katolíčka, ale svoju vieru nežije. Zájde za kňazom do jezuitského kostola pri internáte, ale rozhovor sa skončí sklamaním. Kňaz nemieni diskutovať s hľadajúcim sedemnásťročným dievčaťom.
Keď ju nevezmú na vysokú školu, nastúpi do práce. Je už takmer dospelá a začína zúfalo pociťovať neslobodu komunistického režimu.
Pozerá okolo seba a nevidí nič iné iba kompromisy a šeď. Má devätnásť, chce študovať, nemôže, chce cestovať, ale už sa nedá ani do nepokojného Poľska. Prežíva prvú vážnu existencionálnu krízu. Zároveň sa okolo nej deje aj čosi iné. Viacerí jej priatelia začínajú hľadať vieru a tajne sa obracať v malých protestantských komunitách. Títo ľudia žijú podľa Bibie, nekompromisne. Už cíti, že tadiaľ vedie cesta, ale ešte to nechce. Nie teraz. Pocit životnej krízy silnie a vyvcholí na výlete v Bulharsku. Cíti sa tu osamelá a nešťastná.
Jedného večera sedí v národnom divadle v Sofii, keď sa celá budova podivne zakolíše. Obrovské lustre nad ňou sa kymácajú. Krúti sa jej hlava, v panike vybieha z divadla. Stojí udychčaná a vyplašená pred divadlom, spamätáva sa zo šoku. Strach zo smrti prehluší niečo silnejšie. „To bola posledná bodka za pochybnosťami, či ísť za Bohom. Okrem strachu zo smrti tam bol aj pocit dlhu lásky k svojim blízkym.“ A keď tam tak stála pred tým divadlom, živá, zdravá, mladá, zrazu vedela, že dostala novú šancu.
O pár dní sa pridala k priateľom, ktorí smerovali do Budapešti na veľké evanjelizačné podujatie. Mária ani nevedela, aká cirkev to organizuje a ani sa s tým nezaoberala. Ocitla sa v obrovskej sále, kde maďarský kazateľ ľudí vyzýval, aby sa obrátili k Bohu, a tí, čo sa tak rozhodnú, mali prísť dopredu a modliť sa s ním. Mária mala pocit, že stojí na skokanskom mostíku, dolu hlboko pod ňou je voda a ona musí skočiť. Ale chýbala jej odvaha. Za kazateľom išla medzi poslednými.
Po jej boku kráčala tlmočníčka Ildikó. Napokon to vyslovila. „Povedala som Bohu, že chcem, aby On viedol môj život, že ja ho púšťam.“ Ten deň považuje Mária za svoju konverziu. Nezažila žiadne zázraky, ale zrazu cítila, že Boh je jej sila, že On je nad všetkým a že dostala akýsi manuál ako žiť.
S úsmevom spomína, ako potom doma balila knižky, ktoré kedysi dávno nevrátila do školskej knižnice a posielala ich im späť. Do novej prihlášky na vysokú školu poctivo napísala, že nie je členkou Socialistického zväzu mládeže. Už žiadne drobné hriechy a kompromisy. A vtedy ju do školy prijali. Vlastne to bol zázrak. Keď sa dostala na štúdium do Prahy, chodila súčasne do katolíckej aj protestantskej cirkvi. Na Vysokej škole umělecko-průmyslovej vtedy vznikla tajná bunka študentov, ktorí uverili v Boha, dokonca dvaja z nich boli členmi komunistickej strany, z ktorej verejne vystúpili.
Bol to koniec osemdesiatych rokov a Mária mala pocit, že sa celá Praha obracia k Bohu a komunisti sa na to len bezradne pozerajú. Väčšinu členov skupinky veriacich, ktorá vznikla na škole, tvorili protestanti. Mária sa k nim pridala a modlitebné stretnutia, ktoré tu zažila, boli mimoriadne silné a dobrodružné. V tomto spoločenstve sa cítila tak dobre, že v nedeľu chodila so svojimi priateľmi do českobratského kostola, ale zašla aj do katolíckeho chrámu. Vždy sa cítila doma v Katolíckej cirkvi. S úsmevom hovorí, že je taká protestantská katolíčka. Ekumenické vnímanie viery je jej blízke doteraz.
Keď padol komunizmus, našla podobné spoločenstvo blízkych ľudí v katolíckom kostole. „V pražských kostoloch nebolo nikdy veľa ľudí, ale nikdy tu nebol len tradičný kresťan. Bolo to menej formálne, a veľmi autentické. Dôležitú úlohu zohrávali laici a diakoni.
Pre mňa podstatným človekom bol Michael Slavík, kňaz v Kostole sv. Václava vo Vršoviciach. Bol úplne civilný, moderný chlap, prísny a ľudský zároveň. Formálnosť u neho nemala miesto,“ spomína Mária na obdobie, keď sa definitívne rozhodla, že patrí do Katolíckej cirkvi. V tridsiatke išla na birmovku. Keď sa po štúdiu na dvoch pražských vysokých školách rozhodla vrátiť na Slovensko, uvedomila si, že prichádza o cenné spoločenstvo ľudí.
Dodnes sa tam rada vracia, tvrdí, že duchovné vzťahy sa diaľkou nestrácajú. Priznáva, že sa jej podobnú komunitu na Slovensku nepodarilo nájsť. V liberálne orientovanom umeleckom prostredí Bratislavy občas pôsobí zvláštne. Mnoho ľudí je prekvapených, keď zistia, že táto zaujímavá žena, textilná dizajnérka a kostýmová výtvarníčka, nie je feministka, ale hlboko veriaca katolíčka. Mária chápe, že neveriacim ľuďom sa môže zdať, že život v réžii Boha je jednotvárny a s mnohými obmedzeniami.
Aj ona sama, keď sa rozhodovala pre život s Bohom, mala obavy, či tie mantinely nebudú priúzke. Ale napokon zažila veľké prekvapenie. „S vierou mám veľmi dobrodružný život a som presvedčená, že je dokonca dobrodružnejší, ako keby v ňom Boh nebol. Kristus je moja životná kotva. Živod dobre funguje vtedy, keď Boh je vrcholom pyramídy všetkých ostatných hodnôt.“
.páter Augustín: Očakával som lásku
Páter Augustín pôsobí v Hlohovci. Vyrástol v Košiciach, v rodine neveriacej v Boha. No on nielen uveril, ale dokonca vstúpil do kláštora a stal sa kňazom. V čase, keď dospieval, by zrejme nikto nestavil ani cent na to, že z toho dlhovlasého problémového mladíka raz bude duchovný človek. Vôbec nič tomu nenasvedčovalo. Učenie ho zúfalo nebavilo, vyučil sa v železiarňach a bol šťastný, keď vypadol zo školy. Keby vtedy bol osemnásťročnému mladíkovi ktosi povedal, že sa po tridsiatke vráti do školy a študovať bude do štyridsiatky, tak by sa na takejto šialenej predpovedi iba dobre pobavil.
„Klamal som im, keď som išiel do kostola. Stále som patril do tej partie, stále som v nej niečo znamenal, ale nebol som tam už šťastný." Odbavil si dva roky vojny a v apríli 1989 sa vrátil do Košíc. Robota v železiarňach ho nebavila. Skoro ráno zavesený na tyči v električke do železiarní, vydržať osem hodín šichyty – a až potom sa začalo žiť. Partia bola všetko, len tam niečo znamenal. Kluby, festivaly, koncerty, tým sa žilo, o to išlo.
Keď už po Novembri nebola práca povinná, občas robil, občas nie. Rodičia ho párkrát vyhodili z domu, dnes tvrdí, že právom.
Mladosť bola divoká. „Ako hovorí sv. Augustín: nebolo hriechu, ktorý by som neokúsil,“ tvrdí páter Augustín a nechce už ďalej túto tému rozoberať.
Nezažil žiadny mystický zážitok, ktorý by mu zrazu ukázal inú cestu. Jednoducho ho raz v klube, kde sa divoko tancovalo na hudbu Rolling Stones, oslovili iní ľudia. Stali sa priateľmi – a mladý muž zistil, že jeho noví kamaráti chodievajú v nedeľu do kostola. „Nenútili ma, aby som chodil s nimi,“ spomína. Ale do toho kostola sa išiel s nimi pozrieť.
„Vôbec som nevedel, čo sa tam robí, ale počúval som Evanjelium a to ma strašne oslovilo.“ Mladý muž si doniesol domov Bibliu a zamkol sa v izbe, aby rodina nezistila, čo to číta. Stará partia ho už prestávala baviť. „Klamal som im, keď som išiel do kostola. Stále som patril do tej partie, stále som v nej niečo znamenal, ale nebol som tam už šťastný. Do roboty, potom do krčmy a potom doma večer s cigaretou na okne: Toto je čo za život? Ako hovorí sv. Augustín – nepokojné bolo moje srdce.“
V Košiciach bola v deväťdesiatych rokoch silná skupina kňazov, ktorá vedela osloviť mladých ľudí. Zašli s nimi aj na pivo, rozprávali sa, počúvali. „Bola tam taká zdravá atmosféra a cítil som, že niečo sa so mnou deje,“ spomína páter Augustín. Zrazu vedel, že toto chce, toto je to, čo hľadá. Nebolo mu zaťažko ísť na rannú omšu rovno z nočnej zmeny v železiarňach. Uvedomoval si, že nemôže so svojím doterajším životom len tak seknúť. Naplánoval si, že sa bude dva roky pripravovať, aby potom prijal sviatosti.
Lenže tento plán mu padol. STV chystala na Bielu sobotu priamy prenos zo svätej omše v Košiciach a ako tradične mali pri tej príležitosti štyria ľudia prijať krst, prijímanie aj birmovku naraz. Dlhovlasý dvadsaťšesťročný muž pôsobil zaujímavo, tak ho vybrali. Bol to dosť veľký risk, pretože rýchle konverzie sa môžu skončiť aj zle. Človek rýchlo vzplanie a rýchlo vyhasne. Lenže v tomto prípade sa stalo čosi zvláštnejšie. Mladý muž nielenže nevychladol, ale o pár týždňov prišiel na faru, že chce byť kňazom, lebo to je najkrajšie povolanie.
„Ja som nečakal na zázraky. Hoci, aj to je vlastne zázrak, že žijem teraz takýto život, či nie?"
To už aj košický dekan spozornel a zrejme mal podozrenie, či to mladý muž s tým tempom neprehnal. Upokojoval ho, nech vydrží pol roka a ak bude o svojom kroku presvedčený aj potom, nech si spraví najprv maturitu. „Ale ja som cítil, že musím niekde ísť hneď,“ hovorí páter Augustín.
Vybral sa na návštevu do kláštora za augustiánmi, ale potom náhodou stretol františkánov a začal s nimi chodievať po horách, na prednášky a zrazu vedel, že chce byť františkánskym bratom. Vybral sa na Oravu do postulátu. „Veľmi sa mi tam páčilo, chodili sme ešte v civile, veľa sme pracovali, pomáhali ľuďom, modlili sa,“ spomína na prvé dva roky s františkánmi. Potom nasledoval noviciát v Trnave.
To už bolo ťažšie, viac učenia, čítania, spoznávanie františkánskej spirituality, ale vydržal. Straty sú v tejto fáze ešte povolené a noviciát dokončila ani nie polovica mladých mužov. Ale brat Augustín nemal pochybnosti, či je na správnom mieste. „Iste, každý prechádzame krízami, to je aj dobre, lebo každá kríza nás posunie duchovne vyššie.“ Keď sa po roku skončil noviciát, jeho spolubratia išli na vysokú školu, no brat Augustín musel zasadnúť do obyčajnej stredoškolskej lavice, aby po dvojročnom štúdiu získal maturitu.
Bolo to ťažké, matika mu vôbec nešla, po prvom polroku mal päťku, ale nakoniec to vytiahol na trojku. Hovorí to so zjavnou hrdosťou. Mal 33 rokov, maturitu za sebou a pred sebou ďalších šesť rokov vysokoškolského štúdia. „Bolo to naozaj vydreté, ale s Božou pomocou som to zvládol,“ tvrdí páter Augustín a bez hanby priznáva, že nebol práve najlepší študent. Nemal už na štúdium ani ideálny vek: „Ale nie som filatelista, nezbieram známky.“
V štyridsiatke ho vysvätili a v Košiciach odslúžil svoju primičnú omšu. Od rozhodnutia stať sa kňazom uplynulo štrnásť rokov. Mama bola dojatá, otec pyšný, hoci vlastná rodina je pre pátra Augustína ešte stále misijné územie. „Ale už sa o Bohu občas rozprávame,“ dodáva spokojne. To, že je konvertita a má za sebou divokú mladosť, človek rýchlo vycíti. Páter Augustín je spontánny, prirodzený a rád sa stretáva s ľuďmi. „Stále rád zájdem aj na to pivo, pretože treba ísť za ľuďmi.
Mohol by som sa schovávať za múrmi kláštora, aby som sa ubránil pokušeniu, ale ľudia potrebujú, aby za nimi kňazi chodili. Myslím, že aj ľudia tu v Hlohovci vidia a oceňujú našu otvorenosť k nim. Iste, pokušenie môže prísť, ale Boh ti dá silu zvládnuť ho.“
Občas sa stretne s hľadajúcimi ľuďmi, ktorí žijú podobný život ako on pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy sa odhodlá a porozpráva im, čo prežil. „Musíme byť prísni, ale vždy musíme dať človeku šancu a nádej,“ pripomína. Konverziu by však podľa neho mali zažiť aj tí, ktorí dostali tradičnú vieru v rodine.
Mali by ju zažiť v čase, keď sa stávajú dospelými a môžu už využiť svoju slobodnú vôľu a vedome sa rozhodnúť, či chcú ísť po tejto ceste. Čo mu dalo obrátenie k Bohu? „Ja som nečakal na zázraky. Hoci, aj to je vlastne zázrak, že ja som urobil vysokú školu a žijem teraz takýto život, či nie? Ale v skutočnosti som očakával iba lásku, nič iné. A tú lásku som zažil – keď Kristus vošiel do môjho života.“
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.
Foto - Boris Németh